Jazz a Mucha

Sedím...a vychutnávam si prítomnú chvíľku. Len tak. S nohami na stole a čajom v ruke. Nič viac. A čo je na tejto chvíli také výnimočné???
Nič, absolútne nič.
Alebo, žeby predsa niečo???

Z reproduktorov mi hrá príjemná jazzová muzička, na monitore sa mi postupne premieňajú obrázky...obrázky ktoré namaľoval Alfons Mucha. Iba sedím a užívam si tento moment. Nie je ničím výnimočný, môže napadnúť kohokoľvek, kto sa rozhodol prečítať si týchto pár riadkov. No tento moment je výnimočný. Prečo?

Podľa mojích skromných odhadov si dovoľujem zaradiť svoju osobu do kategórie – rocker. Nie štýlom obliekania, vyjadrovania,...Iba podľa jedného faktu – milujem rockovú hudbu a práve rock a isté odrody metalu vyrevujú z mojich reprákov väčšinu dní a v poslednej dobe aj nocí. Nevravím, že sa tam občas nevtierkne aj nejaký privandrovalec...no to sú ojedinelé prípady...naozaj iba pár vzácnych ´nerockových´ interpretov nájdete v mojom repertoári. Tak prečo tu došľaka táram o nejakom jazze???

Jazz, je mojím najnovším objavom, za ktorý vďačím vysokým teplotám a nálepke ´chorý jedinec´, ktorou ma označila moja lekárka. Jazz a ujo Mucha.

––

Jedna moja dobrá kamarátka mi nasadila chrobáka do hlavy, keď sa ma spýtala na môjho obľúbeného maliara. Zostala som na ňu hľadieť ako teliatko na nové vráta. Maliara? Keby povedala hudobného interpreta, tak to by som mohla menovať od nevidím do nevidím, ale maliara? Nevravím, že ma nenapadlo žiadne meno – blbá zas nie som. Ale obľúbený???

Pokojne som mohla spomenúť Picassa a jeho Avignonské slečny, ale ten obraz mi naháňal hrôzu...Alebo starú dobrú záhadnú Monu Lisu od Da Vinciho (podľa mňa strašne nudný obraz, neviem čo je na ňom také ´ úžasné ´), poprípade Moneta či Maneta, alebo nejakého iného. Ale obľúbeného? Ani jedného som nemohla častovať týmto pomenovaním. Proste, poznať som ich poznala ale obľubovať? Ani nápad!!! Kamarátka ma zachránila tým, že sama začala rozprávať o svojom obľúbenom maliarovi, o jeho obraze, ktorý najviac obdivuje a prečo, za akých okolností vznikol...

Zaujalo ma to. A taktiež zahanbilo. Prinútilo ma to zamyslieť sa nad sebou. Umenie nie je len o hudbe. Tú milujem ale sú aj iné typy umenia, ktoré si zaslúžia obdiv, no dnešná doba vedeckého a technického pokroku ich trochu zatláča do úzadia. Ako napríklad maliarstvo.

No a tento chrobák mi začal vŕtať v hlave práve vo chvíľach, keď bolo mojou najväčšou povinnosťou váľať sa v posteli a liečiť sa. Čo teraz? Župan, zabaliť sa do asi troch diek a šup ho za monitor. Nahodila som si Google a začala som pátraciu akciu – MALIAR . Chvíľku som sa zamyslela a prvé dve mená, ktoré mi moja ´ ženská intuícia ´ =D vyhodila na povrch boli Salvádor Dálí a Alfons Mucha. Tak som začala skúmať. Prvého som si preklepla pána Dálího.

Môj osobný názor na jeho a jeho tvorbu je jednoznačný – BLÁZON. Uznávam, že je to jednoznačne moderné umenie, no nie je to ten typ, ktorý ma osloví. Jediné k čomu ma prinútil bolo urýchlene vypnúť obrázky, ktoré mi to vyhodilo na monitor.

Druhý prišiel na radu už spomínaný Mucha. Pri jeho obrazoch to bolo o niečom úplne inom.
Pozerala som si ich s nemým úžasom. Nie sú to dokonalé maľby ale jednoznačne ma zaujali. Vyvolali vo mne obdiv. Sú jedinečné. Ako som sa neskôr dočítala, pán Alfons Mucha vytvoril a navrhol množstvo plagátov, divadelných pútačov, obrazov, reklám, ilustroval rôzne knihy... Jeho umenie je tiež zaraďované do tzv. Nového, Moderného umenia. Jeho štýl je aj po svete známy ako ´ Mucha Style ´. A ako bonus – narodil sa na Morave, čiže to bol Čechoslovák ako repa. =D

Objavila som svojho obľúbeného maliara. Je ním práve on. Prečo?
Lebo sa rada dívam na jeho obrazy. Pri pohľade na ne sa v mojom vnútri deje niečo zvláštne čo neviem popísať. Emócie ktoré skryl na plátne, papieri (na mňa prenesené cez monitor)
pociťujem. Hovoria ku mne. Oslovujú ma. A stále mám chuť sa na ne dívať.

Takže, teraz viete (teda aspoň tí, ktorí sa dokázali prekúsať až sem =D) prečo sa v mojom názve skrýva Mucha. No ale čo to má spoločné s tým jazzom???

Aj na túto otázku existuje jednoduchá odpoveď – skúste si pozerať obrazy a popritom na vás z reproduktorov vyhukuje chlap s prefajčeným hlasom (za normálnych okolností milujem tento typ mužského hlasu) za sprievodu basgitary, bubnov a ´ podobného rachotu ´. Jednoducho som si na mojej obľúbenej stránke s hudbou klikla na prehrávanie jazzového rádia. Iba tak zo srandy. Alebo to bol osud? =D

Neviem čo ma k tomu priviedlo ale jednoznačne toho neľutujem. Už prvé tóny na mňa zapôsobili. Presne tak isto ako Muchove obrazy. Cítila som z nich tie emócie...a hoci nedokážem vysvetliť ako, prečo, za čo, no jazz ako hudobný štýl ma priviedol v myšlienkach späť do reality . Nie takej krutej ale tej...no proste reality. Vychutnávala som si tú chvíľku. Tá hudba ma upokojovala. Možno som vyzerala drobátko zasnene, no všetko som v tej chvíli vnímala úplne mimoriadne. Tak inak ako zvyčajne. Farby sa mi zdali byť ostrejšie, snehové vločky nadobúdali ostrejšie obrysy, každý jeden tón bol jedinečný, avšak ako celok tvorili nádhernú skladbu.

Stále som rockerka, to sa nezmení za žiadnych okolností. Ale táto moja choroba ma priviedla k jednému záveru. V mojom vnútri sa nachádzajú časti môjho ´ JA ´ , ktoré ešte nepoznám. Jednu túto časť som prednedávnom spoznala, objavila. Teší ma to. Objavila som ďalšiu skladačku do môjho ´ puzzle ´ , nazývaného občas obyčajnými smrteľníkmi aj život. Tento obrázok skladáme všetci, stále. Občas nachádzame ďalšie a ďalšie skladačky na naozaj nevídaných miestach, za neobyčajných okolností. Stačí len hľadať...a chcieť nájsť.

 Denník

1 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu