Shanone: Pokoj

Sedela pri okne a pozerala sa do záhrady, kde sa dvíhala vôňa čerstvo pokosenej trávy. Zo zamyslenia ju vyrušil hlas: „Elen, poď mi dolu pomôcť.“ Bez slova sa postavila a vyšla z izby. Pomaly kráčala po schodoch až prišla do salónu, kde na ňu čakala matka. Pozrela sa jej do očí a povedala: „Ty si zase celú noc nespala.“ Elen nemo pokrútila hlavou. „Koľkokrát som ti hovorila, že tým nič nevyriešiš. Iba si tak ubližuješ. Choď, prosím, nabrať vodu do vázy.“ Vzala vázu a ľahkým krokom sa vybrala do záhrady, k jazeru. Bol krásny deň, zaliaty slnečným svetlom a nežným vánkom. Elen kráčala bosými nohami po tráve a vdychovala vôňu okolia. Položila vázu na okraj jazera, zavrela oči a ponorila sa do chladnej vody. Keď sa vynorila, stál tam malý chlapec. „Potrebuješ niečo?“, opýtala sa ho. „Si zvláštna.“ povedal. „Prečo si to myslíš?“ Chlapec sa na ňu pozrel a povedal: „Lebo si stále smutná, s nikým sa nerozprávaš a ...“, nedopovedal. Elen vzala vázu, naplnila ju vodou a nechala ho samého stáť pri jazere. Vrátila sa do domu, vázu položila na stôl a utekala do izby, stále premýšľajúc nad jeho slovami. Zatvorila dvere a pozrela sa do zrkadla. Bola výnimočne krásna. Oči upierala na seba, uvedomujúc si, že ten malý chlapec má možno pravdu. Prezliekla si mokré šaty a sadla si na posteľ. Jej izba dýchala históriou. Všade naokolo ručne vyrezávaný nábytok, steny zdobené ornamentovou tapetou a na oknách karmínovočervené závesy. Elen len nečujne sedela, hodiny a hodiny. Za oknom sa postupne začala dvíhať tma a Elen náhle pocítila hlad. Vstala a pomaly kráčala do kuchyne. Nikto tam nebol, čo bolo veľmi zvláštne. Obvykle sa to tam hemžilo slúžkami. Vzala si kúsok koláča a sadla si na verandu. Rozmýšľala, kde sa všetci podeli. Náhle si spomenula na ten večierok, kam boli jej rodičia pozvaní a zjavne ostatní dostali voľno, až na...: „Slečna Elen, kde ste?“ ...až na jej pestúnku pani Mary Watsovú. „Na verande,“ odpovedala. Zadychčaná pestúnka dobehla na verandu. „Neboli ste vo svojej izbe, tak som si myslela....Och, ale ste ma vyľakali.“, prisadla si k Elen a spýtala sa jej: „Ste v poriadku? Nevyzeráte dobre.“
„Mary, myslíš, že tak ako vták dokáže letieť do neba, tak aj človek môže uletieť preč od ...všetkého?“ Mary sa na ňu pozrela svojimi zelenými očami a povedala: „Viete, vták nelieta preto že chce, ale preto že musí. Človek sa môže rozhodnúť sám, či zostane, alebo odíde.“ Elen sa postavila a povedala: „Dobrú noc a zbohom Mary.“ Mary sa otočila a zakričala za ňou: „Aké zbohom slečna, veď zajtra sa uvidíme.“ Elen sa smutne usmiala a odišla. Vystupovala po schodoch a cítila v sebe napätie. Bola taká nešťastná a ani si nevedela odpovedať na otázku, prečo. Zamkla dvere a opäť sa pozrela do zrkadla. Po bledej tvári sa jej kotúľali horúce slzy. Odvrátila sa a otvorila okno. Do izby prichádzal čerstvý vánok. Postavila sa na parapetu a hľadela na tmu okolia. Cítila strach a zároveň nádej. Nádej na lepší život? Zatvorila oči a potichu zašepkala: „Je to ako ponoriť sa do jazera.“, a na to skočila. Konečne zaspala.

Skutočný príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

Pokoj

Komenty k blogu

Horúce!