Goriol
Druhý deň ráno ho zobudila vôňa čaju. „Dobré ráno! Našla som v okolí skvelé bylinky na prípravu čaju. Dúfam, že ti bude chutiť,“ povedala Aleen len čo sa posadil.
Podala mu hrnček s horúcim čajom z ktorého stúpala v jemných prúžkoch striebristá para.
„Vďaka. A kde je Iňaki?“ opýtal sa Lear, zatiaľ čo ochutnal teplý bylinkový nápoj.
„Neviem, keď som vstala už tu nebol. Som hore asi hodinu a za ten čas sa tu neukázal. Aj vlk zmizol. Rovnako nenápadne a potichu ako jeho pán,“ poznamenala.
Ke Learovi si sadla Danea. Zjavne jej chýbalo jeho pohladenie, na ktoré si už behom tých niekoľkých dní zvykla.
„Mali by sme už ísť nie? Práve ten, ktorý sa chce do nášho cieľa tak veľmi dostať si len tak odíde a nič nepovie,“ rozčuľoval sa Lear a Aleen mu chcela niečo odpovedať, keď vtom z krovia vystúpil Iňaki.
„Je ťa počuť na míle ďaleko. Mal by si sa naučiť byť tichšie inak z teba nikdy nebude dobrý lovec,“ povedal a posadil sa s dievčininým čajom v ruke. Lear sa tváril, že nepočuje. Vo vnútri však bol zahanbený a nahnevaný. Ten mladík ho dokázal neuveriteľne naštvať a samozrejme aj to, že hoci bol mladší a vedel toho viac než on sám. On, ktorý celý život pracoval na poli a zo svoje mesto poznal ako dlaň. Problém však bol, že toto nebolo jeho mesto. Toto bol kraj Iňakiho. Mlčky dopili čaj, upratali tábor a osedlali kone. Aleen musela znova s Floe ísť dopredu, pretože spoločnosť iných koní sa jej stále nepáčila.
Lear išiel vedľa Iňakiho. Obaja mlčali. „Prečo to robíš?“ ozval sa zrazu starší z nich.
Iňaki sa naňho len udivene zahľadel. Lear pochopil otázku v jeho očiach a tak pokračoval ďalej. „Prečo si myslíš, že si najlepší spomedzi nás? A hlavne prečo si myslíš, aký si úžasný oproti mne. Prečo ma neustále ponižuješ pred Aleen. Pochopím, že sa ti páči, ale to nie je dôvod aby si mi neustále vyčítal, že sa tu nevyznám tak ako ty. Vieš ja by som sa ťa snažil upozorniť a normálne ti povedať, keby si spravil niečo zle na poli. Nemusíš sa hneď správať akoby som spravil niečo strašné a vyčítať mi to ako malému dieťaťu. Ešte stále si mladší a pre mňa si chlapec, ktorý nič neprežil!“ rozčúlene zvyšoval hlas.
„ Je mi ľúto ak ti tak pripadá moje správanie a budem sa snažiť vysvetľovať ti život v divočine jemnejšie. Hoci divočina k tebe nikdy jemná nebude a to sa musíš naučiť. A posledná vec. Vek nie je merateľom skúseností. Nedokážeš si predstaviť čo som prežil,“ odpovedal Iňaki pokojne s nič nehovoriacou tvárou ako vždy. Learovi sa len na okamih zazdalo, že sa na nej mihol strach a obavy. „Tak mi o tom povedz! Ako môžeš byť taký chladný a necitlivý? Veď aj to dievča si skúšal akoby bola bojovník!“ teraz už kričal Lear. Aleen sa na zmienku o sebe otočila a pricválala k nim. Nedbala na Floine protesty a podišla tak blízko, aby na žrebce nedosiahla.
„Lear. Nekrič. To v neznámom lese nikdy nesmieš. A nesúď Iňakiho. Poznáš ho prikrátko aby sa ti zdôveril s niečím, čo možno ťažko priznáva aj sám so sebou. A skúšky sa robia rovnako aj pre mužov aj pre ženy. Vieš, nepriateľ sa nebude pýtať kto si než ťa zabije,“ vysvetlila a vrhla skúmavý pohľad na Iňakiho, ktorý stále mlčal a na tvári mal neprehľadnú masku necitlivosti.
„Dobre. Rozumiem,“ precedil cez stisnuté zuby Lear. Nebol zvyknutý na odpor žien a už vôbec nie mladíkov. Štvalo ho to. Ach, ako veľmi bol nahnevaný. Nespravil však nič. Vedel, že tu už nie je doma a nevládnu tu rovnaké zvyky.
Do večera už putovali potichu. Všetci sa zaoberali vlastnými myšlienkami. Iba Aleen sa pár krát pokúsila nadviazať rozhovor s niektorým z dvoch mužov. Nemala však úspech.
Večer tiež zaspali iba po nutných slovách.
Niekoľko dní sa Aleen nedarilo nadviazať rozhovor dlhší ako niekoľko viet. Aj keď bola pravda, že Iňakiho by neprimälo k dlhšiemu rozhovoru takmer nič ani za normálnych okolností.
Štvrtý deň od odchodu z Waru uvideli pred sebou prvé zo stromov rozľahlého lesa známeho vo Wiadane ako Goriol.
Lear o ňom nevedel takmer nič. Iba ako malému mu mama rozprávala starú povesť o tomto pralese:
V dňoch ešte pred tým než prešli prvý ľudia na Wiadan už tu rástol Goriol. Vtedy bol oveľa väčší ako je dnes. Stromy tam rástli tak husto, že na zemi bola večná tma a rástli tak vysoko, ako žiadny vták nikdy nedoletí. Jedna rasa ale na týchto stromoch žila. Boli to Sigoovia. Mali domovy vyššie ako hociktorá dnešná rasa ale milovali aj hĺbku hôr. Boli jednoducho národom prírody. Dokázali robiť neuveriteľnú zbroj z drahých kameňov vyťažených hlboko v ich baniach vo Veľkej Barikáde a zároveň mali domy také nádherné, že vraj prvý človek, ktorý tam vstúpil plakal celých 50 dní. Volal sa Ervin. Ervinove slzy v tých dňoch zaplavili celý Wiadan okrem Veľkej Barikády. Tam sa zachránili všetci ľudia. Sigoovia vraj, ale nechceli opustiť Goriol a svoje bane a preto zahynuli v povodni Ervinových sĺz. Boli to smutné časy, pretože ľudia stratili mnoho z toho čo sa mohli od Sigoov naučiť.
Vtedy, rovnako ako teraz tomu absolútne neveril. Povedal túto povesť svojim dvom druhom. Aleen sa usmiala. „ Vieš o tom, že elfovia sú vraj potomkami tejto rasy? Oni sami tvrdia, že sú len slabá náhrada krásy a múdrosti Sigoov. Práve elfovia k nim mali v minulosti najbližšie a sú potomkami dnes už mnohokrát zmiešanými z ľuďmi. Ich krása dnes už tiež pohasína.,“ vzdychla si.
„Pochybujem. Moja matka bola dcérou elfov. Aj keď samozrejme jej otec bol faun z Faaru. Bola neuveriteľne krásna a to mala len dvoch elfov za predkov a kopec obyčajných faunov a Daerov, ty máš tiež sa predka elfa, však Aleen?“ prvý krát ju oslovil menom a priamo sa jej prihovoril.
Iba prikývla. „Ak tento chlap nie je zamilovaný ,tak ja som priamym potomkom samotného Avera,“ zasmial sa v duchu Lear a pozoroval dvojicu. Ďalej sa nenútene rozprávali a Lear len niekedy pridal nejakú vetu. Už mohli ísť v pokoji popri sebe, pretože Floe si až zázračne rýchlo zvykla na prítomnosť vlkov a iných koní.
Zrazu v diaľke sa nad stromy Goriolu vzniesol asi tucet vtákov. Táto scenéria vyznela v Aleeniných očiach nádherne. Predsa len bola žena a páčili sa jej romantické chvíľky. Práve zapadalo slnko a nad nekonečnú zeleň sa vzniesli tie vtáky. „Nádhera,“ pomyslela si a zadívala sa na Iňakiho. Bol pekný. Naozaj pekný, ale tá jeho mlčanlivosť sa jej ani trochu nepozdávala. Mala rada zhovorčivých a spoločenských ľudí a tento mladík sa medzi nich zjavne nemohol počítať. Potichu si vzdychla a pokračovala v pomalej jazde smerom k tomu veľkému legendami opradenému lesu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
3
jako - ja toto čítam už od začiatku a chodím sem každý deň a čakám, či si napísala ďalšiu časť
aj tak chcem vedieť od kade na to chodíš, na tie mená a na inšpiráciu, lebo také niečo geniálne a premyslené len tak niekto nevymyslí
aj tak chcem vedieť od kade na to chodíš, na tie mená a na inšpiráciu, lebo také niečo geniálne a premyslené len tak niekto nevymyslí
4
Iňaki je meno zo španielčiny, konkretne z euskery neway...
Cokokika: Som veeeelmi rada ze sa ti to paci.. uz len kvoli tebe sa oplati to dokoncit
Cokokika: Som veeeelmi rada ze sa ti to paci.. uz len kvoli tebe sa oplati to dokoncit
5
Je to uplne v pohodicke a dobre sa to cita Tesim sa na dalsie kapitoly
Napíš svoj komentár
to čo za meno iňak?