Hluk vlaku, ktorý práve dorazil, absolútne nevnímala. Z myšlienok ju vytrhol pohľad na vagóny mihajúce sa jej pred očami, pomaly, pomalšie, pomalšie, až úplne zastavili. Ešte stále mala šancu zabudnúť na ten nápad a vrátiť sa....No ona sa už rozhodla. Pomaly kráčala k najbližšiemu vagónu, počkala kým nastúpili všetci uponáhľaní cestujúci a nakoniec nastúpila ona sama. Na samom konci našla jediné voľné miesto na sedenie – pri troch staručkých babičkách a zamilovanej dvojici, ktorá ignorovala okolitý svet.
„Smiem?“ spýtala sa panej, ktorá mala na sedadle položený kožený kufrík. Pani, ktorá mohla mať okolo 60-ky neodpovedala, iba si položila kufrík na kolená a očami naznačila, aby si sadla. „Ďakujem!“ povedala a sadla si. Hudbu stíšila. Jednak aby nerušila ostatných cestujúcich v kupé a z časti aj preto, lebo mala dosť nezvyčajnú záľubu v počúvaní cudzích rozhovorov. Vytiahla si notes, do ktorého si zvykla robiť náčrtky ľudí, vecí, pocitov, vôní, zvukov, budov....proste všetkého čo ju zaujalo.
Pre túto chvíľu ju zaujali jej tri postaršie spolucestujúce. Harmónia kontrastov. Inak to nedokázala pomenovať. Tri panie, približne rovnakého veku, tak odlišné a zároveň tak nesmierne sa dopĺňajúce...
-...ale Marka mi hovorila, že Pištova žena, víš kerého Pištu, z dolného konca dzedziny... – spustila pani, vedľa ktorej sedela Olívia.
-Horčičkovej vnuka??? Toho vychudnutého a plešatého??? –zapojila sa do debaty obéznejšia babka, ktorá sedela hneď vedľa Olíviinej susedky.
-Nó. Presne toho...Jeho žena má volákeho mladého tátoša na sídlisku dze býva Julka. Juli, víš o tem volačo???
Posledná z trojice iba nepatrne zavrtela hlavou a ticho odvetila:
-Gitka, Žofka, Štefanova žena tam nechodí za žiadnym mládencom. Na našom sídlisku je nemocnica. Tam trávi Ľubka, tak sa totiž volá, väčšinu času. Jej otca tam umiestnili po operácii.
-Ale prd! – ozvala sa opäť tá bacuľatá tetka – musí tam chodzit za volákým doktorom. Na čo by tam ináč chodzila každý den???
-Veď ti vravím, že jej otca pred nedávnom operovali. Zatiaľ musí byť pod lekárskym dohľadom. Mimochodom, ako sa má tvoj vnuk, Gitka? – rýchlo sa snažila zmeniť tému maličká chudučká pani, ktorej z tváre vyžaroval nesmierny pokoj.
Obézna pani, Gitka, sa jednoznačne chytila na návnadu. S pýchou sa vystrela:
-Dzífčence, neuveríte mi! Náš Jóžinko zmaturuval na samé jedničky. Aj na vysokú školu ho zebrali. A na jakú tažkú – na právo. Víte...
Vtom sa otvorili dvere: „ Lístky prosím!“
________________________________________________________________________
Z vlaku vystúpila rovnako ako keď nastupovala – úplne posledná. Neprekážalo jej to. Bavilo ju sledovať ženy, mužov, autá, električky....proste svet okolo. V hlave jej vŕtalo množstvo otázok: Kam sa, do čerta, všetci tak ponáhľajú? Ako sa dostanem na letisko? Prečo sa celý svet mračí – ľudia, obloha, dokonca aj malé deti? Koľko asi tak bude trvať let do Barcelony?...
Pomaly si vykračovala k zástavke autobusu, keď do nej zrazu niekto vrazil. Opäť nejaký uponáhľaný zamračený chlap...bez slovíčka ospravedlnenia, bez jediného pohľadu od nej upaľoval razantným krokom. Iba pokrútila hlavou a kráčala ďalej. V hlave mala neporiadok, plietli sa jej myšlienky s citmi, s názormi,....Zmätok. Jediné slovo a vyjadruje v tejto chvíli temer všetko. Hoci nemá poriadok v hlave, ten si môže spraviť cestou na letisko, prípadne v lietadle. Hlavné je, že má na to čas.
Autobus práve dorazil. Nastúpila, presnejšie, masa ľudí ju vtlačila do starého ošarpaného autobusu, ktorý celý smrdel po benzíne. Lístok. Na lístok treba peniaze...tie má v peňaženke. Teraz sa len dostať k peňaženke. Pravé vrecko, tam má peňaženku, mobil a lesk na pery. Alebo? Počkať! Lesk, lesk,....Do šľaka, kde je peňaženka a mobil??? Možno v inom vrecku,...Ale blbosť! Vždy ich mala v pravom vrecku!!! Aha, tak preto sa ten chlap tak ponáhľal!
Autobus sa rozbehol. Prišlo jej zle ako nikdy. Toto bolo po prvýkrát, čo cestovala načierno. Len nech ju nechytia. Len nech to nezistia. Myšlienky, ktoré sa jej doteraz motali v hlave boli razom fuč,....len nech to nezistia. Autobus zastavil. Bezohľadne sa predierala ku dverám ignorujúc nadávanie a šomranie ľudí, ktorým postúpala po topánkach či do nich vrazila pri pokuse dostať sa von.
Polorozpadnutý chodník jej pripadal ako vykúpenie. Hneď jej bolo lepšie. Dokonca sa dokázala pousmiať nad počtom prostredníkov, ktoré stihla narátať, kým autobus odišiel. V tej chvíli ďakovala tomu čo riadi svet, že si letenku založila do notesu a nie do peňaženky ako väčšinu cestovných lístkov. Teraz bol jej krok rýchlejší a hlava čistejšia. Stále sledoval ľudí naokolo ale už nie so zasneným pohľadom hlúpučkej husičky.
Nohy ju boleli ako nikdy. Neznášala mestskú turistiku, no radšej sa bude vyše dvoch hodín trmácať pešo na letisko, než by mal zas prežiť ten hnusný pocit, ktorý okúsila v tom buse. Unavene sa zviezla na nepohodlnú lavičku na letisku. Ďalšie dve hodiny strávi tu, čakaním na let. S prázdnym žalúdkom, bez peňaženky,....Počkať! Kreditka. Tú máva vždy pri občianke a ostatných dokladoch. Keby verila v Boha, tak by mu teraz ďakovala. Mohlo ju to napadnúť aj skorej. To by sa sem nemusela vliecť po vlastných. No čo- za blbosť sa platí .
Najedená sa opäť uvelebila na sedadlo. Doma čakania sa skrátila už iba na hodinu. O hodinu bude v oblakoch meditovať nad svojou budúcnosťou, nad tým čo ju čaká a čo ju neminie. No zatiaľ opäť vytiahla svoj notes. Tentokrát sa zamerala na dvojicu – muža v elegantnom obleku, uhladeného a ženu v šatách, ktoré viac odokrývali ako nechávali zakryté, ktorá pôsobila akosi neprirodzene. Bolo vidno, že tá žena, alebo skôr, mláďa ženy sa cíti nepríjemne. Olívii ruka lietala po papieri ako keby od toho závidel jej život. Dvojica sa už chystala nastúpiť do lietadla.
-Miláčik, si si istý, že to môj otec nezistí? Vieš, že by s tým nesúhlasil. – prehovorila, pohodila vlasmi, vzala si kabát a hľadela na muža.
-Bea, čo mi neveríš? Ak si povedala otcovi, čo som ti vravel, tak nič nezistí. Neboj sa! Vieš, že ťa milujem? – povedal muž, pohladil to žieňa po líci, usmial sa, no oči mu zostali chladné.
-Aj ja ťa milujem, no ak to zistí otec, tak ty prídeš o prácu a mňa rodičia rovno zabijú, pošlú od teba preč, do nejakého internátu... – začala piskľavým hláskom. Natiahla ruku aby sa mohla chytiť toho chlapa za ruku, no on ju ignorujúc obišiel smerom k lietadlu.
-Myslel som si, že si rozumnejšia. Skuvíňaš tu ako nejaké decko. No tak, bež, mamičke sa skry pri sukni. Ale nabudúce láskavo neplytvaj mojím časom. Ale, čo som mohol čakať od obyčajnej 17-ky??? – povedal a razantne vykročil z auly. To dievča ho ako psík poslušne nasledovalo...Posledné slová ktoré Olívia zachytila boli:
-...prepáč macko...Ja som ťa nechcela nahnevať....
Dokončila náčrt a pomaly vykročila opačným smerom. Jej lietadlo malo o chvíľu vzlietnuť. Tak, hor sa do toho. Dobrodružstvo sa práve začalo. No v hlave jej stále vŕtal obraz tej dievčiny,...bez hrdosti, bez úcty samej k sebe.....ako otrok, slúžka, obyčajná handra...
Každý je nejaký!
________________________________________________________________________
Pohodlne sa usalašila v sedadle. Lietadlo už vyštartovalo. Dokonca už aj prehrmela tá nevoľnosť, ktorú mala keď lietadlo vzlietalo. V mysli si rekapitulovala dnešok. Čo získala? Poučenie do budúcna, dva nové obrázky v notese, svalovicu, nový náhľad na svet a ľudí ako takých. A čo jej prinesie zajtrajšok? Nové ponaučenia? Nové sklamania? Všetko a nič. No jednoznačne zo zajtrajškom príde aj nový začiatok.
...
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
azizi
7. 2.febuára 2009 17:40
hmm zaujimave, to bude mat aj pokracovanie?
Napíš svoj komentár