_Toto je život_

Bože tak strašne sa nudim, že som sa rozhodla napisať blog aj keď asi nebude mať význam...lenže radšej blbý blog, ako zomrieť od nudy. Keď má niekto iný názor, tak prehliadnuť nieje až také ťažké

Som zasa chorá apreto musím trčať doma. Tešila som sa na tieto prázdniny, lebo som ich chcela celé presnowboardovať, ale takto to nejde . Som strašne smutná a navyše aj so zlým pocitom na duši. A prečo ten zlý pocit?
.
.
.
.
.
Osobne nemám rada žiadne sviatky okrem narodenín a Vianoce prežijem lebo sú prázdniny a je to dobrá zámienka na drahý darček od rodičov:"Tak to budeš mať na Vianoce...". Silvester je oslava nového roku, tak som to celkom brala, veď predsa len je to tak. Ale po tomto Silvestri sa to zmenilo. Nielenže som v správach videla, čo táto oslava spôsobila a každoročne spôsobuje, ale teraz zasiahla aj tu.

.
.
.
.
.
.
.
.
Môjho brata spolužiak, mojich kamošov kamarát. Mal pätnásť a oslavoval ako každý. Rozlúčil sa s rodičmi a starými rodičmi, poprial im šťastný Nový rok a odišiel. Ako iní siahol po alkohole, ale táto oslava sa skončila tragicky. Predstavte si, že oslavujete, vaše dieťa sa vyberie za kamarátmi, ale už sa nevráti. Už ho nikdy neuvidíte, už nič nové nezažije, už zistil čo je po smrti . Radosť z nového roku rýchlo odišla. Tak rýchlo, ako jeho život... Nevedia čo sa stalo. Polícia má nejaké dohady ale pravdu sa možno nikdy nedozvieme...taký mladý...ich jediný syn.
Práve sa dostal na strednú školu, bol by študoval, mal by také problémy ako ja či vy, zaľúbil by sa, možno mal deti... už sa to nestane.

Takéto tragédie s stávajú stále, ale je iné, keď sa to stane človeku, ktorého poznáte. Ja som našťatie toto nikdy nezažila. Prečo je život taký nespravodlivý. Prečo sa takéto veci musia stávať. Život je taký krehký a ani si to neuvedomujeme Musíme sa naučiť s tým žiť. Okolo plno smutných tvári...spomienky...iba spomienky. Ne viete čo im na to povedať, ako ich utešiť. Asi to musí prebolieť samo. Jediné v čo môžeme dúfať je, že teraz je na dobrom mieste a že mu tam nič nechýba. Viem nieje to útecha ale aj tak v to dúfam.
.
.
.
.
.
Už o tom radšej ďalej ani nebudem uvažovať, lebo mi dojdu vreckovky. A na koniec len jedna vec: buďme dobrý k iným a žijme naplno, lebo nikdy nevieme kedy sa to skončí...
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu