Bolo to úžasné, tak dobre som sa v živote necítila a nechcela som aby sa to skončilo. Tomu človeku som vtedy povedala každučkú myšlienku, ktorá mi vtedy preletela hlavu. Možno mi k uvoľneniu dopomohol trošku aj alkohol, ale hlavne on. To ako sa nadchol tým o čom som rozmýšľala a zároveň to hovorila. No proste bol to najlepší večer aký som zažila.
Vtedy mi hovoril o svojej holke a o tom ako sa zoznámili. Pekný aj smutný príbeh. Keď mi povedal, že jej neveril, keď mu povedala, že ho ľúbi, nechápalasom to. Ako jej predsa nemohol veriť, keď mu to povedala? Aký dôvod mal neveriť jej? Včera mi to pripomenul. Už som chápala jeho dôvod. A vtedy som si uvedomila to, ako sa človek vekom mení.
Vždy som si hovorila, že nevidím rozdiel medzi sebou v 13 a teraz. Okrem oblečenia a obľúbených kapiel, ktoré sa trošku pozmenili som nevidela ten rozdiel. Ten, ktorý som si teraz uvedomila. Ten vekový, duševný. To ako nás ovplyvnia všetky veci, ktoré zažijeme a s každou novou udalosťou sme o nejaké poznatky bohatší, čo je jasné a nič prevratné, ale až doteraz som si neuvedomovala ako to ovplyvňuje naše správanie. Naše názory na isté situácie predtým a teraz.
Ja som celkom veselej povahy a dokážem sa smiať z vecí, ktoré mnohým ľuďom prídu vadné, lenže keď mám náladu, tak proste mám. No a čo? Ale v poslednom čase sa mi vnútro nejak rozhádzalo a neviem ho znova poskladať. Ako keď neviete poskladať puzzle .
Aj keď sa smejem a som veselá o chvíľku ma to zasa chytí. Zasa ma niečo naštve, niečo čo by som inokedy normálne predýchala, ma teraz neskutočne sere a neviem sa ovládať. Teda viem sa ovládať, až veľmi sa krotím a aj napriek tomu je to hrozné.
A potom, ako to môžem v sebe všetko dusiť. Ja to neviem. Ja poviem všetko čo mám na duši. Ale čo keď je moja duša plná napätia a zúrivosti? Neviem ako sa vrátiť k sebe. K svojej vyrovnanosti, do normálneho stavu, k vnútornému kľudu, keď ma nenaštvala kamoškyna nechápavosť, alebo ma nerozhádzal smútok zo všetkého. Mohla som byť oporou, teraz ju treba mne!
Vie mi niekto pomôcť? Vie niekto čo mám robiť? Alebo už nemám šancu? Ja sa strašne bojím. Čo keď to už nebudelepšie? Musí!!! Ale čo keď nebude? Potrebujem oporu. Ale ako mi ju niekto môže dať? Veď každý má svoje problémy. Moje kamošky maju chalanov, alebo sa s nimi pohádam pre nejakú chujovinu. Ja sa nechcem hádať, nechcem! ale niečo vo mne ma k tomu núti. Dajte to preč! Mne sa toto nepáči.
Potrebujem spriaznenu, odolnu dušu (voči mojím výkyvom a pravdovravnosti), ktorá by bola chlapec, miloval ma a ja jeho............
Denník
Komentuj
4 komenty k blogu
1
ancientpedestrian
20. 12.decembra 2007 07:55
and your English hurts my eyes hehe ne ne ališn pekny clanok ale one anglinu ta budem doucovat
3
metanefridia si celkom necakane spomenula na heslo, tak pridava svoj komentar. 1ja1- keby mala cakat, kym jej Boh bude robit oporu, dovtedy SPADNE. A k vseobecne ne/normalnej verejnosti: Uz je to OK, dnes sme lyzovali! Snad si takeho chalana uz nasla, aj kd nemohol ist von bo musel upratovat ale je zlaty a vsetko a bol to super den a idu Vianoce a darseky, tak je kazdy stastny, okrem ludi, ktori su VADNI a seru sa kvoli zle vyzehlenemu obrusu na stedrovecernom stole a neporiadku a nestihacke a preto maju VIAC INFARKTOV. ale nam staci povedat si fuck off! hlavne ze su prazdniny! a hned je vsetko pjekne. tak nahod svoj alienkovsky usmev a raduj sa zo zivota sak ja sa vam z Prahy vratim, az budes lutovat ze som tak kratko bola (hej boha u boha hladat oporu, sak na to mas MNA!)
4
metanefridia sa ospravedlnuje, to metanefridia lyzovala, vevericiarka sa snbovala. AKO INAK!
Napíš svoj komentár