(poslední) Hrdinovia (6. diel)

Cate sa celú noc prehadzovala. Za posledné dni toho zažila priveľa a stále nemohla ničomu uveriť. Stále sa budila spotená a vydesená rovnako ako vtedy. Znovu prežívala odchod z "odvykačky" a Sebastianovu radosť z toho že je znovu voľný. Asi prvý krát za celý ten čas čo sa poznali boli obaja úplne triezvi. Páčil sa jej ten dokonale čistý pocit, ale nemal vydržať dlho.
Chytil ju za ruku. Bola tak zvláštne chladná. Ťahal ju cez celý Londýn a hľadal dílera. Síce to dalo riadne zabrať ale objavili ho. Najprv sa zdráhal niečo im predať, keďže vedel kde boli doteraz zavretí, bol veľmi podozrievavý. Nakoniec sa ale nechal presvedčiť a Sebastian mu do rúk strčil desať libier, aj keď množstvo tovaru absolútne nezodpovedalo tejto sume. Radšej ani neriešila kde tie prachy zobral.
Prišli do starého rozbúraného domu, ktorý už tak dobre poznali. Odkedy ho videla naposledy nič sa tam nezmenilo, ako keby tam nikto nebol. Hej, ľudia sa báli k nemu čo len priblížiť, lebo sa báli feťákov. Aj tak mu stále vravela že nie je dobrý nápad zdržovať sa tam, ale on ju stále upokojoval, tvrdil že bude všetko v poriadku a že ráno odtiaľ vypadnú. Našiel dokonca aj nádobíčko a začal pripravovať dávku. Zastavila ho. Chytila za ruku a prinútila prestať.
"Predsa to nepotrebujeme. Teraz nám bez toho nehrozí žiadny absťák. Vydržme aspoň do rána triezvi, prosím." Videla že sa mu nechce čakať. Bol úplne nespokojný a skoro sa až triasol od toho ako po tom túžil. Ale odložil to. Objala ho ale on jej objatie neopätoval. Ľahol si a stále bol ticho. Tak sa vedľa neho schúlila a začala hovoriť: "Predsa....." Odmlčala sa. Zvedavo sa na ňu pozrel a tak len dokončila: "....môžme byť hrdinovia, len na jeden deň.
Usmial sa na ňu. Bol to bezcitný úsmev, niekoho komu už na ničom nezáleži. Vpodstate nasledujúce udalosti mohla vytušiť, poznala predsa feťákov. A vedela že za to vlastne mohla ona.
Zaspala v jeho objatí. Bola vyčerpaná z "prechádzky" po Londýne, takže spala skutočne tvrdo. Ani necítila že by sa pohol a odišiel ďalej. Z ničoho nič sa ale uprostred noci zobudila a mala neskutočne sucho v ústach. Najprv jej ani nedošlo že kde je, rozospatá sa poobzerala po celej miestnosti a zrazu jej všetko došlo. Spomínala si že Sebastian ležal pri nej. Ale teraz tu nebol a nevidela ho ani nikde v okolí, všade bola hlboká tma. Z vrecka nohavíc vylovila zapalovač. Osvetlil celú miestnosť a stihla zachytiť ležiacu postavu pri okne. Išla k nemu že ho zobudí. Zatriasla ním. Vôbec to s ním nehlo. "No tak Sebastian!" Zatriasla zase a niečo spadlo. Znovu použila zapalovač a zbadala striekačku a jeho stuhnutu vystretú ruku. Posvietila si na jeho tvár. Bol bledý ako smrť. Vlastne je to vhodné prirovnanie, ale bohužial pravdivé. Hneď vedela čo to znamená. Nedokázala sa spamätať a niečo urobiť. Vždy bola pripravená že sa to niekomu stane a preto nikdy neplakala.....Proste vedela že musí ísť ďalej. Teraz to ale bolo iné, príliš jej na ňom záležalo, i keď si to uvedomila až v posledných dňoch. Nevedela či to bola samovražda alebo len hlúpa nehoda. Každopádne to pravdepodobne spôsobilo to že si dal svoju tradičnú dávku, ale vedel že jeho telo si od toho svinstva odvyklo a že na to teraz musel ísť opatrne. Nemohla vueriť že ju teraz nechal samú, jedinú na svete v ktorom zúrila len obrovská bolesť, strach a absolútna neistota....
Nevedela čo má robiť. Pozbierala sa a celá mokrá od sĺz odtiaľ odišla....prechádzala sa po tých hnusných špinavých uliciach a snažila sa nájsť aspoň kúsok zdravého rozumu. Mohla sa však snažiť ako chcela, stále ho videla pred očami.
Sadla si na trávu. Uvedomovala si fakt, že ak nájdu Sebastianovo telo, bude prvá koho budú hľadať.
Schovala sa na pár dní do squatu. Bola tam hromada punkáčov, jedného poznala a vďaka nemu sa tam dostala. Bolo to fajn dočasné riešenie....aspoň si to myslela.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu