NENÁVISŤ

Vieš o tom, že ťa nenávidím? Nie? Tak už to vieš. Nenávidím ťa. Ako? Veľmi. Ako veľmi? Strašne.
Nenávidím ťa tak, že už len keď ťa vidím, oči sa mi chcú sami otáčať, tak strašne ťa nenávidím, že mi je až zle, keď ťa vidím, vymýšľam básne len kvôli tomu, aby som si na chvíľku uľavila zlosť, ten strašný hnev, hnev na teba, pretože ťa nenávidím tak strašne, tak moc, tak veľmi‼
Si trápne, namyslené, odporné decko, si len DECKO, ktoré nevie čo znamená slovo láska, ktoré si myslí, že on je najlepší, že naňho nik nemá! Ak sa ti niekto niečo opováži povedať, tak ten kokot je on, nie ty! Do teba nemôže nikto pičovať, pretože ty si ten veľký...Ách! Si trápny! Si trápny, keď ju špízuješ za oknom a myslíš si, že ťa nikto nevidí! Si trápny, že si 10 min. na balkóne/v okne len aby si ju videl! Je trápne, že sa jej vysmievaš zato, že ťa neľúbi! Zato, že naňho žiarliš! Si trápny, keď ideš ráno do okna, len aby si sa pozrel na MŇA, pričom ľúbiš ju! Niekedy ťa dokonca aj ľutujem, taký si trápny, namyslený! A to nemáš rád, keď ťa niekto ľutuje...
Plačem. Počuješ? ? Plačem. Nie preto, že by mi to bolo ľúto, nie preto, pretože chcem NÁS späť, plačem kvôli tým nervom! Tie nervy čo mám na teba, tá nenávisť, znechutenosť, keď sa na teba pozriem, je mi zle, zle keď vidím čo robíš a nielen mne a jej, je mi zle, keď vidím, čo robíš vlastným kamarátom a ostatným okolo teba! Fuj!
Ľúbim ťa. Neviem, ako ťa môžem po tom, ako strašne ťa nenávidím, ľúbiť, ale viem, že ťa milujem, tak neskonalou a dokonalou láskou ťa milujem, ale ty moju lásku už nechceš, nevážiš, nepotrebuješ...
Snažím sa presvedčiť sa, že ťa už neľúbim, že ťa nepotrebujem, že ma trápia iní, chvíľu sa mi to podarilo, mala som dokonca dosť vážny vzťah, ale stroskotalo to. Kvôli čomu? Kvôli tebe. Stále ťa milujem. Ani nevieš, aká som šťastná, ak mi napíšeš niečo milé, nevieš si predstaviť, ako výskam od šťastia, keď sa ma v škole pýtaš niečo normálne, keď sa so mnou normálne rozprávaš a nenadávaš...
Milujem, keď sa mi o tebe sníva, no nenávidím, že ten sen sa vždy skončí a potom musím ísť do školy s vedomím, že ťa tam uvidím a spomeniem si na tie krásne chvíle, ktoré sa už asi nikdy nevrátia. Vždy si musím spomenúť nato, ako si mi dal prvý bozk, ako sme sa smiali, keď sme sa v parku zjebali, ako si ma v tej uličke požiadal o ruku, ... Je toho veľa, strašne veľa, ja ťa chcem naspäť, milujem ťa, ale viem, že už sa medzi nami nič nestane, už nič nebude, pretože ty ľúbiš ju a možno sa k sebe vrátite, neviem...Viem však, že už ma to až tak nebude bolieť, pretože ťa strašne NENÁVIDÍM!
...A stále nechápem, ako ťa môžem až tak milovať...

 Vyznanie

4 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu