Bolo...no ešte i bude!:)

Bolo to tak dávno, keď som bola malá a hrala som sa v malinkom bazéniku plnom vody ohriatej krásnym slnkom.

Bolo to tak dávno, keď moji rodičia boli pre mňa neomylní.

Bolo to tak dávno, keď som videla svet farbami dobra a verila, že zlo je iba v telke, ukryté, vymyslené, nereálne.

Bolo to tak dávno, keď som sedela s bratrancom, sesternicou a bratom na fúriku naplnenom čerstvo nakosenou trávou, ktorá mi tak voňala. Ešte stále, keď cítim tú vôňu, tak ma príjemne strasie spomienkami.

Bolo to tak dávno, keď smiech bol utlačený plačom iba kvôli hračke, alebo bolesti odretého kolena.

Bolo to tak dávno, keď som s babkou chodila na pole a ona vládala od rána do večera na ňom pracovať.

Bolo to tak dávno, keď sme mali plno zvierat na dvore a dedko chodil pásť kozu do lesa a ja s ním. Ukazoval mi ako vystrúhať píšťalku...

Bolo to tak dávno...

Dnes je všetko inak. Už som pomaly dospelá, viem ako to na svete chodí. Mám zopár vecí/ľudí, ktoré/í ma držia nad vodou, pre ktoré/ých žiť. Už sa nikdy nevráti čo bolo...príde nové.
Bojím sa staroby, keď už len spomienka spestrí môj ďeň. Budem sa môcť nad ňou pousmiať, alebo ju bude sprevádzať plač? Splním šetky požiadavky, ktoré na seba kladiem a budem klásť?

Niekedy je lepšie sa nad týmto nezamýšľať, načo si sťažovať chvíle života?! Dúfam, že keď sa dožijem spomínania nebude spomienky, pre ktorú sa budem hambiť...

Viera v niečo...keď neveríme nemôžme byť šťastní...
Asi som vždy verila...a aj budem! Krásne spomienky...

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu