Vstávali skoro ráno. Kone už v stajni netrpezlivo potriasali hlavami a preto, len čo zbalili prichystané zásoby vyšli z mesta. Strážnik pri bráne na nich vrhol iba jeden zbežný pohľad a ďalej sa venoval dojedaniu svojich raňajok.
Lear zistil, že Aleen je vynikajúca jazdkyňa a že Floe zvládal s úplnou ľahkosťou.
Od prvého momentu vyzerali, ako by sa poznali večnosť. Floe nemala na svoju novú paniu žiadne výhrady a s dvoma žrebcami si tiež snáď časom porozumie. Nateraz sa s ňou Aleen musela držať mierne vpredu, aby Learovmu hnedákovi a Iňakiho čiernemu koňovi neublížila. Preto Lear ani nemal možnosť ju bližšie pozorovať a spoznať ju.
Vlky sa k nim pridali kúsok od mesta. Kone sa ich zo začiatku veľmi báli, ale podarilo sa im ich prinútiť upokojiť sa.
Cestovatelia sa rozhodli ísť prvé dni po ceste, kde by sa im tak blízko mesta nemalo prihodiť nič zlé. Aspoň to tvrdil Iňaki a Aleen neprotestovala.
Prvý deň keď zosadli večer z koní si Lear necítil žiadnu časť tela a najmä nohy. Aleen sa tomu len smiala. „Neboj sa, kým nič necítiš, nie je to také zlé. Počkaj o pár dní. Nebudeš môcť ani spať!“ usmievala sa na Leara. Ten na ňu iba hodil nazlostený pohľad a šiel si priviazať koňa. Floe museli pochopiteľne nechať ďalej od ostatných zvierat, aby noc bola pokojná. Vlkov, tiež od koní oddelili a prikázali im, aby sa k nim nepribližovali.
Iňaki založil oheň a Aleen pripravila niečo na zahryznutie. Keď mali konečne prípravy tábora dokončené zrazu sa ozval Iňaki, ktorý celú cestu takmer nepovedal ani slovo.
„Asi o tri dni sa dostaneme k Veľkému Goriolu. Tam prejdeme cez Most Mŕtvych. a potom nás čaká už len Veľká Barikáda. Bude to dlhá a ťažká cesta a mohlo by nás na nej čakať čokoľvek. Preto by sme mali zistiť ako ste na tom, čo sa boja týka. Keďže o Learovi viem jeho stupeň zručnosti, rád by som si preveril teba,“ pozrel na dievčinu v loveckom oblečení. Usmiala sa, prikývla a prešla k svojim veciam. Vybrala z nich dlhý štíhly meč, dlhý ornamentmi ozdobený luk a lovecký nôž. Boli to všetko zbrane nádherné a veľmi zručne vyrobené. „Tak ktorú by si rád vyskúšal prvú?“ opýtala sa. Bolo na nej vidieť, že sa teší ,ako bude môcť ukázať ,čo dokáže.
„Luk,“ rozhodol Iňaki a sám priniesol svoj starý lovecký luk, ktorý sa ani zďaleka krásou nevyrovnal tomu Aleenmu.
„Terčom bude najprv tento strom, potom zasa tamten malý a nakoniec môžeme skúsiť niečo vyhodiť do vzduchu a potom to trafiť,“ stručne oznámil priebeh skúšky.
Aleen vybrala tri šípi. Lear na ňu len neveriacky pozeral. „Snáď si tak verí, že trafí všetky tri ciele na prvý krát? No veď uvidíme,“ pomyslel si a ďalej ich pozoroval.
Prvý vystrelil na neďaleký strom Iňaki. Trafil.
Aleen tiež. Po svojom výkone sa usmiala a pripravila si ďalší šíp.
Na malý, dosť vzdialený stromček mieril znova prvý Iňaki. Jeho šíp dopadol presne tam kam mal. O niekoľko sekúnd ho nasledoval druhý, biely.
Lea len dúfal, že takúto skúšku nebude musieť podstúpiť aj on keď sa naučí strieľať.
Nakoniec na radu prišli letiace šišky. Iňaki trafil až na druhý krát, zatiaľ čo Aleen sa to podarilo okamžite a bez zaváhania.
„No tak, teraz meče a dýky. To bude ešte len zaujímavé!“ nadšene ich povzbudzoval Lear.
„Určite sa nebudeme biť mečmi a dýkami Lear. Chceš snáď aby sa niekto zranil skôr ako skončí prvý deň našej cesty?“ schladil ho mladší muž a priniesol dve dlhé a dve krátke palice. Aleen zaútočila ako prvá. Bol to naozaj bleskurýchly útok a Iňaki sa mu skoro nestihol vyhnúť. Okamžite sa spamätal a vrhol sa do protiútoku.
Obaja boli vyrovnanými súpermi avšak po určitom čase sa na mužovi začala prejavovať únava. Vtedy ho Aleen dostala na zem jednoduchou ľsťou. Podložila mu nohu, ktorú si on pri sústredení nevšimol a pošmykol sa. Ako si uvedomil čo sa stalo podrazil nohy on jej a ako dopadla položil jej palicu ku krku.
„Nespoliehaj sa na to, že protivník leží,“ varoval ju a začal vstávať z trávy. Ona však vyskočila na nohy a drevenou dýkou sa dotkla jeho chrbta. „A ty zasa na to, že protivník je mŕtvy,“ usmiala sa a odhodila palice.
Iňakimu sa po tvári mihlo prekvapenie zmiešané s nenápadným úsmevom.
„No chlapče, toto bol zlý deň pre mužskú dôstojnosť,“ poznamenal Lear a začal sa smiať.
Aleen ich znova prekvapila. A nebolo to naposledy.
Po tomto meraní síl sa uložili spať. Iňaki však poznamenal, že by bolo dobré keby niekto strážil a tak Lear zostal hore na prvú tretinu noci.
Nič sa počas jeho služby nestalo a tak keď ho vystriedala Aleen nebol ani veľmi unavený. Bol presvedčený, že toto je tá správna chvíľa položiť jej nejaké otázky.
„Vieš, som rád, že si sa k nám pridala,“ začal jemne. „Aj ja som rada,“ odpovedala a naďalej jastrila do tmy noci.
„Ale trápi ma jedna vec. Kto vlastne si? Prečo chceš ísť s nami?“ rovno sa spýtal.
Nastalo ticho. Nevidel jej do tváre a predpokladal, že rozmýšľa čo odpovedať.
Myslel si, že mu odvrkne nech sa nestará do jej osobných vecí. Znova ho však prekvapila.
„Chápem tvoje otázky a pokúsim sa ti na ne dať dostačujúce odpovede.
Kto som? No som Aleen. Moji rodičia boli fauni. Otcova matka však bola elfka.
Neviem, ako je to možné, ale neuveriteľne sa na ňu vraj podobám. Jediné čo mám po rodičoch sú zelené oči. Vieš, že fauni si rozumejú so zvieratami však?“ nevedel to, no prikývol.
„Preto som sa tak ľahko spriatelila s Floe. Je to dobrý kôň a taká aká je, je iba pre zlé zaobchádzanie v minulosti. Ona s ľuďmi nechce bojovať. Má z nich strach. Vráťme sa však k tvojej druhej otázke. Prečo chcem ísť s vami? Viete kto chová Faarov?“ spýtala sa.
Lear, mysliac si, že táto otázka je pre neho jednoduchou odpovedal. „Severania predsa.“
„O áno, Severania. Sú to fauni. Bledá pokožka, hnedé kučeravé vlasy, zelené oči a viac chlpov ako by niekedy bolo treba. Aj keď sa medzi nimi niekedy vyskytne elf, s ktorými si rozumejú nadmieru dobre kvôli ich spojitosti s prírodou, sú to všetci až na miešancov fauni,“ vysvetlila mu.
„Pochádzajú odtiaľ moji rodičia a ja ich chcem navštíviť a zistiť či sú v poriadku. Nedávno tam totiž mali nejaké problémy s veľkými bielymi medveďmi. Neviem prečo odišli z ľadovej púšte, ale musím zistiť či sú rodičia v poriadku rozumiete mi?“ hovorila ďalej a on konečne pochopil. Pochopil, aký ma strach a prečo sa tak ženie na sever.
Poprial jej dobrú službu a ľahol si. Znova ho prekvapila. „Čertovské dievča,“ pomyslel si kým si ho sen ukradol do neznáma.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
kukucin888
24. 4.apríla 2008 07:36
najlepsia kapitola
Napíš svoj komentár