"Až Teraz Sa Začneme Hrať! "

"Nie všetko, čo je dokonalé zvonka, musí byť také perfektné aj zvnútra..."

Sedela som v kúte na molami prežratom gauči so sýtenou minerálkou v ruke. Pozorovala som ostatných, ako tancujú s pohárom alkoholu v ruke a strašne som sa nudila. Nebol tu nikto taký, s kým by som sa mohla porozprávať, každý už bol totiž trochu mimo.
Obzerala som sa po ľuďoch, aby som zistila, či nezbadám niekoho normálneho, no všetci sa radovali a ešte pili ďalej. Ako som sa obzerala, zbadala som ho. Srdce mi zastavilo. Stál tam, vyzeral triezvy a bol...Napadalo ma jediné slovo. Dokonalý, nádherný, krásny...A v tom pootočil hlavu a naše pohľady sa spojili. Tie jeho prenikavé zelené oči ma prebodávali. Ako sme sa na seba dívali, letmo sa usmial. Och, ale ten úsmev! Dokonalé...Vtom sa zrazu len otočil a zmizol. Zostala som obarená stáť (sedieť). Ešte v živote som sa nezaľúbila do nikoho, kto nemá IQ väčšie ako 150, v živote do niekoho koho som videla iba raz., v živote! Ale on bol výnimočný..
Nemohla som to nechať len tak. Neviem, ako sa vo mne nazbierala tá odvaha, ale proste som sa zdvihla a išla som ho hľadať. Pobehala som celý dom (Kajina párty bola u nej doma, jej rodičia boli preč), ale nikde som ho nenašla! Bola som strašne sklamaná. Stála som vonku na verande a vtom sa niekto za mnou ozval: Hľadáš mňa? " Krajší hlas ste snáď ani nepočuli. Otočila som sa. "Ale nie, len som si sem prišla oddýchnuť..." No keď som sa pozrela do jeho očí, nedokázala som klamať, "Vlastne hej." Priznala som.
Bol úžasný. Rozprávali sme sa hodiny a hodiny (alebo nie? ). Konečne niekto, kto ma počúval, komu som mohla povedať to čo som chcela.
"Nepôjdeme ku mne? " Povedal, keď sme dobrali ďalšiu z nekonečných tém. "Hmm...Neviem, " pozrela som naňho, ale pri jeho očiach som nemala šancu presadiť svoj názor, "Ale Kikáá...Poď! " Povedal rozkazovačným tónom a pozrel sa mi do očí. "Tak fajn, poďme." Povedala som. Chytil ma za ruku a ladne zodvihol z kresla. Celú cestu k nemu domov sme sa držali za ruky. Bolo to také krásne..
Ako sme vošli do jeho domu, už sme sa bozkávali, no pri dverách sa otočil a zamkol. Nevedela som načo to robí, ale pustila som to z hlavy keď ma znova objal a začal bozkávať. Vzal ma do náručia a zobral hore do svojej izby. Ležali sme na jeho posteli a no veď poznáte to..Jeho bozky boli vášnivejšie a vášnivejšie, jeho ruka skĺzala nižšie a nižšie..Začal mi rozopínať podprsenku, no pozrela som sa naňho a povedala "Ja ešte nechcem." On sa na mňa pozrel tiež a v tom momente som kašlala na svoje "nechcem". No keď jeho ruka skĺzla ešte nižšie, už som rázne zakročila. "Nie! " Povedala som trochu zvýšeným hlasom. "Ale prečo nie? " povedal a znova sa snažil dostať ma na posteľ, pretože medzitým som sa postavila a snažila sa obliecť. "Lebo ja ešte nechcem. Idem domov." Povedala som a stála som pri dverách. Vtom som pocítila ako ma zdrapol za vlasy a hodil na posteľ. "Nikam nejdeš! " Zachripel. Nespoznávala som ho. Už to nebol ten dokonalý, milý a citlivý chalan, s ktorým som sa na verande rozprávala o mojich problémoch. Nie. Toto bolo nejaké zviera.
Snažila som sa postaviť, no schmatol ma, zvalil sa na mňa a strhával o mňa oblečenie. "Prestaň! " "Nie, nerob to! " "Okamžite prestaň! " Nič naňho nezaberalo, hoci som ani nedúfala, že by som ho presvedčila. No vtom som pocítila, že mám voľnú nohu a začala som kopať. Trafila som do čierneho. Zvalil sa na zem a začal skuvíňať. Rozbehla som sa dole schodmi a bežala som k dverám. Ako som ich chcela otvoriť, zistila som, že on zamkol! !
Čo teraz? ? Vtedy som si spomenula, že ich hádzal smerom do druhej izby. Rozbehla som sa tam, no vtom som pocítila že som v železnom objatí a začula som jeho hlas:

"Až teraz sa začneme hrať! "

 Vymyslený príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu