Keď si človek ide hľadať zamestnanie alebo brigádu, očakáva, že to bude lepšie ako sa oháňať na poli s motykou. Avšak naše očakávania väčšinou zlyhajú po prvom dni v práci. Prečo?....fúúú..dôvodov je toľko, že by sa s nimi dalo obchodovať. Budem sa sústrediť na pár priamych príkladov. Ráno vstanem o 5:30 s pocitom radosti, ako bude prvý deň v robote? Veselo sa prichystám a poberiem sa z domu. Práve sa dostávam na svoje pracovisko, kde sa stretnem s kolektívom. Prezlečiem sa a idem do výroby. Pravdaže ešte predtým popodpisujem rôzne dokumenty a potom ma pošlú na moje miesto. Nevyzerá to príťažlivo. Ba naopak, prvý dojem je odpudivý ako tie trápne televízne telenovely. Človek si povie, okej to zvládnem. Potom to však príde....stojím na nohách 8 hodín, pardon 7 a pol, pretože nám dovolia mať aspoň 30min. prestávku s tým, že po nás zazerajú a pýtajú sa kde sme boli, čo však nie je pravidlom, ale skôr tradíciou, buzerovať ľudí. Hlavne že ony si veselo papajú obedík. Tu si môžete všimnúť, že niektorí ľudia sa cítia viac ako v skutočnosti sú. Po prestávke sa opäť pustíte do práce. Snažíte sa ako najrýchlejšie viete, a napriek tomu sa dočkáte akurát tak... „Čo si na dovolenke?“, to vám tak akurát môže vyletieť tlak na infarkt, keď počujete také korektné reči na svoju osobu. Postupne sa zoznamujete s jednotlivými druhmi práce vo vašej továrni, ktoré v minulosti určite robili „len“ otroci. Človek by si ani nemyslel, že ešte stále existuje ideológia typu: zrob sa až k smrti. Môžem vám povedať...:EXISTUJE. A začínam mať pocit, že je to dokonca pre množstvo ľudí populárne. Myslím, že to nie je život, chodiť z práce zničený tak, že nedokážete pomaly ani vnímať. Nie to ešte, keď sa vás pýtajú, či si režete ruky, pretože vyzerajú fakt ako ruky feťáka. Pri tejto práci nemáte ani čas na utretie vody z tváre, ktorá vám šplechne do tváre. Nebodaj si vystrieť chrbát, nemáte šancu. Aj preto sa domov vlečiete ako pokrútený paragraf. Najlepšie na tomto je, že tí „hore“ dokopy nič nerobia. Občas sa prídu na vás pozrieť ako makáte, skritizujú a zoberú si do vreciek produkty, na ktorých ste celý deň dreli. Predpokladám že keby som sa niečo opýtala, poslala by ma do čerta. Och, zabudla som na jednu podstatnú vec. Vy sa pri tejto práci nehráte s gramami, ale s kilami. Dovolím si tvrdiť, že za jeden deň vám cez ruky prejde aj tona. A ak sa budete sťažovať, tak vám ešte vynadajú, za to, že aj vôbec rozprávate. Jediný raz kedy som sa skutočne v práci smiala, bolo, keď mi kolegyňa rozprávala o kontrole, ktorá prišla v tom čase, keď nás, niektorých, „museli“ nechať doma. Určite to poznáte. Rýchlo si dajte rukavice, čapice, tvárte sa nenápadne. Ach, keby pán kontrolór vedel...akurát sa mu tak niekto vtiera do..uhm nebudem neslušná. Najlepšie na vašom dni je, keď si ľahnete do postele, totálne vyčerpaní. Viem, že ľudia potrebujú peniaze pre svoj život, pre rodinu...,ale aj napriek tomu ničiť sa...takýchto ľudí treba buď obdivovať, alebo ľutovať. Túto prácu dokážu robiť len tí najsilnejší, ako som počula. Po týždni som to vzdala. Totálne vyčerpaná, so zničenými rukami a neochotou počúvať večné terorizovanie. Skutočne neviem kto by to mohol zvládnuť, keď odtiaľ utekajú aj chlapi, ktorí tam momentálne nemajú zastúpenie svojho druhu. Iba tak ženy. Ale aké ženy?...Maximálne s pevnou vôľou, ktorú nezničí ani blesk, alebo totálne naivky, ktorým nevadí, že sa k nim správajú ako otrokom. Je toto všetko hra? Voľakedy bolo, že bohatší mali otrokov, čo bolo strašné, ale aby v 21. storočí mali ani nie bohatší, ale „hlúpejší“ s veľkým egom otrokov? Toto začína byť ešte hrozivejšie, lebo oni sa v skutočnom živote s nami hrajú! Je to všade okolo nás. Práve toto sa deje aj v našom meste... Ani neviete ako a ste toho všetkého súčasťou. Smutné, ale pravdivé.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
ale vážne, je to des..
ale zas na druhej strane.. Niekto, kto potrebuje naozaj peniaze, apson nieco.. tak pre to spravi cokolvek...