Po čase je veľmi príjemné sadnúť k blogu a...nechať prsty makať. Bol som zvyknutý písať sám pre seba a po dlhom čase si prečítať svoje dávnejšie myšlienkové pochody. Je mi to smiešne, detinské, trápne a absolútne cudzie čítať to, ale čo už, je to čas môjho minulého JA, ktorá sa síce virtuálne dá zmazať, ale nechám si ju predsa len na očiach...pre prípad.
Za ten rok som prešiel veľmi divnou premenou, ktorá hraničí takmer aj s preceňovaním, podceňovaním, hľadaním sa...Niekto ma veľmi zmenil, mení ma aj doteraz, ako keby niečo vo mne čakalo na prebudenie, nejaká hnusná čierna príšera sa dostala konečne k poslednému slovu a niečo zo mňa vypadlo, niečo vo mne prasklo (a guma to nebola), niečo sa zlomilo, niečo zacelilo...
Rany sa hoja rýchlo, v mojom prípade aj zlomené srdce spred roka, niekoľko krát naštiepená dôvera...
Neviem načo to píšem.
Jednoducho som prestal premýšľať o ľudskej povahe, o jej náchylnosti na zmeny a úchylných povahách, prestal som premýšľať kam až siaha ľudské zlo, ako si správne vyberať...jednoducho bolo toho dosť.
Neviem naozai, načo sám pre seba píšem, avšak viem len to, že moja psychika je momentálne v skvelom stave...a preto začnem trocha viac blogovať, zapájať sa...teda za predpokladu, ak to dodržím.
...Miňo čau, chod spať a nepíš tu už schízy, povedal by som sám sebe ešte pred troma hodinami...

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár