Pred Mostom Mŕvych
Iňaki sa zobudil s prvými lúčmi slnka. Pozrel sa do svojho náručia, kde nádherne spala najkrajšia žena akú kedy videl. Potichu sa snažil odísť a nezobudiť ju. To sa mu však zjavne nepodarilo. Otvorila svoje veľké zelené oči a pozrela naňho. Usmiala sa. Potichu vstali a začali pripravovať oheň a vodu na rýchle raňajky. Len čo založili oheň, dotýkajúc sa pri každej príležitosti toho druhého, zobudil sa Lear. Sadol si a spustil. „Pri bohoch toto bola najhoršia noc môjho života. Neuveriteľne ma bolí chrbát a tie sny čo som mal. Bál som sa, že niekto prepadol náš tábor a vy dvaja ste zatiaľ...“ nedokončil, pretože vtom pochopil. Videl to v každom ich pohybe a geste. Všetky city sa dajú zatajiť, okrem lásky. Nechal to tak a spýtal sa. „Tak čo, kde je náš najbližší cieľ?“ „Most Mŕtvych,“ odpovedala mu Aleen a popíjala čaj z niekoľkodňových byliniek, ktoré našla. Po polhodine zbalili tábor a vysadli na kone. Floe už nemala najmenší problém s blízkosťou iných koní či vlkov. „Myslím, že tu nie ste jediní zamilovaní,“ poznamenal Lear pozerajúc sa na šantiace vlky. Zjavne prichádzal čas lásky a on bol z toho zmätený. Na jednej strane to Aleen a Iňakimu prial, pretože ich mal rád. Na strane druhej ho to nesmierne rozľútosťovalo a trápilo. Myslel na Elysu. Každú minútu svojho života.
Plynuli dni a Iňaki konečne podvečer vyhlásil: „ Zajtra zrána by sme sa mali prejsť cez Most Mŕtvych.“ Lear, ktorého to napadlo až teraz sa zvedavo opýtal, prečo práve taký názov má miesto v lese.
„Je to kvôli tomu, že v dávnych dobách sa tam odohrala bitka medzi dvoma klanmi Sigoov. Na tom mieste, kde kedysi bola čistina zomrelo niekoľko tisíc tých neuveriteľných ľudí. Hovorilo sa, že vtedy plakal celý svet a celý Miadan sa vraj ocitol pod morom. Prežilo len niekoľko hŕstok ľudí, ktorí obnovili naše rasy. Jednoducho je to kvôli tej bitke,“ zhrnula to Aleen a zosadla z Floe. „Za týmto neveselým miestom nás potom čaká už iba mesto Divan a predpokladám, že v Pevnosti sa nezastavíme takže nasleduje rovno priesmyk cez Veľkú barikádu. Bude to ešte dlhá cesta,“ povedal Iňaki zväzujúc nohy svojho hnedáka. Upiekli si ryby, ktoré zostali zo včerajšej večere a potichu sa rozprávali o veciach, čo ich ešte len čakajú.
Lear sa len nedávno odvážil povedať im o Elyse a jeho predchádzajúcom živote. Bál sa, že by ho za jeho správanie odsúdili. Najmä Iňaki, ktorý by Aleen v nijakom prípade neublížil. Našťastie to však dopadlo nad jeho očakávania. Pochopili ho a súcitili s ním.
Ďalšou vecou, ktorá sa odohrala za posledných niekoľko dní bolo, že Aleen svojimi faunskými zmyslami prišla na to, že Danea je pravdepodobne tehotná. Leara to veľmi vydesilo. „ Počkaj. Ale veď ona nemôže. Ja ju tu nenechám. Danea so mnou zostane. Ale ako bude rodiť? Bohovia, čo ja len budem urobím...“ beznádejne vzdychal, predstavujúc si, ako ho jeho priatelia nechajú napospas divočine spolu s tehotnou Daneou. Iňaki mu vtedy položil ruku na rameno a prevravel. „Neboj sa, Danea to spolu s Danielom zvládnu. Budú z nich dobrí rodičia. Keď príde čas, necháme ich ísť a oni sa potom vrátia sami. Uvidíš.“ Lear mu uveril a bol rád, že sa to tak jednoducho vyriešilo.
Ďalšou vecou, ktorá zamestnávala jeho myseľ bolo cvičenie s lukom. Už ho dokázal bez väčších ťažkostí natiahnuť a dokonca sa mu raz aj podarilo trafiť cieľ, ktorý mu jeho mladá učiteľka určila. Vtedy bol na seba neuveriteľne pyšný.
Preto si aj dnes zobral prvú službu. Oheň ešte natoľko svietil, že bolo vidno na najbližší strom a on chcel trénovať. Keď si Aleen s Iňakim vedľa seba ľahli a dych sa im spomalil do spánkového rytmu, natiahol tetivu, zasadil šíp a vystrelil.
Minul svoj cieľ. Zanadával. Z krovia, kam šíp dopadol sa ozvalo neobyčajné šuchotanie. „To bude iba nejaká veverica alebo lesná mačka, ktorú pritiahla žiara ohňa. To však zavrhol jediným pohľadom na vlky stojace a vrčiace. To bolo veľmi neobvyklé, pretože väčšinou šli spať spolu s nimi a nočné zvuky ich nikdy nevydesili.
Teda nikdy nie natoľko. Raz, keď pribehla divá mačka takmer až k ohňu strhli sa, no nepostavili sa a nevrčali. Tentoraz to bolo iné a jemu sa to vôbec nepáčilo. Bál sa. Nechcel si to priznať, no po čele mu začali stekať kvapky potu a on sa celý vnútorne triasol. Navonok však ostal pokojný a prešiel k Iňakimu. Štuchol doňho špičkou svojej loveckej čižmy. On okamžite otvoril oči a prekvapene sa na Leara zadíval. Tmavooký muž naznačil prstom smerom ku kroviu a potom si ho priložil na ústa v znaku ticha.
Aleen otvorila oči a posadila sa. Videla, že sa niečo deje. Muži boli v strehu spolu s vlkmi a kone boli veľmi nepokojné, hoci to nedávali najavo žiadnymi zvukmi. Zrazu sa medzi Daneu a Iňkiho zabodol šíp. Všetci sa strhli, kone začali vyvádzať a vlky držala už iba Aleen. Bez nej by sa už dávno rozbehli oproti tomu neznámemu nebezpečenstvu. „Kto ste a čo chcete?“ spýtal sa Iňaki po nekonečných sekundách plných obáv.
Mesiac vyšiel spoza tmavého mraku a osvetlil tú scénu bledým svitom. Dvaja muži, jeden s natiahnutým lukom a vydesenými očami a ten druhý s dýkou v ruke a chladným očakávaním. Mladá žena kľačiaca pri vlkoch, ktorí ukazujú neznámemu útočníkovi svoje tesáky a vystrašené kone, čo by už dávno utiekli, nebyť povrazov na spútaných nohách. Tie im dovoľovali iba malé krôčiky pri pastve, ale nie beh.
„Čo chceme? Chceme vedieť, prečo ste sa rozhodli prenocovať tak blízko svätého miesta a poškvrniť jeho pôdu svojimi špinavými nohami. Chceme vedieť kto ste a kam mierite. Chceme vedieť všetko!“ zreteľne povedal mrazivý hlas a lístie na stromoch zašumelo, akoby cítili ten hnev, čo išiel z tých slov.
Zrazu sa stalo čosi veľmi podivné.
Danea a Daniel prestali vrčať a ľahli si. Ti isté urobili aj kone a Aleen zamrzla v jednom pohybe s úžasom na bledej tvári.
Iňaki nerozumel, no zachovával si svoju večnú kamennú masku lovca. Lear sa len strnulo so strachom díval pred seba. Keď odchádzal z domu, nemyslel si, že niekedy sa bude tak veľmi báť. Teraz túžil len po tom, aby ten osudný šíp čo prebudil túto hrôzu, nikdy nebol vypustil a jeho stráž prebiehala naďalej pokojne ako po ostatné noci.
Znenazdajky prehovorila Aleel. „Pani!“ povedala a klesla na kolená.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
cokokika
29. 4.apríla 2008 21:57
jako - tak toto bolo geniááálne
3
ten konec sa mi uplne pacil. dufam, ze zajtra tu uz das dalsiu kapitolu
4
no a newem jak to bude pokracovat, ale s tymi temnymi mnichmi ci kto to bol to moze byt zajimave.
Napíš svoj komentár