„...tá rybička sa mohla utopiť. Stále plávala a plávala. Iste musela byť unavená a nemala ako dýchať. A keď som jej dala papať, tak to musela hltať aj s vodou. Proste mi mohla v toľkej vode utopiť. Ja mám moju Zlatku rada. Nechcela som, aby sa utopila. Tak som vypustila vodičku z akvária. A Zlatka od radosti skackala, keď už nebolo vody ...“ asi takto znelo vysvetlenie, ktoré mi ochotne porozprávala cestou na zmrzlinu.
Platí tu staré dobré príslovie – podľa seba, súdim teba. Malá Monika nechápala, že ryby sú zvyknuté žiť vo vode, je pre nich prirodzeným prostredím, nevyhnutným k životu. Monika by, tak ako žiadny normálny človek, neprežila v prostredí ako rybka – vo vode, bez vzdušného kyslíka. Chcela jej pomôcť. Dobrý úmysel tam bol, no mohol skončiť smrťou rybky. Čiže, hoci myslela svoju pomoc dobre, mohla rybke uškodiť, keby nezakročila sesternica.
Nevidíte tú podobnosť? ? ?
Každý človek žije svoj život. Iné prostredie, iná rodina iní priatelia, iné problémy, ...Iný svet. Aj keď sa môžu podobať, nikdy nebudú totožné. Môžeme mať podobné problémy, osudy, šťastia a nešťastia, ale každý jeden človek ich prežíva a vníma inak. Svojimi očami. Lebo to čo vidíme nie je ovplyvnené iba tým na čo sa pozeráme, ale aj tým, ako sa na to pozeráme. Niekomu príde jedna vec krásna a druhému sa bude hnusiť. Každý je jedinečný. A to sa v niektorých prípadoch stáva kameňom úrazu. Nie jedinečnosť ako taká, ale to, že si ju človek neuvedomuje.
Občas pomoc, hoci dobre mierená, môže vypáliť úplne inak. Možno nechápeme presne to čo človek prežíva, vidí a cíti. Môžeme vidieť problémy aj tam, kde nie sú. Taktiež niektoré problémy nemusíme vôbec vnímať, lebo mám môžu prísť ako niečo úplne prirodzené a dobré.
Treba si vždy premyslieť či je vhodné poradiť a pomôcť alebo nie. Lebo občas sa vyskytnú veci, ktoré musí človek riešiť sám. Pomoc môže uškodiť. Nie vždy. Ak človeka poznáme, môžeme pomôcť. Ale poznáme nie len meno a školu....ale jeho svet, zázemie, jeho pohľad na veci okolo a život komplexne.
Ja si myslím, že tak ako rybka, aj my musíme bojovať vo svojom živote o život. A v tomto boji budeme vždy sami. Môžeme mat pri sebe občas sprievodcov, spoločníkov, radcov vo forme priateľov, rodiny či učiteľov...ale kráčať a bojovať musíme za svoj život vždy iba my sami. Nik iný sa za nás bit nebude – iba my.
Úvaha
Komentuj
6 komentov k blogu
1
vlcica1989
17. 4.apríla 2009 20:32
zaujímavá úvaha pripomínajúca štýlom napísania Coelha (dúfam že som mu neskomolila meno)
2
Skvelé! Od nadpisu by som nečakal článok s tak hlbokou myšlienkou a pekný prechod od akvária k ľuďom.
3
kingovi sa vyrovnas, coehlovi sa vyrovnas...
napis nieco o carodejnikoch a rowlingova to moze rovno zabalit...
napis nieco o carodejnikoch a rowlingova to moze rovno zabalit...
4
ale no zas neprehánajte, ale každopádne to bolo pekné, , ten nadpis ma teda nenadchol, ale ten prechod bol plynulý a pekný a zhltol som to celé na jeden šup, len tak ďalej a možno aj bude reálne čo tu bolo spomínané nadomnou,
5
super blog ako vzdy , niektore veci som si musela precitat este raz co to bolo fakt na zamyslenie
suhlas so vsetkymi komentarmi vyssie, aj mna napadol Coelho @vlcica1989
ten posledny odsek to krasne zavrsil
,,poznáme nie len meno a školu....ale jeho svet, zázemie, jeho pohľad na veci okolo a život komplexne,, tak tak presne, treba sa obcas na svet pozriet ocami toho druheho aj ked sa zda ze sa to neda.. nie je na skodu pokusit sa to ...
suhlas so vsetkymi komentarmi vyssie, aj mna napadol Coelho @vlcica1989
ten posledny odsek to krasne zavrsil
,,poznáme nie len meno a školu....ale jeho svet, zázemie, jeho pohľad na veci okolo a život komplexne,, tak tak presne, treba sa obcas na svet pozriet ocami toho druheho aj ked sa zda ze sa to neda.. nie je na skodu pokusit sa to ...
Napíš svoj komentár