Ale teraz ako som otvorila toto blogové okienko, tak som zistila že vlastne ani veľmi nemám čo.
Celá moja písomná kreativita sa dostala pod bod mrazu.
Všetko čo chcem povedať je zahalené pod obrovskou cenzúrou.
Cenzúrou z toho že si to určite prečitaju neželané oči jedného špicla,
cenzúrou toho že som dostala strach čokolvek komukoľvek úprimne povedať, aby sa niečo neposralo(čo sa na mna vôbec nehodí).
Potom to dopadne tak že chytám odporné výbuchy zlosti ako napríklad včera.
A nakoniec trošku aj pod cenzúrou toho, že vela z tých vecí čo by som chcela napísať sa nehodí na uverejnenie, a asi by sm to niekedy nemala dávať ani na papier.
Ako som písala trošku rozhádzane v predošlom blogu, od všadiaľ sa na mňa valia klamstvá a podobné nechutné záležitosti, pričom som si konečne uvedomila pravý význam vety: "Nemôžeš veriť nikomu a ničomu!"
Neviem či to nie je môj blbý paranoidný pocit, ale už po prvom dni v škole mám pocit že môj skvelý pevný vzťah s hnilým kútikom asi nie ja až taký pevný.
A škoda že ešte aj viem od koho to pramení, že?
Každopádne.... v časoch ako sú tieto sa naučíš znovu žiť.
Možno....alebo inak príde proste koniec...čo by fakt nebolo odveci.
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
1
endre-silentname
11. 9.sept. 2008 11:09
Je to strašne zlý pocit, keď sa bojíš niečo napísať celkom otvorene, aby sa niečo ešte viac nepokazilo... Chápem ťa.
Napíš svoj komentár