No keďže sedím sama doma a absolútne nemám čo robiť + je mi neskutočne zle, tak mám dosť času na to aby som sa zamyslela, a môžem samú seba pekne, takmer nerušene lutovať. Počúvam depresívne pesničky a predstavujem si iný svet.
Nazvime ho svet za zrkadlom. Vidím seba, v malom podkrovnom bytíku, aký mávajú všetci zdeprimovaní a nepochopení umelci, sedím na parapete a sledujem dažďové kvapky stekajúce po okennom skle. Som úplne sama, žijem len zo svojim psom, paradoxne on je jediný, koho v tejto zrkadlovej realite chcem mať. Práve spi na mojej posteli, leží stočený do klbka a je neskutočne roztomilý. Pohľad na neho mi vyčaruje slabý úsmev na tvári. Na krátko si spomeniem, na dávnu realitu kedy som okolo seba mala množstvo milujúcich ľudí.
Opustila som ich aby som mohla žiť nový život. Musela som ich opustiť aby som sa zbavila toho hnusného povrchného sveta ktorý ma každý deň, kúsok po kúsku zabíjal. Bez ohľadu na to ako veľmi mi chýbajú, mám čo som chcela. Prejdem od okna ku posteli a pohľadkám to malé ryšavé spiace stvorenie. Je jediná vec ktorá mi bráni v zabudnutí na všetko krásne čo som si prežila a čo už nikdy znovu neprežijem.
S týmito myšlienkami si líham do postele a počúvam rytmické klepkanie dažďa o okno. Uspáva ma to.
Ospravedlňujem sa všetkým tým čo by ich toto mohlo uraziť. :´(
Pseudoblog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
endre-silentname
14. 5.mája 2008 19:11
POdľa mňa je to pravdivo napísané.
Napíš svoj komentár