Literárna veda a jej súčasti

Veda o literatúre patrí medzi spoločenské (humanitné) vedy. Má tri súčasti:
- Teóriu lit.
- Lit. históriu
- Lit. kritiku

Teória literatúry
 Osvetľuje podstatu umeleckej literatúry, jej špecifické znaky a estetické zákony.
 Skúma zvláštnosti jej obsahu, formy a spoločenskej funkcie.
 Študuje otázky kompozície, tvárnych postupov a výrazových prostriedkov lit. diel.
 Vysvetľuje systémy prozódie, lit. druhy, žánre a žánrové formy.
 Relatívne samostatnou súčasťou teórie lit. je poetika, ktorá skúma štruktúru lit. diel (a vzájomné vzťahy medzi jednotlivými zložkami tejto štruktúry), tvárne postupy a výrazové prostriedky. Možno ju definovať aj ako „náuku o tvare lit. diela, teda ako lit. morfológiu“ (Hrabák).

Literárna história
 Sleduje vývin národnej, alebo svetovej slovesnej tvorby od najstarších čias až po súčasnosť.
 Všíma si ako sa lit. vyvíjala na pozadí spoločenského vývoja.
 Skúma aký bol jej slohový a druhový vývoj.
 Najčastejší literárnohistorický postup sa pohybuje od jednotlivého literárneho javu k všeobecným literárnym procesom.
 Najprv sa skúma tvorba jedného autora, potom sa jeho tvorba zadeľuje do príslušnej literárnej generácie, potom do širšieho literárneho smeru a napokon do kontextu národnej literatúry.
 Syntézy vývinu slovenskej literatúry tvorili: Bohuslav Tablic, Jozef Miloslav Urban, Jaroslav Vlček, Štefan Krčméry, Andrej Mráz, Stanislav Šmatlák.
 Literárnohistorická činnosť využíva poznatky literárnoteoretické.
 Literárny historik musí pozorovať hľadisko, sledovať vzájomné súvislosti a musí sledovať pôsobenie dvoch, alebo viacerých literatúr, musí prihliadať na spoločenské, ideové a kultúrne ovzdušia danej doby; využíva poznatky aj z iných spoločenských vied

Literárna kritika
 Je sprostredkovateľkou medzi dielom a čitateľom.
 Sprostredkovateľská funkcia sa prejavuje v procese výkladu, posudzovania a hodnotenia kvalít literárneho diela.
 Literárny kritik je teda jedným z účastníkov literárnej komunikácie, svojím pôsobením aktívne zasahuje do literárneho procesu, predovšetkým však vytváraním mienky o kvalitách a hodnotách diela, ale aj spätným vplyvom na autora.
 Literárny kritik rovnako ako laik, vychádza z individuálneho zážitku z literárneho diela.
 Literárnokritická činnosť teda spočíva v interpretácii, posudzovaní a hodnotení.
 Pri identifikácii si literárny kritik môže pomáhať axiológiou, t.j. filozofickou disciplínou, ktorá sa všeobecne zaoberá problematikou hodnôt, ale musí mať zmysel aj pre to individuálne a zvláštne, ktorým je každé dielo poznačené.
 Analyzuje a ideovo-esteticky hodnotí najmä nové diela (nielen literárne, ale aj literárnovedné a literárno-esejistické).
 Objasňuje význam jednotlivých literárnych výtvorov i celej tvorby jedného, alebo niekoľkých spisovateľov.
 Ovplyvňuje literárny proces.
 Pomáha spisovateľom v ich umeleckom raste.
 Formuje lit. vkus čitateľskej verejnosti.
 Z konca 18. storočia sa datuje vznik slovenskej literárnej kritiky, keď Anton Bernolák kriticky posudzoval epigramy Jozefa Ignáca Bajzu.
 V období slovenskej literárnej kritiky sa zjavovali vynikajúci kritici: v klasicizme Ján Kollár, v romantizme Ľudovít Štúr, v realizme Svetozár Hurban Vajanský, v období literárnej moderny František Votruba, v medzivojnovom období Stanislav Šmatlák, Ján Števček a iní



Teória lit., lit. história a lit. kritika spolu úzko súvisia, navzájom spolupracujú, dopĺňajú sa a podmieňujú. Lit. veda sa opiera o viaceré pomocné náuky:
 o jazykovedu (lit. umenie je umenie slova – slovesné umenie)
 historiografiu
 estetiku
 folkloristiku
 psychológiu
 sociológiu
 novšie aj o semiotiku a teóriu informácie


osobnosti:
PhDr. Oskár Čepan DrSc.
literárny teoretik a historik, vedec a kritik, výtvarník, vydavateľ, archeológ, paleontológ, pedagóg, scénograf, amatérsky archeológ.
vypracoval na popredného literárneho historika, teoretika a kritika umenia. Ako popredný slovenský literárny vedec sa zaslúžil o prehodnotenie slovenských literárnych dejín druhej polovice 19. až 20. storočia. Jeho kritické práce patria medzi vrcholy domácej povojnovej vedy a sú uznávané v širších európskych a svetových kontextoch. Venoval sa oblasti slovenského romantizmu, realizmu a medzivojnovej literatúre. Bol jedným z prvých, kto spájal prísne vedecké (scientistické myslenie) s psychoanalytickými sondami (opieral sa o Freudovu teóriu pudov). Metodologicky vychádzal zo štrukturalizmu (J. Mukařovský, M. Bakoš, F. Vodička), z prác ruských formalistov (V. Šklovskij, B. Tomaševskij, J. Tyňanov), z vedeckých a umeleckých avantgárd 40. rokov i z poznatkov ostatného filozofického a literárnovedného myslenia doma i v zahraničí. Teoretickou erudovanosťou a materiálovou fundovanosťou zlúčil vedecko-analytické prístupy so zmyslom pre živé problémy umenia. Ako literárny historik sa formoval na tzv. matičnom období literárnych dejín. V centre jeho pozornosti boli literárnohistorické a literárnoteoretické problémy druhej polovice 19. storočia. V rámci vedeckého záujmu o realizmus podal syntetizujúci pohľad na Kukučínovo dielo. Literárnu vedu obohatil koncepčne aj materiálovo štúdiami o slovenskom romantickom mesianizme, v ktorých odkryl neznámu tvár romantickej epochy a jej výskum doplnil o nové ideovo-politické a literárnoestetické fakty.
prof. PhDr. Jozef Mistrík DrSc.
jazykovedec, literárny vedec, vysokoškolský pedagóg, súdny grafológ.
Seriál štúdií o autoroch mladej prózy (v rokoch 1960-tych), seriál prác o recitácii (v rokoch 1972-1980).
prof. PhDr. Július Pašteka DrSc.
teatrológ, filmológ, literárny vedec, Kabinet divadla a filmu SAV
Monografie:
2004 Literatúra ako svetlo
2002 Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny
1998 Pohľady na slovenskú dramatiku, divadlo a kritiku I. II. Eseje o svetových dramatikoch
1991 Slovenská dramatika v epoche realizmu
1976 Estetické paralely umenia
1961 Majster Pavol z Levoče (spoluautor). Majstri slovenskej palety
1957 Literárna siluetka J. W. Goetheho
Prof. PhDr. Peter Zajac DrSc.
publicista, literárny vedec. Je vedeckým pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave a prednáša slovakistiku na Humboldtovej univerzite v Berlíne. Venuje sa literárnej teórii (Tvorivosť literatúry (1990), Pulzovanie literatúry (1993) a politickej publicistike a esejistike.
prof. PhDr. Ján Zambor CSc.
básnik, prekladateľ, literárny vedec a vysokoškolský pedagóg.
Interpretácia a poetika (O poézii slovenských básnikov 20. storočia), Preklad ako umenie, Ivan Krasko a poézia českej moderny.
PhDr. Jozef Škultéty
literárny kritik a historik, jazykovedec, prekladateľ, novinár.
Literárnokritická činnosť je už spätá s nastupujúcou realistickou generáciou. Svoje úsilie o realizmus formuloval s Vajanským na začiatku literárnokritickej dráhy v Kritických listoch (Orol, 1880). Stal sa jedným z prvých kritikov tvorby svojich generačných druhov: Vajanského, Hviezdoslava, Kukučína, Šoltésovej, Vansovej. Sledoval aj tvorbu nastupujúcej mladej generácie – Podjavorinská, Tajovský, Timrava, Čajak. V literárnokritickej práci venoval veľkú pozornosť jazyku posudzovaných diel. Realizmus do slovenskej literatúry.
programovo uvádzal i svojimi prekladmi ruských autorov (N. V. Gogoľ, I. S. Turgenev, L. N. Tolstoj, A. P. Čechov a i.). Ako literárny historik sa prejavoval najprv len príležitostne, neskôr uverejňoval výsledky svojho bádania v rubrikách Opravy textov literárnych diel a Príspevky a doplnky k životopisom slovenských spisovateľov. Veľkú pozornosť venoval najmä obdobiu národného obrodenia, kde jeho hodnotenie významu bernolákovskej literatúry, diela J. Hollého, zaradenie J. Kollára a P. J. Šafárika do slovenského literárneho kontextu patrí k nesporným kladom jeho literárnohistorickej práce.
1968 Dejiny slovenskej literatúry
1970 Plody pravdy národnej (literárnokritické práce)
1973 Vôňa domoviny (literárnohistorické práce)
Prof. PhDr. Mária Bátorová DrSc.
literárna vedkyňa a kritička, spisovateľka, publicistka, Ústav svetovej literatúry SAV, predsedníčka SC PEN (2006-2008)
Pavel Bunčák PhDr., doc.
básnik, literárny vedec, vysokoškolský pedagóg, publicista, prekladateľ
Alexander Matuška PhDr., DrSc.
literárny vedec a kritik, esejista, publicista.
Do literatúry vstúpil ako 20-ročný poslucháč filozofie v roku 1930 článkom Hra na fujaru a pokrok.
Literárnokritickú činnosť začal v roku 1930 v českých časopisoch Přítomnost, Legionářský týden a Slovenské hlasy v prílohe časopisu Národní osvobození. V 30. rokoch sa jeho meno zjavuje v DAV-e, neskôr písal do Tvorby, Živeny, Nového slova, Elánu, Kultúrneho života. V tlači uverejnil množstvo glos, rozhovorov, esejí, pričom zvýšenú pozornosť venoval dielu Ladislava Novomeského. Vystupoval proti malomeštiackemu filisterstvu a s tým súvisiacemu povrchnému vzťahu ku kultúre, proti frázovitému nacionalizmu, milujúcemu „veľké zjavy slovenskej minulosti“, proti rozkolísaniu slovenskej národnej povahy, nízkej intelektuálnej úrovni viacerých autorov i kritikov.
1934 Portréty slovenských spisovateľov
1946 Vajanský prozaik
1956 literárnokritické články v knihe Pre a proti
1946 Profily
1948 Štúrovci
1950 Nové profily
1953 Vavríny nevädnúce
1960 Medailóny
1967 Človek v slove
1971 Pripomienky a podĺžnosti
1973 O literatúre
monografie:
1963 Človek proti skaze
1964 Rudolf Jašík
1970 Jozef Cíger Hronský
Pavol Števček
spisovateľ, literárny vedec a kritik, politik. Ako literárny historik sa zaoberal najmä novšou slovenskou literatúrou a historiograficky sústavne komentoval tvorbu A. Plávku, P. Horova, J. Kostru, V. Mihálika, M. Rúfusa, A. Bednára, P. Karvaša, A. Matušku, V. Mináča a iných.
Stanislav Šmatlák
je slovenský literárny historik, teoretik a kritik. Autor základných diel o dejinách slovenskej literatúry a literárnych monografií.
Milan Šútovec
je literárny vedec. Po roku 1989 poslanec Federálneho zhromaždenia a predseda Snemovne národov. Venoval sa najmä reflexii prozaickej tvorby príslušníkov svojej generácie, literárnej vede a analyzoval prózu naturizmu.
Milan Pišút
Debutoval dizertačnou prácou – Slovenská lyrika po Kraskovi.
Jozef Felix
Do kritiky sa najprv zapájal polemicky, no súčastne tvorivo a inšpirujúco. Neskôr ostro vystúpil s kritikou Dobroslava Chrobáka (jeho závislosť od cudzích vzorov) a potom odmietnutím niektorých postupov nadrealizmu a kritikou lyrizovanej prózy.
Mikuláš Bakoš
Vydal antológiu Teória lit. s podtitulom Výber z formálnej metódy (metóda, ktorá upriamila pozornosť na „vnútornú výstavbu diela“). S jeho menom sa spája založenie Spolku pre vedeckú syntézu. Po vojne činnosť Umeleckej a vedeckej rady a vznik niektorých časopisov. Zaoberal sa slov. nadrealizmom (zostavil publikáciu Avangarda 38´)
Viktor Kochol
Skúmal klasicizmus, realizmus, symbolizmus a poetizmus, ale najmä romantizmus (Poézia štúrovcov).
Karol Rosenbaum, Ivan Kusý, Július Noge, Miloš Tomčík, Nora Krausová, Pavol Petrus
Po februári 1948 sa k Matici slovenskej pridali aj nové pracoviská SAV a sieť vysokých škôl. Od polovice 70 rokov vychádza i množstvo odbornej tlače a kníh: Odborne zameraná Slovenská lit., akademická revue pre lit. vedu a kritiku, Slovenské pohľady, Romboid, Bibiana (pre detskú lit.).

 Návod

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu