Cestou domov som prechádzal okolo polikliniky, ktorá je vzdialená od školy asi len 200metrov. Vtedy som si opäť spomenul na ten oznam v rozhlase. Keďže o necelé dva mesiace som mal mať 18 rokov, začal som sa nad tým reálne zamýšľať. Nie preto, aby som sa ulial jeden deň v škole, ale preto, aby som pomohol.
Som mladý, športujem, nefajčím a ani nepijem. Prečo to nevyužiť? Niekto by možno chcel a nemôže...
Hneď keď som prišiel domov, tak som začal hľadať na nete nejaké info o darovaní. Keďže v škole sme už aj tak nič nerobili, tak som nad získavaním informácii trávil dni. Celé ma to pohltilo. Netrvalo to len jeden, dva či tri dni.
Keď som bol o darovaní úplne presvedčený, tak som sa o to podelil so svojou mamou, ktorá v tom čase pracovala ako zdravotná sestra na ARE už 25 rokov. Nedá sa povedať, že by bolo nadšená, no ani ma od toho neodhovárala. Pochválila sa, že aj ona párkrát krv darovala.
Čas ubiehal a už boli letné prázdniny. Na nete som našiel asi úplne všetko. Kedy sa môže krv darovať, kedy nie, ako sa na môžeme pripraviť na darovanie, čo môže ovplyvniť kvalitu krvi, čítal som rôzne diskusie, pozeral ako prebieha odoberanie a spracovanie krvi na jej zložky. V tomto období mi prišli výsledky z preventívnej prehliadky u obvodného doktora. Z tej zmesi písmen a čísel mi mama oznámila, že mám mierne zvýšený cholesterol.
„Čože?!“ Prvá facka.
Tak sa začala druhá fáza hľadania na nete, ako si znížiť cholesterol.
No neostal som iba pri teórii. Počas letných prázdnin som chodieval behať, plávať, začal som sa zdravšie stravovať. Keď to trvalo už mesiac, tak sa ma zhostili prvé pochybnosti. Spravil som pre to dosť? Čo keď som sa snažil zbytočne?
Asi týždeň pred mojimi narodeninami, som bol rozhodnutý, že tety na transfúzke navštívim na narodeniny. V diskusiách som čítal, že v niektorých rodinách, v ktorých je darovanie rutinou, to robia ako znak "vstupu do dospelosti." Deň pred darovaním treba držať taký malý pôst, jesť iba "light" jedlá a byť v psychickej a fyzickej pohode, lebo všetko sa prejaví na našej krvi. Nevedel som si predstaviť, že na sa svoje narodeniny nedotknem nejakého koláčika, tak som to darovanie presunul o deň neskôr. Ale čo čert nechcel, dva dni po narodeninách mám meniny, takže som to musel zase presunúť. Prešiel deň, dva..týždeň a ja som sa ešte stále neodhodlal.
Prázdniny sa už blížili ku koncu. Pondelok 28.8 ráno som sa zobudil. Cez zatiahnuté žalúzie sa predierali slnečné lúče, asi ma osvietilo. Načo som sa takmer tri mesiace snažil? Zajtra tam idem!
Utorok ma prebudil budík. 6:30? tak skoro?! Poobliekal som sa a išiel som. Tou istou cestou, akou chodím každé ráno do školy. Po dvoch mesiacoch prázdnin to bol čudný pocit, najmä keď som mal ešte prázdniny. Všetci v tej chvíli ešte spali, užívali si posledné dni prázdnin. Cítil som sa iný. Výnimočný.
Keď som dorazil na polikliniku, hľadal som nejakú tabuľu ktorá by ma doviedla do tých správnych dverí. Na deviatich poschodiach to bol malý problém, preto som sa asi po 5 minútach bezvýznamného obšmietania opýtal tety vrátničky:
„Dobré ráno, chcel by som ísť darovať krv, ale neviem kde je transfúzka“
„Darovať krv?“ usmiala sa „pôjdeš rovno po schodoch, pri kávomate rovno cez chodbu, doprava, po schodoch, cez dvere... “
„Aháá, ďakujem. Pekný deň“
Keďže som sa v jej navádzaní stratil niekde na začiatku a bolo blbé sa opäť vrátiť a pýtať sa ešte raz, vybral som sa "rovno po schodoch". Pri spomínanom kávomate mi udrela do očí veľká bielo-červená tabuľa. Ako som si to nemohol všimnúť? Podľa nej som sa vybral ďalej. Po ceste boli ešte asi ďalšie dve podobné tabuľky. Myslel som, že od tejto chvíle pôjde všetko ako po masle.
Po pár prekonaných schodoch som sa dostal k tým správnym dverám. Za nimi bol už len ten nepríjemný zápach dezinfekcie, ktorý je v nemocniciach bežný. Prekvapilo ma, že aj keď nebolo ani 8 hodím, tak tam už bolo zopár ľudí. Postavil som sa do radu a čakal som na prvú registráciu. Keď som sa už dostal k okienku, cítil som, ako sa mi chveje hlas
„Dobré ráno“
„Dobrý, občiansky a zdravotný preukaz poprosím“
„Nech sa páči..“
„Ste prvodarca?“
„Áno, som tu prvýkrát“
„A zdravotnú kartu máte?“
„Nie“ V tej chvíli som sklonil hlavu, lebo som vedel, že po ňu budem musieť ísť k obvodnej, ktorá je asi v kilometer vzdialenej budove.
„Tak prvodarcovia musia mať aj kartu, môžete prísť opäť v štvrtok“
„Radšej po ňu teraz skočím,“ lebo som vedel, že už by som asi neprišiel.
Po polobehu, ktorý som absolvoval tam a späť som sa opäť zastavil pri okienku
„Dobrý, som tu opäť“
„Zase vy?“ ako by nečakala, že sa vrátim, asi s tým majú také skúsenosti.
„Tu máte formulár, choďte ho vyplniť tam do miestnosti a môžete sa tam aj občerstviť.“
Tie otázky som poznal takmer naspamäť, lebo som si ich čítal doma veľakrát predtým. Keď som ich už vyplnil, vypil čaj (ktorý bol výborný), len tak som sedel. Nie že by to tam bolo nejako pohodlné, ale nevedel som, kam s papiermi. Počkal som, kým sa niekto v tej miestností postaví a pôjde. Bolo nás tam asi 10. Začul som, že ich treba odniesť napäť tam, kde mi ich dali. tak som neváhal a išiel som.
S úsmevom som jej odovzdal všetky papiere, bol som na seba hrdý, že som to tak rýchlo zvládol.
A v tom mi povedala: „Máte problémy s krvácaním z nosa alebo uší? To je vážny problém.“
Až som zbledol, nechápal som otázke. „Nie, nemám“
„Nie? Lebo tu ste zakrúžkovali, že máte.“
„Čože? To som sa len pomýlil, vážne mi nič nie je“V tej chvíli na mňa pozrela ako na blbečka.
„No dobre. Choďte na odbery a povedzte, že ste sa pomýlili“
Po chvíli trápneho ticha som sa z odtiaľ vyparil a išiel na odbery.
No počkať, kde robia odbery? K tete v okienku som sa už radšej nešiel pýtať, lebo ešte som cítil, ako sa na mňa pozerá.
Boli tam asi troje dvere a trafil som sa hneď na prvýkrát. Zaklopal som a tam ďalšia teta v bielom
„Dobrý, tu robíte odbery?“
„Áno, sadnite si, z ktorej ruky to bude?“
Krvi mi odobrala veru dosť, plná skúmavka. Tú rozdelila do dvoch menších a dala ich do nejakého podivného stroja. Pozoroval som čo to robí. V tom mi povedala, že môžem ísť opäť tam, kde som vypĺňal papiere. Potešil som sa, zase si dám čaj. „Potom vás zavolám.“
Po chvíli, akurát som dopil druhú várku čaju, prišla tá teta s ďalšími papiermi. Zavolala ma do tej miestnosti, kde mi brala krv. Išiel som za ňou, no netvárila sa dvakrát spokojne.
Moje výsledky asi nie sú najlepšie, ach ten cholesterol! pomyslel som si. No teta sestrička mi len dala do rúk ďalšie papiere. Mal som čo robiť so zdravotnou kartou, vyplneným formulárom, mobilom a ešte ona mi tam prikladala.
Môžete ísť za doktorkou, výsledky dopadli dobre , usmiala sa.
V tej chvíli som mal neopísateľné pocity. Tešil som sa na to tri mesiace a konečne! Od dnes, každé dva mesiace tu môžem chodiť! V tej chvíli by som ju najradšej objal.
Ďakujem. Otočil som sa a išiel tmavou chodbou za doktorkou. Ešte som sa obzrel, aby som si dobre zapamätal kade ísť nabudúce.
Prešiel som cez tú chodbu, na konci ktorej bola klasická čakáreň. Nie, vlastne nebola klasická. Bola tam jedna lavička, na ktorej sedel starší (asi) pár. Bolo tam asi 10 mladších ľudí, vo veku 20-30 rokov, sedeli na zemi. Na rukách si držali vatové tampóny. Bolo tam ticho. Mal som čudný pocit. Vyzeralo to tam ako v drogovom gete. Jedne dvere boli otvorené, vnútro bolo celé biele. Zazrel som dve postele a na nich práve ležali dvaja chlapi. Postavil som sa ku druhým dverám, ktoré viedli k spomínanej doktorke. Pozeral som do tých pootvorených dverí a predstavoval som si tam seba. Po pár sekundách sa otvorili dvere od doktorky a vyšlo z nich jedno dievča. Poobzeral som sa po čakárni, či niekto okrem mňa ešte nečaká. Nikto nevstával, tak som išiel dnu.
„Dobrý deň, máte kartu? prvodarca?“
„Áno, som,“ usmial som sa hrdo
Doktorka si zobrala všetky tie papiere „Ale tam som sa pomýlil, nemám žiadne problémy“ Ona sa len pousmiala.
Chvíľu listovala vo všetkých papieroch „Otázky, hmm, toto toto toto, dobré, žiadné problémy. Výsledky sú tiež dobré“
Zobrala kartu do ruky „Ale vy ste alergický“
„Áno, ale iba na peľ, prach a perie, ale to beriem antihistaminiká“
„A lieky? Tu máte poznačené antibiotiká“ A vtedy mi to došlo
„Je mi ľúto, nie ste vhodným darcom, budeme vás musieť vylúčiť z registrácie“
Viete, ak by sme niekomu v nemocnici podali vašu krv a on by bral tie antibiotiká, na ktoré ste alergický..
Ona rozprávala a rozprávala. Ja som len pozeral von oknom a počúval ju stále menej a menej. Keď už bola chvíľu ticho, pochopil som, že už skončila. Mal som slzy v očiach, že som nesplnil svoj cieľ. Pozrel som na ňu, poďakoval a odišiel.
Keď som išiel cez čakáreň, boli tam ešte stále tí istí ľudia. Tí mladí sa na mňa usmievali. V tej chvíli som im závidel, že môžu sedieť na zemi, oslabení, že im z tela odobrali takmer pol litra krvi. Len som okolo nich prešiel čím skôr.
Všetky tie papiere som odovzdal tete pri okienku, povedal som jej, že nie som vhodný darca. „Je mi to ľúto, tu máš Bebe.“ Už to nebola tá teta čo na mňa pozerala ako na blbca, ktorý sa pomýlil. Podala mi orieškové keksíky. S úsmevom som poďakoval a odišiel.
Krvi je permanentne nedostatok. Kto má chuť pomôcť, tak môže. Nezaberie vám to veľa času. Nikdy neviete, kedy to bude potrebovať váš kamarát, člen vašej rodiny a možno aj vy. Možno tam stretnete niekoho, kto vám svojou krvou zachráni život. Staňte sa aj vy záchrancami! Existuje veľa akcií počas roka (Valentínska kvapka krvi, Študentská kvapka krvi..), na ktorých vás ochotne informujú a môžete pomôcť, lebo pamätajte- niekto by možno chcel a nemôže.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
hereiam
16. 3.marca 2013 19:49
tiež nemôžem a len kvôli tomu, že nemám 50 kg
2
@hereaim tak,tak. moja váha sa nejak "zasekla" a nad 48 nevyjde, jedine že zjem tri rezne naraz a zemjakový šalat na to.
3
kiež by takýchto ušľachtilých ľudí ako ty chodilo po svete čo najviac...
filip
filip
Napíš svoj komentár