Kompozícia literárneho textu. Kompozičné dominanty. Typy kompozície. Rozprávač a kompozícia.

Kompozícia (lat. compositio [kompozício] - skladba, zostava) je usporiadanie tematických a jazykovo-štylistických prostriedkov do jednotného systému. V epickom texte je primárnou tematickou kategóriou rozprávač, v lyrickom lyrický subjekt, pričom epický text vykazuje podobnosť s dramatickým textom. Dramatický text sa však od epického líši hlavne v tom, že iba zriedkavo má konkrétneho rozprávača (zvyčajne iba v epickej dráme), realizuje sa predovšetkým v dialogickej forme a používa prítomný gramatický čas namiesto minulého času. Okrem toho sú v ňom opisné časti nahradené neslovesnými vyjadrovacími prostriedkami (masky, odev, kulisy, zvuky).
Kompozícia epického textu sa odvíja od vyšších rovín textu - od témy. Tematickými kategóriami sú:
1. dej realizovaný ako sujet,
2. postava,
3. prostredie
Medzi postavami dochádza ku konfliktom, ale postavy a dej sú determinované prostredím a časom, čiže časovo-priestorovými súradnicami. Samo dielo sa realizuje prostredníctvom architektoniky a tektoniky textu. Z jazykovo-štylistického hľadiska rozlišujeme makro- a mikrokompozíciu textu.
Architektonika (gréc. archi- - pra-; prvotný, základný a tectonica -stavba, skladba) zahŕňa vonkajšiu výstavbu textu. V prozaickom texte sú to kapitoly a diely, v básni strofy a spevy, v dramatickom texte výstupy a dejstva. Román napr. môže pozostávať z dvoch, troch, prípadne viacerých dielov.
Architektonickú diádu tvoria dve samostatné časti diela. Uplatnil ju napr. M. Urban v románe Živý bič: 1. časť má názov Stratené ruky a 2. časť Adam Hlavaj.
Kapitola je architektonickou jednotkou menšou než diel (zväzok). Medzi jednotlivými kapitolami dochádza z hľadiska významu k istému odstupňovaniu; rozlišujeme kulminačné, kľúčové, paralelné, digresívne, rámcujúce a otvorené kapitoly.
V kulminačnej kapitole dej vrcholí.
Kľúčové kapitoly sú tie, v ktorých sa zásadným spôsobom mení dej.
Paralelné kapitoly sú založené na súbežnom rozvíjaní deja. Predovšetkým v nich dominuje dejová podobnosť alebo príbuznosť.
Digresívna kapitola sa vyznačuje vybočením z hlavnej dejovej línie. Kapitoly tohto typu sa často vyskytujú v tvorbe autorov z obdobia romantizmu a realizmu (V. Hugo, M. Jókai).
Rámcujúce kapitoly sa nachádzajú obyčajne na začiatku a konci deja.
Otvorené kapitoly sa vyznačujú tým, že dej plynule prechádza do ďalšej kapitoly, kde sa ďalej rozvíja. Tektoniku textu tvoria tri samostatné okruhy: 1. kompozičné princípy, 2. kompozičné postupy, 3. kompozičná osnova.
Za kompozičný princíp sa pokladá istý jednotiaci spôsob vnútornej výstavby umeleckého textu, pričom v tom istom diele môže autor použiť rozličné princípy.
Existuje princíp paralelný, kontrastný, klimaxový a antiklimaxový, variačný, aditívny, sukcesívny, farebný, hudobný, paradoxný, numerický, princíp presýpacích hodín a pod. (pozri druhý papier)
Kompozičné postupy dopĺňajú jednotiaci princíp výstavby a dávajú ucelený charakter celej štruktúre textu. Patria sem popri tematických kategóriách (postava, čas, priestor) predovšetkým tieto postupy: stavebný exponent, stavebný moment, anticipácia, introdukcia a finále.
Stavebný exponent slúži na zvýraznenie istých tematických prvkov v texte. V básnickom texte sú výrazným stavebným exponentom slová v rýmovej pozícii, refrény, kľúčové slová a výrazy a niektoré významovo exponované verše.
Stavebný moment sa obmedzuje iba na malú plochu textu. Patrí sem napr. moment náhody, ktorý v literárnych dielach zohráva významnú úlohu.
Vstupná časť textu pozostáva z incipitu a introdukcie. Incipit (lat. incipere - začínať) je v texte vstupná veta, ktorá orientuje čitateľa zásadným spôsobom. V básnickom texte je incipitom prvý verš, v próze prvá veta a v dráme prvá replika.
Introdukcia (lat introductio [introdukcio] - úvod, uvedenie) je v texte vstupná situácia. Hlavne v novelách býva začiatok veľmi výstižný a stručný.
Záverečná časť diela pozostáva z finále a z explicitu. Finále je záverečná situácia, v ktorej dej alebo celkové vyznenie textu vrcholí- Napríklad dej sa končí smrťou hlavnej postavy:
Explicit (lat. explicare - vysvetľovať) je v básnickom texte posledný verš, v próze záverečná veta a v dráme posledná replika.
Kompozičnú osnovu tvoria:
1. expozícia (úvodná časť),
2. kolízia (zauzľovanie deja, čiže zápletka),
3. kríza (vyvrcholenie deja),
4. peripetia (nečakaný obrat),
5. katastrofa (tragické riešenie konfliktu).
Z jazykovo-štylistického hľadiska možno rozčleniť text na makrokompozíciu a mikrokompozíciu.
1. MAKROKOMPOZÍCIA
Za makrokompozičné prostriedky v literárnom texte pokladáme rozprávanie (naráciu), opis, charakteristiku a úvahu.
Rozprávanie (narácia) je makrokompozičný prostriedok výstavby textu, ktorý sa zakladá na príbehu a dejovosti. V epických dielach je to základný slohový postup, preto sa najviac očakáva pri čítam. Zákonite preferuje subjektívne prvky a možno v ňom rozlišovať priamu reč a všetky formy reči rozprávača. Rozprávanie sa dá definovať ako reťaz dejových zložiek textu, ktoré sú spojené časovo-príčinnými vzťahmi. Časovým rozvíjaním príbehu vzniká kompaktný útvar s vymedzeným začiatkom a pointou na konci. Štylisticky je najvyvinutejším a typovo najbohatším slohovým postupom, zahŕňajúcim prvky hovoreného prejavu, subjektívnosti, expresívnosti a časovej následnosti. Všetky tieto prvky umelecká próza podriaďuje estetickému účinku, t. j. slúžia na vyvolanie umeleckého zážitku u čitateľa. V umeleckom texte sa ďalej vyskytujú štylistické figúry a štylistické trópy, podfarbuje sa emocionálnymi zložkami a charakterizujú ho kompozičné osobitosti. Z nich možno spomenúť kohéznosť textu (súdržnosť jeho prvkov), výkladovosť, časové radenie motívov, aktualizáciu príbehu a subjektívne stvárnenie skutočnosti. V rozprávaní hrajú hlavnú úlohu slovesá, ktoré posúvajú dej dopredu (stretnúť sa, cestovať, vojsť, zaspomínať, piť, doviesť, nadviazať, márnosť, kúpiť, zaspať, pristáť). Rozprávanie môže mať smutné alebo humorné ladenie. V epike sa vyskytuje rozprávanie v čistej forme zriedkavo; medzi naratívne zložky autori vsúvajú opis, informáciu a úvahu. Rozprávanie má však dominantné postavenie, čo vyplýva už z podstaty epiky, ktorá sa zakladá na príbehovosti.
Opis je makrokompozičný prostriedok výstavby textu, v ktorom sa za sebou vymenúvajú subjektívne videné dojmy autora, je kresbou vlastností objektu, predmetu, nejakého javu a vystupuje v umeleckom diele ako opak rozprávania, lebo v zásade vylučuje dej, opis príbehu. V literatúre sa opis viaže na subjektívnosť, prevláda v ňom osobná zaangažovanosť podávateľa, Mimo umeleckého textu (vecná literatúra, literatúra faktu) sa často stretávame s objektívnym opisom, preto jestvujú aj vedecké a praktické opisy: Umelecký opis charakterizuje veľký výskyt prídavných mien. Ďalšími vlastnosťami opisu sú nesúdržnosť textu, enumeratívnosť jednotlivých zložiek, zameniteľnosť jednotlivých prvkov a všeobecnosť prejavu. Nie je v ňom taká skĺbenosť ako v rozprávaní či vo výklade, vety možno takmer ľubovoľne zamieňať a preskupiť, využívajú sa najmä menné väzby (menej slovesá) a vyznačuje sa statickosťou, nedejovosťou; môže zachytiť istý stav spoločenských pomerov, zvykov atď., a to tak zo súčasností, ako aj z histórie.
Charakteristika (gréc. charakter - vryté znamenie) je opis vlastností postavy v literárnom diele. Pričleňuje sa k opisu ako samostatný druh; autor sa sústreďuje okrem vonkajších znakov aj na povahové, morálne, t. j. vnútorné vlastnosti svojho hrdinu. Z jazykových prostriedkov sa vyskytujú predovšetkým prídavné mená s hodnotiacim významom a podstatné mená, ba niekedy aj dejové slovesá; zo syntaktických prostriedkov menný prísudok, niekoľkonásobný prívlastok, dokonca občas aj niekoľkonásobný menný prísudok. Slová sa používajú podľa toho, ako autor postupuje pri opise osoby.
Charakteristika môže byť priama alebo nepriama. O priamej charakteristike hovoríme vtedy, keď nás s charakterom niektorej postavy oboznamuje sám autor alebo iná postava, prípadne postava charakterizuje samu seba. Autor môže charakterizovať postavu aj prostredníctvom jej činnosti a konania. Vtedy ide o nepriamu charakteristiku.
Úvaha je makrokompozičný prostriedok s vlastnosťami vedeckého a umeleckého štýlu. Jej úlohou je rozobrať a osvetliť už známu vec alebo jav z nového hľadiska, pričom sa opiera o životné skúsenosti a zážitky. Úvaha nepodáva úplné a odborné poučenie o téme ako výklad, ani nesleduje rozšírenie praktických poznatkov, ale zdôrazňuje subjektívny postoj autora. Úvaha má zvyčajne filozofujúci ráz.
V úvahe sa využívajú prostriedky vedeckého štýlu, ale slovník je značne rozšírený o slová s citovým zafarbením a obrazné pomenovania. Využíva sa aj vetná modalita, stavba viet ha zvýšenie subjektívnosti v texte, ako aj iné prvky umeleckého štýlu. Úvaha sa vyskytuje predovšetkým v reflexívnej lyrike, ale aj v próze.
2. MIKROKOMPOZÍCIA
Mikrokompozíciu tvorí problematika členenia a odstupňovania textu, čiže rozčlenenie umeleckej prózy na pásmo rozprávača a pásmo postáv. Pásmo rozprávača zahŕňa autorskú reč, polopriamu reč, nevlastnú priamu reč a zmiešanú reč. Od nich sa aj graficky (úvodzovky, pomlčky) vyčleňuje priama reč, t. j. tá časť prózy, kde autor necháva postavy hovoriť a vyslovovať svoje myšlienky. Dramatický text takmer úplne tvorí priama reč postáv.
V modernej próze sa v pásme rozprávača často objavuje tzv. vnútorný monológ. Za vnútorný monológ pokladáme iba myslený, ale nahlas nevyslovený prehovor postavy. Vnútorný monológ charakterizuje spontánny tok myšlienok, ktorý umožňuje čitateľovi pochopiť vnútorné pohnútky postavy pred nejakým činom alebo po ňom. Môže obsahovať aj myšlienky o vzťahu postavy k svojmu priateľovi, známemu a pod. Vnútorný monológ sa môže vyjadriť polopriamou rečou, nevlastnou priamou rečou, niekedy aj priamou rečou. Vnútorný monológ je vhodným prostriedkom na zobrazenie krízového stavu postavy. Postava v rámci pásma rozprávača môže uvažovať pred dôležitým rozhodnutím, môže prežívať strach alebo sa rozhodovať o ďalšom postupe v istej situácii. Rozlišujeme tri druhy vnútorného monológu: 1. úvahový, 2. spomienkový, čiže retrospektívny, 3. dejový - postava preberá funkciu rozprávača.
Priama reč postáv ako protipól autorskej reči má svoje osobitosti; vyznačuje sa väčšou autentickosťou prejavu, t j. prvkami hovorovostí (expresívnosť, výskyt hovorových prostriedkov reči, striedanie viet podlá modálnosti, používanie 1. a 2. gramatickej osoby atď.). Aj lexikálne prostriedky sa vyberajú tak, aby čo najlepšie zodpovedali bežnému prejavu. Priama reč sa vyčleňuje úvodzovkami alebo pomlčkami, niekedy nasleduje po uvádzacej vete alebo uvádzacia veta sa včleňuje medzi vety.
V súčasnej modernej próze sa niekedy priama reč vkomponúva do pásma rozprávača tak, že sa nevyčleňuje úvodzovkami, ani pomlčkami, t. j. stáva sa Čírou reprodukciou ako nevlastná priama reč.
Polopriama reč je mikrokompozičný prostriedok textu, súčasť pásma rozprávača. Tvorí prechod medzi autorskou rečou a nevlastnou priamou rečou postavy: s autorskou rečou ju zbližuje to, že sa preferovaná vnútorná reč alebo myšlienka postavy necháva vždy v tretej gramatickej osobe, s nevlastnou priamou rečou zase súvisí väčšia subjektívnosť prejavu (hovorovosť vo Výbere lexikálnych prostriedkov a vo vernej stavbe, využívanie modality a expresívnosti atď). Polopriama reč je referovaním o myšlienkach postavy, kým nevlastná priama reč je doslovným reprodukovaním jej reči. Mnohé časti polopriamej reči sa dajú hodnotiť ako subjektizovaná autorská reč a nevyslovená, iba myslená reč postavy (vnútorný monológ). Polopriamu reč v porovnaní s autorskou rečou možno previesť, transformovať do 1. slovesnej osoby a jej signálmi sú zvolacie a opytovacie vety, expresívne slová, modálne slová a pod. Z autorskej reči do polopriamej reči je prechod plynulý, no niekedy autor túto zmenu naznačuje.
Nevlastná priama reč je mikrokompozičný štylistický prostriedok textu. Je to reč postavy včlenená do pásma rozprávača. Od priamej reči sa líši tým, že nie je osobitne vyznačená úvodzovkami a netvorí ju ani samostatný odsek. Hoci sa v nej môžu uplatniť všetky tri slovesné osoby, predsa najčastejšie sa používa 1. osoba jednotného, prípadne množného čísla. Práve táto vlastnosť ju markantne odlišuje od nepriamej a polopriamej reči. Vyznačuje sa hovorovosťou, spontánnosťou, expresívnosťou.
Nevlastná priama reč sa od vlastnej priamej reči vydeľovala a osamostatňovala iba postupne. V súčasnej próze sa nevlastná priama reč iba veľmi zriedkavo vyčleňuje graficky, častejšie sú prípady, keď autorská reč v pásme rozprávača prechádza do roviny uvažovania niektorej postavy, reprodukujú sa nevyslovené, iba myslené úvahy, postoje, čím sa text dynamizuje a stáva sa pestrejším, " zaujímavejším. Odhaľuje sa rým vnútorný myšlienkový chod postavy, t j. psychický stav, ale aj hodnotenie inej postavy, situácie...
Nepriama reč je mikrokompozičný štylistický prostriedok textu. Je súčasťou pásma rozprávača a prostredníctvom nej sa reprodukuje prehovor niektorej postavy. Rozprávač obyčajne aj pomenúva postavu, ktorej názor, vyslovenú myšlienku, hodnotenie preberá a vyjadruje. V uvádzacej vete sa spravidla vyskytujú slovesá (vravel, šepkal, hovoril), po ktorých nasleduje vedľajšia veta predmetová so spojkou že. Minulý čas sa zachováva, ale aj vo forme Ich-Erzählung (rozprávanie v 1. osobe) prechádza rozprávač pri reprodukovaní reči postavy na 3. osobu jednotného čísla.
Odsek je najmenšia nadvetná kontextová jednotka, prvok mikrokompozície textu. Odsek obyčajne pozostáva z viacerých viet, zriedkavo z jednej vety, prípadne slova. Umelecký text sa zdynamizuje kratšími odsekmi; dlhšie odseky sú vo vedeckých alebo v klasických prozaických textoch.
Odsek tvoria obsahovo navzájom súvisiace vety, ktoré sémanticky zjednocuje ústredná myšlienka, ktorá je vyjadrená buď na začiatku, alebo na konci odseku, ale osobitne sa nevyskytuje ani v jednej vete. Na začiatku býva hlavná myšlienka napr. v opise, kde prvá veta zhŕňa celý obsah odseku v skratke, až po nej sa začína detailný opis naznačeného javu:
Ak sa hlavná myšlienka vyskytuje na konci, obyčajne zhŕňa všetky výpovede do významového celku. V próze však odsek plní aj iné funkcie. Vyznačuje sa ním nová významová časť textu, napr. presun deja v priestore alebo náhly, výrazný časový posun, vstup novej postavy do deja alebo nový motív a pod. Hoci je skok z jedného významového, poľa do iného možný aj v rámci odseku, predsa sa zmena výraznejšie naznačuje novým odsekom a tým sa aj lepšie vníma.
Monológ (gréc. monos - sám, logos - reč) je samostatný prehovor, protiklad dialógu. Monológ v lyrike prislúcha lyrickému subjektu, prípadne lyrickému hrdinovi, v epike ho vytvára rozprávač. V dráme má monológ celkom inú podobu: slúži na komentovanie istých udalostí, na vysvetlenie niektorých súvislostí. Úvahový monológ je reakciou na konkrétnu situáciu v dráme a plní rovnakú funkciu ako chór v antickom divadle: Keďže monológ oslabuje dramatickú účinnosť hry, v súčasnosti sa vyskytuje iba v inscenáciách starších hier (hry W. Shakespeara, J. B. Moliéra atď.).
Dialóg (gréc. dialogos - rozhovor) je rozhovor medzi dvoma alebo viacerými osobami Musí mať najmenej dve repliky. Kontakt medzi jednotlivými replikami sa zabezpečuje aj jazykovými prostriedkami, a to prostriedkami (konektormi) nadväzujúcimi na predchádzajúcu repliku.
Replika (franc. répliquer [replike] - odpovedať) je základná jednotka dialógu, prehovor jednej postavy. Dráma má v zásade dialogickú formu, preto sa skladá z replík a monologická forma je iba zriedkavosťou, skôr nepravidelnosťou. Replika má svoje miesto aj v epike (priama reč), menej v lyrike, hoci sa nevylučuje. Replika je relatívne uzavretí jednotka, ktorá reaguje na predchádzajúci prehovor, resp. navodzuje (provokuje) ďalšie pokračovanie rozhovoru, dialógu.
Pointa (franc. pointe [poent] - špička) je výrazné až prekvapivé vyvrcholenie textu, ktoré sa dosahuje náhlym a neočakávaným zvratom. Žánre menšieho rozsahu (epigram, aforizmus, anekdota, vtip, novela) si ju priam vyžadujú. Vyskytuje sa hlavne v textoch, ktoré obsahujú iróniu, humor či satiru alebo dokonca sú na nich založené. Svojím neočakávaným vyznením pointa môže obsahovať aj takmer nezmyselný, absurdný prvok.

 Návod

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu