Myslím, že prvé, čo by som urobila by bolo nájdenie nejakého oblečenia..Keby sa zrovna nachádzam v lese asi by som kašlala na to a hľadala by som akúkoľvek žijúcu bytosť... Niekoho by som našla, poprosila ho o pomoc... obliekla sa... možno by som niekde ukradla nejaké peniaze, aby som sa mohla najesť. A ďalej čo? Možno by som navštívila nemocnicu, zavolala na políciu..možno by som sa dozvedela, čo sa stalo...Alebo by som možno ani nevolala... Sadla by som si na okraj toho lesa, z ktorého som prišla, s výhľadom na mesto... a rozmýšľala čo ďalej...Dlho by som pravdepodobne neprežila, všimla by som si keby ma niekto hľadá...ale pravdepodobne ma nikto nehľadá...asi nikoho nemám ..
Veď predsa človeku nechýba niečo, o čom nevie... Aj tak som prázdna. Neviem, kto som, nikoho nemám...ALE PREDSA LEN NIE SOM PRAZDNA.... niečo tam vo mne je, niečo cítim, nemám spomienku...ale možno mám, len ju nevidím...ale srdce to cíti... Cítim, že niečo predsa len viem.. Že niekoho mám..Že ma tam vonku niekto čaká?....NIE ...nikto ma nečaká...
Čo sa stalo, že si nič nepamätám? Ako som sa vlastne dostala do toho lesa? .Nahá..Sama... Niekto mi vymazal spomienky alebo som o ne prišla...niekto ma len tak nechal v lese? ...Možno preto mám pocit, že nikoho nemám...lebo o nikom neviem.... Ale ja toho človeka, čo ma dostal do toho lesa musím nájsť....ale ako? ... MUSÍM SA ZOBUDIŤ
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár