Moderné smery v českej literatúre do r. 1945 (symbolizmus, poetizmus, a surrealizmus)

Na konci 19.storočia vstupuje česká literatúra do nového štádia, vytvárajú sa predpoklady pre vznik modernej českej literatúry 20.storočia. Tento proces je vyrábaný premenami v spoločenskom postavení spisovateľa (spis. – nie aristokrat, ale pochádzajúci zo stredných vrstiev) a v odlišnom chápaní literatúry (literatúra už nevychováva, dôraz na estetickú funkciu). Mladá generácia 90-tych rokov si vybojováva rozhodujúci zápas s politickým a literárnym konzervativizmom. Prevláda typ spisovateľa, ktorý sa rozchádza s vládnucou spoločnosťou, zaujíma voči nej nepriaznivý postoj.
Táto zmena pravdaže vplýva na literárnu tvorbu. Jej emancipácia, autonómnosť vedie k nebývalej štýlovej rozmanitosti, vzniká niekoľko smerov a skupín. Veľkí tvorcovia českej poézie po Jánovi Nerudovi – Sv. Čech, J. Vrchlický, J. V. Sládek i prózy po Němcovej – hlavne Július Zeyer, Alois Jirásek sú v tomto období na vrchole tvorivých síl (Sv. Čech vydáva svoju zbierku Piesne otroka, Vrchlický – 4 nové knižky, Jirásek svoje husitské historické romány.
Napriek tomu deväťdesiate roky minulého storočia sú v českej poézii (tá ešte stále prevažuje) späté s menami J. S. Machara, Antonína Sovu, Karla Hlaváčka, Otakara Březinu a mladíkom do literatúry vstupujúceho S. K. Neumanna.
Mladá generácia, vyzbrojená dokonalým rozhľadom po svetových literatúrach sa usiluje o revíziu tradície – začína ostrou kritikou umenia staršej generácie, hlavne lumírovskú. Kritizuje myšlienkovú nejasnosť a ošúchanosť lumírovskej poézie, hlavne Vrchlického, zdôrazňuje spoločenskú a mravnú záväznosť umenia a zhodu myšlienky s umeleckým tvarom.
Nástup novej generácie sa datuje od roku 1890, kedy Herben vytlačil ostrú kritiku Šaldovej poviedky Analýza v časopise Čas, na ktorú Šalda odpovedal obhajobou a vysvetlením podstaty nových umeleckých smerov v stati Syntetism v novém umění. Roku 1894 vystúpil J. S. Machar článkom, v ktorom hodnotí Nerudovho náčelníka Hálka ako básnika druhej generácie. Tento článok mal význam nielen preto, že postavil Nerudu, ktorý dovtedy zatienený Hálkom na prvé miesto v časoch po 19.storočí, ale hlavne že ukázal na správne, skutočné estetické hodnoty.
Vonkajším znakom literárnej revolúcie, ktorá sa prejavovala vášnivými polemikami a ostrými časopis. bojmi okolo roku 1895 založenie Českej moderny, združenia spisovateľov, ktorých mali spájať rovnaké umelecké názory. Manifest Českej moderný sa dotýka aj sociálnych a politických vecí, pre kultúru žiada zásady umeleckej individuality. Spolu so Šaldom a Macharom, ktorí štylizovali program Českej moderny sa podpísali pod manifest O. Březinu, A. Sovu, Vilém Mrštík, J. Šlejhar a iní. Česká moderna nemala dlhé trvanie, združovala príliš výrazné individuality, ktoré síce spájal kritický postoj k staršej generácii, mali však odlišné názory na vlastnú umeleckú tvorbu.
Druhá skupina vznikla okolo časopisu Moderní revue. Tento časopis sa stal orgánom českej dekadencie. Najtypickejším českým dekadentom bol Jiří Karásek ze Lvovic, ktorý písal verše plné únavy, znechutenia a depresívnej nemoty a osudovej márnosti (Ostrov vyhnancie, 1912). Spolu s kritikom Arnoštom Procházkom založili Moderní revue, ktorá sa stala orgánom časti literárnej generácie 90-rych rokov. Do tohto mesačníku však prispievali niekedy aj spisovatelia, ktorí priamo so skupinou okolo Moderní revue nesúviseli. Najvýraznejším básnikom českej dekadencie Karel Hlaváček (1874 – 1898), ktorému sa pre krátky čas života podarilo vydať 3 zbierky: Pozdě k ránu (1896) – už chorobné nálady a smútok „konce storočia“, vyjadrovaný s dumčivou veršovou melódiou, blízkou biblickým žalmom s dôrazom na hudobnosti verša. Sociálne motívy poslednej zbierky Mstivá kantiléna (1898) sú obrazom
autorovej úpadkovej generácie, 12 lyrických balád má zovretejšiu a jednotnejšiu kompozíciu, prezrádza autorov výrazný talent, objavujú sa paralely s našim Kraskom (aj tu sociálne vzbury holandských geusov za náboženskú rovnoprávnosť proti Španielom).
Po Hlaváčkovej smrti zostáva českej dekadencii smutná úloha napodobňovania cudzích smerov, odumretých štýlov, precvičovanie rafinovaných básnických foriem a únik napr. do katolicizmu.
Pozitívnejší význam pre vývin českej poézie mal impresionizmus. Nezval v Moderních básn. směrech píše o Sovovi a tomto smere, ktorý najvýstižnejšie reprezentuje, že „Skutečnosť začala hodnotiť básnika podle toho, jak silný dojem, jak silnou náladou v něm dovedla vzbuditi, v impresionismu vrcholí vlastně realistická přesnost vnímaní, pre něž impresionisté nachádzejí nástroje vždy jemnější, přičemž „ zjemnění mím chcího aperátu dodáva impresionismu silné názornosti“ (Václavek).
Antonín Sova (1864 – 1928) bol prvý z tých, čo podpísali Manifest Českej Moderny. Bol knihovníkom. Už v prvej zbierke Realistické sloky (1890) sa prejavuje u neho náladovosť, snaha o pôsobivé zachytenie detailu, hlavne v próze a ľúbostnej lyrike.
V ďalších zbierkach Květy intimních nálad (1891), Z mého kraje (1892) pribúda mestská a medzinárodná lyrika. Vonkajší svet, ktorý je v protiklade k vnútru básnika, sa predvádza buď ako harmonizujúci činiteľ (prírode) alebo dráždi vnímateľa svojou prázdnotou (mesto). Prírodná a mestská scenéria sa vzájomne prelína sprevádzané súborom odlišných pohybov zvukov, vôní a farieb. V zbierke Soucit a vzdor (1894) prechádza od pestrej lyrickej meditácie k buričskému nepoetickému postoju. V Zlomenej duši (1896) a Vybouřené smutky (1897) sa objavuje symbol pútnika, pocity osamotenia v spoločnosti, symboly krutosti, biedy, dezilúzie. V zbierkach cítiť autorovo oživenie rukopisu symbolickými motívmi. Ďalšie zbierky: Údolí nového království (1900) a Dobrodružství odvahy (1906) sú harmonickejšie a prinášajú opäť sociálne nálady.
V ľúbostnej Lyrike lásky a života (1907) nastáva o Sovu zjednodušenie výrazu. Sova vytvoril útvar komornej balady, v ktorej sú tragické nedorozumenia a rozpornosť citov zobrazené na malej ploche. Vedomie historickosti podané v širokých veršoch sa objavuje v čase zrelosti v zbierke Zpěvy domova (1918). Píše aj sociálnu lyriku, upadal však do deklamátorskej prózy.
Obdobie jeho poézie začína zbierkou Básnikovo jaro (1921) – zmyslová konkrétnosť napĺňa sa v poslednej Sovovej zbierke Drsná láska (1927).
Písal aj prózu, konkrétne lyrizovanú (podobný typ prózy ako u Krasku): Próza (1898) – zbierka poviedok, rozdvojenosť duše, vnútorné pocity, Lvuv román (1902) a Výpravy chudých (1903) – širší dej, pomerný humor, idyl. ladenie.
Sovov prínos v lyrike, hlavne príznačnej a ľúbostnej, jej základ spočíva v bohato nuansovanej škále zmyslových zážitkov a citových vzruchov a v poézii symbolickej, rapsodickej, hyperbolizujúcej, rozpad tradičných spoločenských a etických hodnôt a vznik nového, spravodlivého sveta. Lyrickosť je príznačná aj pre najvýznamnejšiu Sovovu prózu.
Najväčší vplyv na neskoršiu českú lyriku mal pravdepodobne symbolizmus, prvý básnický smer, ktorý vyrástol na nespokojnosti moderného intelektuála s vtedajšou meštianskou spoločnosťou a s opisným realizmom. Symbolizmus v náznaku chcel vyjadriť vnútorné duševné odtiene človeka.
Najvýznamnejším predstaviteľom symbolizmu bol Otakař Březina, ktorého básnické mysliteľské dielo vyústilo do mystického zbožstvenia večného hrozivého života a ľudskej nadindividuálnej pospolitosti. Symbolizmus obohatil českú poéziu a nové možnosti básnickej metafory a podobne ako impresionizmus prispel i ku kultizovaniu hudobnej stránky verša.
Deliaca čiara medzi dekadentom Hlaváčkom, symbolistom Březinom a impresionistom Sovom nie je nejaké absolútno. Únikové tendencie nájdeme nielen v dekadencii, ale aj u epigónov symbolizmu a impresionizmu a u najlepšieho „dekadenta“ básnika – Hlaváčka v Mstivej kantiléne silné sociálne veci. Začleňovanie básnikov do smerov je len pomocné, nie nejako absolútne platné.
Otakar Březina (1868 – 1929) vstúpil do literatúry už v 80-tych rokoch, ale jeho skutočná literárna kariéra začína rokom 1892, keď po rokoch hĺbavého štúdia svetovej umeleckej a filozofickej literatúry dospieva k osobitej podobe poézie. Občianskym povolaním bol učiteľ, jeho povzdych k nenaplnenej láske k A. Pammrovej, s ktorou si však väčšinu života písal. Najväčší vplyv na neho malo zoznámenie sa s Baudelairovou poéziu, s filozofiou Schopenhauera a vplyv programových štúdií F. X .Šáldu. Päť Březinových zbierok: Tajomné dálky (1895), Svítaní na západe (1896), Vietry od pólu (1897), Stavitelé chrámu (1899) a Ruce (1901). Tieto zbierky tvoria vyhranenú a osobitnú verziu českého symbolizmu. Symbolizmus chcel básnicky pôsobiť sugescívnymi predstavami tajomných svetov a dejov, postihnúť sily a vzťahy ukryté pod povrchom bežnej skutočnosti, vyjadriť jednotu významov z rôznych oblastí života a tak ich navzájom zblížiť. Za týmto cieľom do krajností napínal básnické slovo, hlavne metaforu. Březina vytvoril typ symbolizmu reflexívnej povahy. Tvoril poéziu zaoberajúcu sa najvšeobecnejšími otázkami ľudskej existencie, nadpriadal rozhovor medzi človekom a absolútnom. Experimenty s básnickou formou (voľný verš) u Březinu vždy súvisia s významovou zložkou verša.
Kozmická perspektíva prestupujúca Březinove verše s intenzitou a dôslednosťou dosiaľ v českej poézii ojedinelou, ovplyvnila i výber základných tém a motívov. Podobou človeka, ktorý sa konfrontuje s nadosobným a nadľudským princípom premietol Březina do symbolických postáv (proroci, šialenci, vladári snov, stavitelia chrámov). Vždy sú hrdinovia Březinových básní pomenovaní v množnom čísle – sú to celé kolektívy, zástupy podieľajúce sa na duchovnom úsilí o napredovanie ľudstva. Stále viac je centrom pozornosti básnika osud trpiacich, nezasvätených a anonymných, prinášajúcich svoj príspevok krvi, práce a smrti pre vykúpenie sveta (báseň Ruce).
Celé Březinovo dielo vzniklo v zapadákove na Česko-moravskej vysočine. Březina nedostatok literárnych stykov kompenzoval čítaním časopisov európskej moderny zbierok v rôznych jazykoch.
Březinovu literárnu cestu uzatvára súbor básnických próz Hudba pramenu (1903), ktoré časopisecky uverejňoval súbežne so svojim veršovaným dielom, ktorého témou je predovšetkým miesto umenia a krásy na svete. Prepracovaný jazyk týchto próz má priekopnícky význam pre vývoj českej filozofickej a literárnej eseje.
Březinov prínos je však predovšetkým v poézii. Predznačil v nej mnohé z poetiky 20.storočia nielen českej (Halas, Holan), ale aj svetovej (Saint-John Perse, Robinson Jeffers). Prenikavo zaostril zmyslovú a intelektuálnu predstavivosť, ktorú vypestovalo umenie 20.storočia. Ako píše J. Janu v predslove vo výbere Nebezpečí sklizne, (KPP 1968), “ číní ostřej viditelným, co v nich donedávna viděno nebylo a zrozumitelným i určitým, co se zdávalo odtažité, ezoterické“.
Už V. Nezval v moderných básnických smeroch napísal, že „po Máchovi je (u nás) Otakar Březina nejúchvatnejším strújcem básnického obrazu:“Ó silo extasií a snu, z níž umění plá barev vjejířem a v tónech burácí! “. Väčšina Březinových básní má akýsi vlniaci sa, ohybný priestor, ktorý akoby sa rozpínal do nekonečna a v zápätí a opäť zmršťoval do malých detailov – dokáže objať mikrokozmos s makrokozmom jediným pohľadom. Je to „výraz lidského úsilí o bezprostředný osobný kontakt s centrem a jednotícím princípem skutečnosti“. Březina vytvára „moderný mýtus“, vedomím plynutia času, obrazov veľkých kolektívov – Stavitelé chrámu:“videli ji sme zástupy nesčíselné. Ponurou majestátností věcí kráčeli smutni. Cidzí bili si duše, jak by každá z jiného světa po tajemném stroskotání zachránila se na Zemi. Snilo o svých ztrátách. O samotách uprostřed magických lesu, nad nimiž slunce podobno ptáku zlatými křídli nekonečnými brázdilo éter, celým vesmírem letěla jeho píseň o slávě života harmonického o zázracích tvurčího jítra v záhradách země
a podmorských nížin, v modrých prériích vzduchu a vody...
Najnápadnejším znakom je výrazne slávnostný ráz – taká sviatočne zvýšená lyrická výpoveď pred ním v českej lyrike neznela – snaha básnika oponovať dobovej únave, siať v mene viery človeka a v jeho dejiny vzburu proti mdlobnej stagnácii doby na prelome storočí: “Světlo umíra jenom příchodem ješte věčšího světla, ješte věčšího, věčšího světla“.
Vedúcou osobnosťou literárnej generácie 90-tych rokov bol Frantiešek Xaver Šalda (1867 – 1937) – literárny kritik, básnik, prozaik a dramatik, ktorého kritická iniciatíva tvorivo ovplyvňovala vývin českého písomníctva i celý český kultúrny život od 90-tych rokov 19.storočia po začiatok 2.svetovej vojny. Zapôsobil na premenu literárnej kritiky na samostatný útvar národnej literatúry, vytvoril podobu modernej českej literárnej eseje.
Jeho kritické dielo vzniká v rozmedzí takmer 50-tych rokov, v českej literatúre predstavuje nové ponímanie kritiky chápanej ako samostatná svojbytná tvorba rovnocenná pôvodnej literatúre, ktorá je schopná a povinná vyslovovať záväzné súdy nad umením vo vzťahu k národnému a spoločenského životu. Reprezentuje pocity generácie konca 19.storočia, ktorá sa vnútorne rozišla s buržoáziou, uvedomovala si rozklad jej morálky a životného štýlu. V citovo zjatrenom odpore proti vyžívajúcim sa formám života českej spoločnosti a jej predstavám o samospasiteľnosti národného boja, utiekala sa šáldovská generácia k ideálu nezávislého mravne a citovo hlbokého indivídua, ktoré svojou subjektívnou tvorbou odmieta dovtedajšie kultúrne prejavy a usiluje sa o novú estetiku. Šálda už v 90-tych rokoch odmieta popisný realizmus a obmedzený národný program českej literatúry. Usiluje sa zjednotiť subjektívne hodnotenie, na ktorom je založená jeho kritika so všeobecne platným poznávacím dosahom, aby kritika skutočne ovplyvňovala literatúru (starnutie kritiky u jeho nie je). Preto sa usiloval kritiku zvedečniť, nadväzoval na podnety francúzskych teoretikov umenia H. Taina, E. Heneguina a J. M. Guyana, ktorí si kládli za cieľ odporovať impresionistickej dojmológii – postihnúť objektívne zákonitosti umeleckých javov na základe odborných umenovedných pojmov.
Zmysel umenia videl v tom, že je svojou podstatou schopné viesť ľudskú vnímavosť k plnšiemu videniu a prenikaniu ku skutočnosti. Zásadným problémom umeleckej tvorby venoval začiatkom 20.storočia viacero esejí, prvá kniha z nich Boje v zítřek (1905), knihu podobizní a medailónov Duše i dílo (1913), portréty českých a svetových umelcov vedie k rozboru aktivity umelca, vytvárajúceho nezávisle od chaosu doby nové nadosobné hodnoty s rozporom svojho vnútorného životného pocitu.
Šálda nebol len generačným kritikom. Prebojúval síce rannú tvorbu Sovu, Machara, Březinu, Neumanna, Tomana, ale rovnako dobre pochopil Wolkra a literátov neskorších rokov (Olbrachta) – kritický cit, dokonalé poznanie tradície literárnej i spoločenskej. Mladej generácii vstup do českej literatúry začiatkom 20-tych rokov venoval knižku O nejmladší poesií české (1928).
V rokoch 1928 – 1937 vydáva vlastný časopis Zápisník, v ktorom v čase hospodárskej krízy neprestal vyjadrovať svoj humanistický estetický ideál literatúry, myšlienkovo a esteticky vyspelej tvorby. Prísne kritéria v posudzovaní úrovne umeleckej práce boli dôležitými stimulmi zvyšovania myšlienkovej a estetickej úrovne českej národnej vzdelanosti.
Z pôvodnej tvorby je známa jeho poviedka Analysa (1891), ktorá viedla k odmietavej kritike a zrodila prvú výraznú Šaldovu esej Syntetism v novém umění (1892). Šaldove lyrické verše vznikali ako bezprostredná básnická reakcia na životné zážitky (napr. elegická zbierka Strom bolesti, ktorá bola vyvolaná smrťou R. Svobodove z roku 1920). Boli najosobnejšou záležitosťou a nemali za cieľ ovplyvňovať dobový vývin tohto žánru – podávali predovšetkým záznamy o tragike ľudského bytia, o zápase človeka s osudom.
Pre Šaldovu prózu je typický rozsahom neveľký žáner poviedky, vychádzajúci zvyčajne z dramaticky vypätej situácie, v ktorej sa prejavuje chápanie života ako sily strhávajúcej človeka do priepasti bytia a zániku – Život ironický a jiné
povídky (1912), Dřevoryhy staré i nové (1935), sú ovplyvnené novoklasicistickými formami modernej prózy – hutnosť. Jediný román Loudky i delníci boží (1917) zobrazuje vymanenie sa umelca z pút individualizmu (nadväzuje Olbracht v Podivném přátelství herce Jesenia).
Najživšou časťou jeho beletrie boli divoké hry, ktoré vznikli v desaťročí po 1.svetovej vojne: Zástupové (1921), premenované 1932 – symbolická scénická báseň na Díte (1923) – optimistickom o sile a životodarnosti prostých ľudí, prolet po Tažení proti smrti (1926) – komika, výsmech akademickej strnulosti a oslava bohatej ľudskej tvorivosti, lyrické prvky poetistického divadla.


2.) Začiatok XX. storočia

Na začiatku 20. storočia sa rodí nové umenie v opozícií voči individualizmu a artizmu predchádzajúcej generácie. Umelci opúšťajú programovú úctu k literatúre, ktorú si udržiavali všetky predcháduajúce generácie. Už symbolizmus a impresionizmus naznačil prbližovanie sa umenia k životu, bol reakciou na mechanické napodobňovanie svetových literárnych smerov lumírovcami a ruchovcami. „Buriči začiatku 20. storočia“ alebo „osamelý, individ. anarchisti“ (1. termín Buriánkov, 2. dobový) netvoria z pohnútok literárnych, ale usilujú o premenu života, buď jednotlivca, alebo celého národa. Generácia „buričov“ prichádza v 2 vlnách.

1. generácia reprezentuje Petr Bezruč, ktorý x pražskému artizmu reprezentuje záujmy svojho těšínskeho sociálne i národne utláčaného kolektívu a Viktor Dyk, ktorý proti neplodnému egoizmu českého meštianstva vyzdvihuje celonárodné záujmy.
2. generácia je generácia individualistických anarchistov, ktorých kladným programom nie je litaratúra, ale život, zdôraznená túžby naplno žiť. Vlastnú generáciu tvoria Fr. Gellner, Fr. Šrámek, Karel Toman, Jiří Mahen, Těsnohlídek, osobitné miesto tu má S. K. Neumann, neskôr Jaroslav Hašek, svojimi začiatkami k nim patrí aj Ivan Olbracht, M. Majerová a M. Pujmanová.
Petr Bezruč (1867 – 1958) zaujíma ojedinelé miesto nielen v tomto obd., ale i vo vývine Českej poézie vôbec. Po smrti svojho otca, stredoškolského profesora, autora priebojného spisku o nepravosti RKZ odišiel zo štúdií (Klasická Filológia v Prahe), vrátil sa do Brna, kde pracoval ako úradník, neskôr v Místku ako poštový úradník, neskôr zase v Brne a potom ku konca života v Kostelci na Hané.
Je autorom jednej z najväčších kníh českej poézie Slezské písně. Kniha vznikala dlhé roky. Ich umelecky najvraznejšiu a spoločensky najpôsobivejšiu vrstvu tvoria básne, ktoré vznikli ešte pred prezradením Bezručovho pseudonymu, neúplne vytlačelné v Herbenovom Čase r. 1899 – 1900. Anonymita bola zrejme pre Bezruča dôležitou podmienkou jeho tvorby: umožňovala mu, aby predkladal svoje diela skoro ako kolektívne výtvory ľudovej masy, ako odosobnený výraz ich trpkých širokých skúseností, útlaku a vzdoru. Verše, tvoriace jadro Slezských písní sú štylizované ako pokračovanie ľudového mýtu (povestí, piesní), v ktorom ľud Těšínska, Ostravska a Beskýd vyjadroval svoju situáciu. Bezruč si vytvára autoštylizáciu ľudového barda (Šaldov termín autoštylizácia), ktorý vyjadruje kolektívne pocity a dopĺňa ich o moment súdobého sociálneho uvedomenia. Vďaka tejto autoštylizácii „posledného barda z Beskýd“ vstupuje do Slezských písní konkrétna realita nešťastnej krajiny pod Beskydmi, kraja ponemčovaného i popoľšteného, utláčaného majiteľmi pôdy, tovární, baní a dutí. Vďaka tejto autoštylizácii Slezské písně vyjadrili všeobecne ľudskú túžbu po slobode, spravodlivé rozhorčenie nad triednym a národnostným útlakom. Ale vyjadrujú aj ľudský smútok a nenaplnenej lásky (Báseň Labutěnko, keď sa po 2 rokoch vráti z mesta jeho milá je už milenkou kde koho). Vďaka tomu obsahujú Slezské písně celú rozlohu ľudského života – od vzťahov spoločenských (Maryčka, Magdonovci, Markyta Geron, Kantor Halfar) po vzťahy najosobnejšie. Sú tu polohy rezignácie i revolučného rozmachu, tóny všedné i vzopätie monumentálneho pátosu (i v rámci 1 básne a vtedy najúčinnejšie – len jedenkrát, Rybníky za Paskovem).
Slezské písně znejú síce na prvý pohľad jedným akordom ( a tak sa zvyčajne aj interpretujú – v neprospech veci), lenže je to akord viacerých rôznych tónov. Vedľa symbolickej, až horúčkovitej vízie, autoštylizácie „škaredého fantóma“ (Škaredý ujco) – stavebne precízna balada zo života sliezskeho ľudu (Žně – milý odchádza na vojnu, dievča pomáha jeho rodine pri žatve, kde sa dozvedia správu o jeho smrti). Vedľa sarkastických politických invektív voči vlastenčiacej meštiackej Prahe (Praga caput regui) – jemný, prebiehavý lyrický povzdych nad mladosťou, ktorá „v dál uletěla do nevrátna“. Vedľa národných klasických foriem – ľudový popevok.
Bohatstvo foriem zodpovedá bohatstvu životného, dodnes živého obsahu. Nie jednotvárnosť, nie jednoduchosť, ale bohatá plnosť charakterizuje básnikov osobnosť a dielo (F. Buriánek v dosl. k Sl. písním, 1974): „Bezruč má vše v jednotě: dědictví národní vlastenecké tradice i buřičskou negaci soudobé skutečnosti. Stojí na zemi, ale myšlenky je básnické obraznosti jdou nad prostor i čas“ (nadväz. na to najlepšie, čo v českej poézii doteraz Erben – Neruda). „Je básnickým hlasem slezského lidu, ale také svého vlastního i obecně lidského osudu...
je schopen vždy znova a znova se měřit s přítomností.
II s Kraskom, používa daktyl, tiež náhodný bard (Jehovali) udržiava kontinuitu so symbolizmom. Forma je primitívne len zdanlivou, zodpovedá umeleckým požiadavkám doby. Kompozíciu zbierky ovplyvnil red. Herben, kt. usp. 1. njd. r. 1903, rozšírené vydanie 1928.
Okrem Slezs. písní len dlhá báseň Stužkonoska modrá, samostatne vydaná r. 1930, bilancovanie života, motív blížiacej sa smrti.
Medzi generácia, nastupujúca o generácii 90-tych rokoch, nazývaní generáciou individualistických anarchistov alebo buričov sa neexponuje už len umelecky, ale i politicky. Politická prax reformistickej sociálnodemokratickej strany ju pravda príliš nepriťahuje, revolučá, organizovaná strana u nás vtedy ešte neexistuje a tak sa najlepší mladí spisovatelia, hlavne básnici na prelome storočia a v prvom desaťročí XX. storočia hlásia k anarchizmu.
Anarchizmus, hodnotený v dejinách medzinárodného robotníckeho hnutia ako malomeštiacka ideológia, vo svojej podstate nepriateľská robotníckej triede bola v Čechá vyvolaná oportunizmom legálnej robotníckej strany. V tomto hnutí bolo v Čechách i veľa pozitívnych prvkov, ktoré umožnili, aby poprední predstavitelia anarchokomunistických skupín po Októbrovej revolúcii prekonali anarchizmus a podieľali sa na zrode revolučnej Komunistickej strany Československa. Z umeleckého hľadiska pomohol anarchizmus prekonať „estétstvo“ deväťdesiatych rokov, dekadenciu. Anarchistická generácia sa stretáva v Olšanskej vile S. K. Neumana, ich časopisom je Neumannov Nový kult. Hoci si anarchizmus nevytýčil iadny jednotný básnický a literárny program, umožnil preniknutie nových tém, civilnejších do lyriky: umožnil rozvoj českej satiry (Viktor Dyk, František Gellner) a umožnil rozvoj netradičnej občianskej lyriky.
Anarchizmus teda znamená jednu etapu v procese oslobodzovania českej poézie z ovzdušia dekadentnej Modernej revue. Anarchizmus a anarchistická morálka ovplyvnili aj dielo básnikov, ktorých individualizmus sa vyvíjal iným smerom, napr. k nacionalizmu ako to bolo napr. u Viktora Dyka (1877 – 1931), občianskym životom bol právnik, aktívne politicky činný. Pre jeho život mal rozhodujúci význam radikálny protirakúsky, protimonarchistický postoj, ktorý viedol v neskoršom období až k nacionalistickému gestu.
Do literatúry nestupuje v čase symbolizmu, zbiery A porte in feri, 1897, Sílo života, 1898, v ktorých sa pochmúrne symbolisticko – dekadentné ladenie už spája s Macharovskou útočnosťou. Typickejšia pre anarchizmus je zbierka Marnosti, 1900, v ktorej sa popri individualistickom geste negácie dobovej, sociálnej reality objavuje v závere motív národnej cti a zodpovednosti, hlavne motív Bielej hory, ktorý sa stáva charakteristickým pre Dykovo dielo.
Z neskoršej tvorby V. Dyka si najväčšiu životnosť uchováva satira, hlavne politická lyrika, pre ktorú mal Dykov básnický typ mimoriadne predpoklady, pokiaľ pravda nezostala poplatná dobe: Satiry a sarkasmy, 1905, Prohrané kampaně, 1914. Dyk tu ironicky glosuje národný život, ostro komentuje jednotlivé politické udalosti, predajnosť politikov, zradu.
Druhou líniou jeho hrozby v tomto období je veršovaná epika s romantickými motívmi, hlavne Milá sedmi loupežníku, 1906, v ktorej účinne spracoval máchovský námet z Mája, motív lásky a zrady, dodnes pôsobí najumeleckejšie. Romantické ladenie má aj skladba Guiseppe Moro (1911). V čase vojny je zapojený do domáceho odboja, zúčastnil sa na rokovaní predstaviteľov českých strán na podporu vytvorenia samostatnej republiky a na vytlačenie protirakúskej ... (Tajemná dobrodružství Alexeje hrányče Koulinove) bol zatknutý a v rokoch 1916 – 1917 uväznený. Po vzniku ČSR sa stal poslancom a senátorom národně demokratickej strany. Zblížil sa s nacionálnou pravicou a vystupoval x soc. stranám i Masarykovi. Zomrel tragicky pri ostrove Lopud v Juholávii. Nac. ilusionizmus sa prejavil napríklad v zbierke Domy, 1926. Až posledná zbierka Devátá vlna, 1990 nadväzuje na jeho vrcholné čísla z anarchistických období, iná po., účtovanie so životom, osobné meditácie. Písal aj prózu – novela Krysař, 1915, Konec Mackenschmiduv, 1904, Prsty Habekukovy, 1925 a drámu – najlepšia Zmoudření dona Quijota, 1913, k zapýs. drámam symbolizmu.
Typickým pre anarchistickú generáciu je tuláctvo, putovanie po svete – týka sa to hlavne Karla Tomana, Fr. Gellnera, Josefa Macha a počas vojny i Fráňu Šrámka. K. Toman (1877 – 1946) je i svojím životom skutočným básnikom (ako symb., „prekliati básnici“). Štúdiá nedokončil, v Prahe viedol bohémsky život, striedal podradné zamestnania. Prešiel takmer celú západnú Európu (1904 – 1905), po návrate niky v Pravhe, kde podporovaný priateľom – mecenášom Haunerom a kde publikoval v Novom kulte, nikdy dlho nevydržal. Už v rokoch 1908 – 1909 bol zase vo Francii s Gr. Gellnerom a J. Hořejším. Vo Francii ho hrial i jeho reumatizmus. Cez vojnu si získal popularitu ako básnik, oženil sa a začal viesť usadlý život.
V poézii je Toman majstrom lyrickej skratky. Bol presvedčený, že svoju životnú úlohu splní, keď sa mu podarí vytvoriť niekoľko skutočne dobrých básní a tomuto zámeru prispôsobil celý svoj život. Poéziu chápal ako kryštalizáciu bohatých dramatických zážitkov, nevšedných a predsa typických pre sociálne povedomie kolektívu. Poda toho aj žil. Vzdal sa štandardných istôt úradníckej alebo literátskej existencie. Jeho zahraničné cesty boli výpravami za sociálnou skúsenosťou vydedencov a nevoltou, ale i za rimbaudovským rozrušovaním zmyslov.
Napriek vnútorným drámam a rozporom má jeho poézia klasicky prostý a formálne ucelený tvar (báseň nosil po cestách v sebe a hotovú ju dával na papier). Z anarchistického obdobia sú zbierky Torzo života, 1902 a Melancholická pouť, 1906. Nenávistné gesto vydedenca sa tu stupňuje až k estetickej negácii akýchkoľvek ľudských vzťahov. Básnik dospieva k poznaniu, že vzbura nemôže v danej chvíli priviesť žiadnu bezprostrednú pomoc deformovaným ľudským osudom. V kontraste k tejto neutešenej skutočnosti vyčaril Toman snivé obrazy domova, ktorým ich nedosiahnuteľnosť dodáva čaro nostalgie. Nerudovská a Sládkovská tradícia. Novú etapu Tomanovej tvorby predstavuje zbierka Sluneční hodiny, 1913, vydaná po dlhoročnej pauze. Zjednotenie revolty a tradície. Motto domova prerastá do symbolu zeme, ktorá vystupuje ako zdroj elementárnych síl, v ktorej sa napájajú ľudské osudy a dejiny. Báseň si zachováva pevnú a zreteľnú kompozíciu a pravidelnú rytmickú stavbu, zreteľne piesňového rázu. Vonkajšia harmónia je naďalej zámerne rušená zvnútra – disananciami, nezvyčajnými slovnými spojeniami, ktoré rozvíchrujú obraz skutočnosti a napĺňajú ho nekľudom.
Podobne je to i v zbierkach z obd. 1. svetovej vojny Verše rodinné a jiné (1918 ), Měsíce (1918) a Hlas ticha (1913). Odraz vojny v ľudskom vnútre, význ. hist. osob. jeho báseň Lenik k najlepším s touto tematikou v českej poézii. Predstava života a času, odvíjajúceho sa vo veľkých kruhoch a predsa spejúceho stále dopredu je východiskom poslednej Tomanovej zbierky Stoletý kalendář (1926). Napätie domova a tuláctva tu vystupuje do popredia. Svojou umeleckou priebojnosťou, myšlienkovou hustotou patrí Tomanova poézia k tomu najlepšiemu, čo dala svetu česká poézia XX. storočia. Výber z Tomanovej poézie Addio, mecenáši! Vyšiel v KPP r. 1970 vo výbere básnika podobného typu Miroslava Floriána.
František Gellner (1881 – 1914), posledný z anarchistov a svojou poéziou i životom hádam najtypickejší sa usiloval o zblíženie literatúry a každodenným životom (písal poéziu i prózu), videným z hľadiska plebejca. Dodnes aktuálna je jeho politická satira, ktorú si sám ilustroval karikatúrami. Štúdiá na technike vo Viedni neskončil, viedol behémsky život, spolupracoval s Nemanovým Novým kultom. Pred vojnou pracoval ako redaktor v brněnských Národných novinách, venuje sa satire, prestal viesť bohémsky život. Hneď r. 1914 bol po ústupe heličskej fronty vyhlásený za nezvestného.
Z anarchistického obdobia sú jeho zbierky Po nás ať přijde potopa (1901) a Radosti života (1903), v ktorých prenáša bezprostrednú surovú životnú skutočnosť života na mestskej preférii do veršov. Veľmi účinný spôsob ako vymaniť českú poéziu zo vznešených symbolistických a dekadentných nánosov. Využíva totiž vo svojej poézii pouličné pesničky, kuplety, pouličný žargón i neslušné slová. Je to prvá vlna „poézie všedného dňa“ v českej poézii, vyznam hl. ako narúšanie ustnutých kánonov. Posmrtne vydal S. K. N. Tretiu Gellnerovu zbierku Nové verše, 1919, kde sa A. štylizuje do postavy Francesca Ferniente, postava človeka osamoteného, žijúceho na okraji života s vedomím absurdity. Politická satira, irónia, v stručnej forme smeruje k šírke výrazu – k epike. Gellner nadväzuje na tradíciu K. Havlíčka – Borovského, majstrovsky využíva komické a zosmiešňujúce prostriedky z bulvárnych piesní, kupletov a masových humoristických časopisov. Podobný charakter majú jeho satirické fejtóny, v ktorých sa z pozície tzv. zdravého rozumu dištancuje od moderných smerov vo výtvarníctve a v literatúre. Poviedky – konkrétne zážitky, krása všednosti: Cesta do hor a jiné povídky, 1914. Výber z Gellnerovej tvorby Radosti života, KPP 1974.

Básnikovi, ktorého ťažko zaradiť ku ktorejkoľvek generácii, javom nadgeneračným a predsa v každej generácii od 90-tych po 30-te roky prítomný je básnik Stanislav Kostka Neumann. Imponoval a dondes imponuje jeho poézia schopnosťou nestarnúť, osviežovať svoju poetiku výbojmi nových generácií a zachovať si pritom vlastnú, hoci proteovskú tvár. 3 razy bol na čele, či v strede nasttpujúcich generácií: na začiatku storočia, keď sa v jeho olšanskej vile stretávala generácia anarchistických buričov – Šrámek, Mahen, Gellner, Těsnohlídek, Toman. Pred 1. svetovou vojnou sa stal tribúnom kubofuturistickej skupiny vystupujúcej s Almanachom na rok 1914 (bratia Čapkovci, Langer, maliari Špále, Hoffman a iný) a po 1. svetovej vojne okolo svojich časopisiv Kmen a Červen sústredil mladú generáciu (Wolker, Hora, Píse, Seifert), patril k iniciátorom hnutia proletárskej literatúry.
Debutuje v období Rřezinových Tajemných dále a Sovovej Zlomené duše (zb. Nemesis, bonorum custos... 1995). V tomto kontexte sa Neumannove básnické začiatky javia ako formálne závislé na Sovovi, Macherovi, miestami i na Vrchlickom. Prvotina vyjadrovala smútok väzenskej samoty, spomienky na milostnú idylu a pre toto obdobie typický pohľad do melancholického, moderne znudeného vnútra. (Sám Neumann si necenil svoju prvotinu, vyšla potom až roku 1961 v zobraných spisoch).
2. zbierka Jsem apoštol nového žití (1896) ukazuje Neumanna už z inej stránky – ako búrliváka, tóny protimeštianskej revolty. Po návrate z väzenia sa zblížil S. K. N. S kruhom okolo Mod. rune, kt. v tom čase zastávala anarchisticko-individualistické názory. Vyznávali ako napr. autority Nietzscheho a Rrzybysvenského. Neumann sa v 2. polovici 90-tych rokov teda hlási k ind. anarchizmu, od r. 1980 k anarchokomunizmu. Tento prerod možno sledovať v jeho Novom kulte vychádzajúcom v r. 1897 – 1905.
SKN prijíma v tomto období voľný verš, ktorý v opozícii proti symb. hudobnosti napĺňa rétorickou intonáciou – ani neskôr hudobnosť, nemal sluch. Mení sa jeho vzťak k životu. Badať už v 3. zbierke z roku 1902 Sen o zástupu zoufajících a jiné básně, nasýtená už realitou predmestského života, solidaritou s pracujúcimi, revoltou, vtedy ešte ind. Badať tu scivilnenie, zjednodušenie, oslavou života predznačuje táto zbierka cestu k civilnej po. Nových spevov a niektoré črty proletárskej poézie zo zač. 20-tych rokov.
Na začiatku storočia žil na moravskom vidieku, zbavil sa módnych vplyvov i ťarchy veľkomesta. Príroda otvorila skutočné zdroje jeho po. a očarenie ňou malo za následok prvý zrelý plod moravského obd. ob.
Kniha lesu, vod a strání, hotová už roku 1909, ale k čitateľom si našla cestu až roku 1914. F. X. Šalda charakterizoval túto zbierku ako „první vzkypělý výraz básnikových smyslu, ohrozených steklým stykem s přírodou, vykoupených v její síle, svěžosti a vuni“. Neumann použil hymnickú formu, zbierka je zbožštením prírody v jej hmotnej podstate. Prevažujúci široký voľný verš sa tu strieda s rýmovanými popevkami. Básnikovi imponuje dravosť a odolnosť života, život v prírode v ňom posilňuje zdravé pudy renesančného ľudstva. Plodivosť a erotiku obdivuje ako základný prírodný živel. Do prírody premieta podľa vzoru maliarstva z prelomu storočí krásu obnaženého ženského tela. Nejde mu o idealizáciu prírody alebo o únik z civilizácie, uvedomuje si prírodu o to intenzívnejšie, že je v podstate mestským človekom.
Pre českú poéziu objavil dovtedy nedotknutú oblasť priemyslovej a technickej civilizácie. V roku 1911 – 1914 vzniká zväzok Nových spevov, ktoré vyšli zase oneskorene roku 1918. V tejto zbierke SKN nadväzuje na predchádzajúcu zbierku, ale zároveň ju prekonáva. V tejto zbierke SKN objavil krásu civilizačného kvasu a technického pokroku, našiel novú obraznosť, pre prvky modernej techniky hľadá prirovnanie v kráse prírody: telefónne a elektrické vedenie mu pripomína „kvetoucí stonky tyčí, sloupu a zvonkových her“, kníhtlačiarsku rotačku oslavuje ako „horoucího slavíka, jenž k zemi je přimontován a přece vášnie tluče“, je to zároveň „dustojný slon“ i „obluda krásná, moudrá, stále se zdokonalující“, „mlýn na umělé hnojivo“ i „pilný a demokratický pekař levného chleba“.
Touto zbierkou sa priradil SKN k mladej generácii Almanachu na rok 1914, s ktorou vystúpil po boku bratov Čapkovcov, Václava Špálu, Vlastimila Hofmana a i. Je to síce oslava modernej techniky, ale nie podľa vzoru fururizmu typu Marinettiho, pre ktorého krása technického sveta znamenala i zhubnú dokonalosť vražedných zbraní, orientuje sa na ruský fururizmus, hlavne na Majakovského.
Vojna prerušila prir. básnikov vývin. V marci 1915 bol 40-ročný SKN povolaný do C. K. rak. – uhor. armády, kde pôsobil ako sanitár v Uhrách, v Albánsku, v Macedónii. Pocity z tohto obdobia sú obsiahnuté v zbierke Třicet zpěvu o rozvratu (1918), ktorý je obranou ľudstva cez návrat k ľudským hodnotám – k domovu, k prírode. Básnická forma je zjednodušená, významovo hutná, o to intenzívnejšia, akoby mala prudší rytmus slnom prežiarenej prírody.
Po roku 1918 vydáva SKN, ktorý sa usadil v Prahe, čas. Kmen a Červen, ktoré sa stali tribúnom nastupujúcej proletárskej poézie. Objavujú sa v nich mená Jiřího Wolkra, Jindřicha Horějšího, Jaroslava Seiferta, A. M. Ríšu, J. Horu. Vych. tu i. raz v Čechách preklad Leninovho spisu – Štát a lev. Roky 1918 – 1921 znamenajú pre SKN obdobie politického dozrievania, kt. – k vstupu niekdajších anarchokom. do Zväzu komunistických skupín a v roku 1921 do KSČ. Básnickým vyj. jeho politického dozrievania je zbierka Rudé spěvy (1923), ovplyvnená VOSR a triednymi konfliktmi v Československu. Verše určené pre recitáciu na zhromaždení robotníkov – ich úderný, ostrý verš, agitačnej po. v dobrom slova zmysle.
SKN zasahuje v tomto období do kultu.-spoločens. života v Čechách veľmi intenzívne ako novinár a redaktor. Po zániku Června rediguje v r. 1923 – 1924 čas. Proletkult, neskôr Komunistickú revue a 2 ročníky ľudového obrázkového časopisu Reflektor, kt. – na najširšie masy proletárov. Intenzívnu verejnú spoločenskú činnosť red. a nov. kompenzoval intímnymi veršami knihy Láska (1933), ktorej verše vyjavujú zrelý milostný cit, nehu pozdného erotického vzťahu aj smútok nad plynutím času a blížiacou sa smrťou.
Keď sa spoločenská situácia znovu vyhrotila, v čase ekonomickej krízy a v čase nástupu fašizmu opúšťa Neumann intímnu nôtu a opäť, v zbierke Srdce a mračno (1935) vstupuje do oblasti politiky i v poézii. Demaskuje nezamestnanosť, biedne postavenie robotníkov, hrabivosť meštiakov. Zbierka kotví v rodnej zemi, zároveň vidí budúcnosť ľudí svojej krajiny v orientácii na Sovietsky zväz (báseň Poděkování Sovietskemu svazu).
Ďalšia zbierka Sonáta horizontálního života (1937) – reflexívna poézia, snaha marxistického mysliteľa postihnúť základné otázky spoločenského vývinu. Popri didaktickej, až heslovitej zhustenosti tu zaznieva aj skutočná múdrosť znalca prírody, človeka a spoločenského zápasu. Ústi v myšl., že „sám nejsi nic“, je chválou pozemskosti a pokroku, posilňuje optimistickým presvedčením v čase nástupu fašizmu.
V období fašizmu nesmel SKN publikovať. Jeho verše z vojny vyšli v zbierke Bezedný rok a Zamořená léta až po oslobodení. Básnik sa opäť vracia k prírode, hľadá v nej útechu aj istotu, že aj ľudstvo sa dočká svojho rána, že búrka valiaca sa svetom je len dočasná. V prírode a v prostom človeku nachádza oporu pre vieru do budúcna.
Aj po oslobodení, keď už trpel ťažkou srdcovou chorobou napísal báseň k Prvnímu máji 1947, odsudzuje studenú vojnu, amerického prezidenta Trumana – vyvolala protest vtedajšieho amerického veľvyslanca u nás i útoky domácej reakcie. Základom jeho tvorby bol a zostáva optimizmus, opojenie životom a ľuďmi, kt. základným odkazomjeho poézie i publicistiky. V 40 – tych r. napísal:
... Posily, pomoci hledejte v životě kolem sebe, v lidech, s kterými sa stýkáte a kterých snad ani nevidíte, pusobíce jim bolest svou nevšímavostí... když pocítíte potom potrebu básně, píšte je, ale dříve je třeba žít a vědět, co je to život. Aby ste si nepohvizdovali, když naši bratři umírají hladem. Aby ste si nezoufali nudou, když je tolik boje kolem...


Predvojnová moderna – Almanach na rok 1914

V 2. desaťročí nového storočia vystúpila najvýraznejšie ešte pred 1. svetovou vojnou nová vlna moderného umenia. Zo svetových filozofických smerov ju ovplyvnil hlavne vitalizmus Herniho Bergsona a pragmatizmus, spájaný v umení s civilizmom. Jadro skupiny, ktorá vystupuje pod vplyvom týchto smerov s Almanachom na rok 1914, tvorili výtvarníci (J. Čapek, Špála, Hofman, Kubišta), z literátov Karel Čapek, S. K. Neumann, Otakar Theer a F. Langer. Postupne nastáva vo vnútri skupiny výrazná diferenciácia (polemika SKN s O. Theerom, kt. si udržiaval svoj aristokratický nadhľad). Almanach sám nevytvoril jednotný smer, najcennejším dielom, ktoré realizovalo v literatúre jeho program boli Neumannove Nové zpěvy, nadväzujúce na W. Whitmana a E. Velraezena. Básnickými činnmi, vychádzajúcimi z programu almanachu, boli preklady modernej francúzskej poézie: K. Čapek – antológia Francouzská poezie nové doby (1920). Teoretickými problémami civilizmu v umení sa zaoberal S. K. Neumann v statiach, ktoré vyšli knižne s názvom Ať žije život! (1920).
Generácia Almanachu na rok 1914 sa naplno prezentovala v období medzi 2. svetovými vojnami, nie však ako jednotný prúd, ale výrazné básnické individuality.


Obdobie medzi dvoma svetovými vojnami

a) 20-te
b) 30-te
c) 40-te roky, do r. 1948

 reprezentuje zatiaľ vrcholné obdobie rozvoja českej literatúry. Tvorí v tomto čase
množstvo výrazných individualít, vzniká najväčšie množstvo diel, merateľných hodnotami svetovej literatúry. V 20-tych rokoch – syntéza českej poézie, v 30-tych – nástup soc.-realistickej prózy a ku koncu vrcholné dramatické diela. Za vojny sa zrodil a rozvil vitalizmus (aj na Slovensku – Smrek) ako obrat k prostote a životnosti, Nezval „oproštění od rafinovaných vymožeností slohu symbolistu“ Najvýraznejším prestaviteľom českého vitalizmu je Fráňa Šrámek, predovšetkým svojím poetickým Splazom. Krásu zmyslového života a prírody už red vojnou objavil SKN, čím pripravil pôdu pre príchod uvoľnenej, prostej vlny poézie v Čechách po 1. svetovej vojne.
Rozhodujúci bol pre českú poéziu na začiatku 20-tych rokov vplyv VOSR. Ona ostro
vyhranila názory mladých ľudí, poznačených vojnovou skúsenosťou. Vznikla revolučná situácia, v ktorej česká buržoázia urobila všetko, aby v novom štáte v 1. Čsl republike k revolúcii nedošlo. Na konci roku 1920 sa síce rozhodlo o buržoáznom charaktere Československa, ale literatúra žila ešte dva roky intenzívne v znamení proletárskeho ducha. Jediné básnické pokolenie (čo je v dejinách literatúry nezvyčajnné), básnici narodení v rozmedzí rokov (1898 – 1905) určuje charakter českej poézie na celé polstoročie. Všetci v tomto čase „odovzdávajú svoj lístok ve znamení revoluce“, väčšina vstupuje do strany už pri jej založení roku 1921. Po vitalistickom očarení nasleduje vytriezvenie a polarizácia. Triedny boj sa vyostril natoľko, že nikto nemohol zostať bokom, ak to pravda myslel s literatúrou vážne.
Českú proletársku poéziu tvorili básnici 3 generácií: S. K. Neumann, Jindřich Hořejší
a Josef Hora a Jiří Wolker, reprez. najmladšej gen. SKN poskytoval pre mladých v čas. Červen a Kmen publikačné možnosti a usmerňoval ich. Na svetonázorovú orientáciu mladých mal značný vplyv okrem neho univerzitný profesor, hudobný i literárny vedec Zdeněk Nejedlý, ktorý získal J. Wolkera za spolupracovníka svojho čas. Var. Povzbudz. Nejedlým, sformuloval Wolker program proletárskeho umenia.
Wolker žiada síce umenie „proletářské a komunistické“, ale zároveň upozorňuje, že
tendenčnosť nie je „zverování několika politických tezí“. Program proletárskeho umenia vyslovený v stati Proletářské umění r. 1922 v čas. Var najlepšie vyplnil Wolker vlastnou tvorbou. V jeho veršoch z proletárskeho obdobia je najmenej tézovitosti a rétoriky, vytvoril najtrvalejšie a najoriginálnejšie hodnoty. Dokázal vo svojej poézii prekonať nad. rozpor jedinca a kolektívu, citového a rozumového prístupu ku skutočnostisti. Sen u neho akoby splynul s realitou. Vytvoril konkrétny, na zmyslové obrazy bohatý básnický svet, pracujúceho človeka modernej doby a dodnes má čitateľov medzi kultivovanými a najprostejšími čit. (skladba Svatý Kopeček, 1921, Těžká hodina, 1922 – balady, rozprávky, div. hry).
Josef Hora (1891 – 1945) sa prejavil v období vrcholného rozvoja proletárskej poézie
troma zbierkami Pracujíci den, 1920; Srdce a vřava města (1922), Bouřlivé jaro (1923), ako teoretik, knihou Kultura a třídní vědomí (1922). Bol redaktorom v Rudom práve, kde účinne spolupôsobil pri formovaní jednotného frontu proletárskej lliteratúry (Šalda ho nazýval písmákem revoluce). Keď opadla vlna proletárskej poézie, negovaná poetizmom, Hora dokázal ísť vlastnou cestou, hoci nepriamo sa podnety tohto smeru dotkli aj jeho (i spiritualistické tóny v 30-tych rokoch II Halas, Holan, Hrubín), syntetické skladby, v ktorých nadväzuje na had. – Máchovské veriace, 1936; Zpěvy rodné zemi, 1938; Domov, 1938; Ján Houslista, 1939; Záhrada Popelčina, 1940.
Jindřich Hořejší (1886 – 1941) – blízky Tomanovi i svojou láskou k Parížu i formálnym usporiadaním verša. Do proletárskej poézie sa zaradil zbierkami Korálový náhrdelník a Den a noc, ale predovšetkým prekladmi, z kt. priamo prírodovedným objavom bol preklad básnika parížskej periférie, píšuceho argotom – Johana Richisa – na vnášano hovorových prvkov do českej poézie. Významný i Mathesiov preklad Majakovského poémy 150 000 000.

Osobitné hodnoty vniesol do proletárskej poézie Jaroslav Seifer (nar. 1901 – 1986), svojím autentickým vyjadrením atmosféry proletárskej žižkovskej periférie, svojou mladou – smutnou i radostnou pozemskosťou – zbierky Město v slzách (1921) a Samá láska (1923). Verí v osloodzujúci príchod revolúcie, ktorá spojí básnika, kráčajúceho osamote s davom, ktorému odhali radosť z krás sveta, z dobrodružstva. To spája Seiferta so skupinou Devětsil, s kt. spolurediguje zborník Devětsil a revue Disk.
Z prozaikov, kt. dopĺňajú obraz proletar. umenia treba spomenúť predčasne zosnulého Jaroslava Hulku (1899 – 1924) – výber Červené jaro, Maria Majerová a jej debut Nejkrásnější svět, I. Olbrachta – Anna proletářka, 1920, a Olbracht značil za dielo proletárskeho umenia aj Haškove Osudy dobrého vojáka Švejka, keď ich ako 1. označil za dielo veľkých hodnôt. Z kritikov a teoretikov – A. M. Ríša.
Paralelu s prolet. Umením, často s aktívnou účasťou na jeho programe, sa rozvíja tvorivá teoretická a organizátorská činnosť umeleckého združenia Devětsil. Pražská skupina sa začala schádzať od roku 1920, brnenská sa ustanovila r. 1924 – vydala časopis Pásmo (1924 – 1926), najvýznam. revue Devětsilu mesačník ReD (1927 – 1931), kt. svojou úrovňou bol súčasťou medzinárodnej avantgardy. Už v študentských hnutiach, kt. žili gymnázia v Křenencovej ulici a na Žižkove sa zúč. Karel Teige, Vladislav Vančura, Jaroslav Seifert, Adolf Hoffmeister, Artruš Černík, kt. založili Devětsil, onedlho prichádzajú do Prahy, V. Nezval, Konst. Biebl, Karel Konrád. Na čas je v spojení s Devětsilom J. Wolker, kt. prednáška Proletářské umění bola vlastne jedným z manifestov Devětsilu, koncipovaného spolu s Teigem, Seifertom, A. M. Ríšem aj Nezvalom. Z literárnych kritikov boli v Devětsile J. Fučík, B. Václavek; Devětsil nebol len združením lit., ale aj výtvarníkov (Toyen, Štípský, Mrkvička, Šíma), divadelníkov (Honzl, E. F. Burian, Voskovec + Werich s hudobníkom Jaroslavom Ježkom). Tak sa vytváral jednotný front spájajúci všetky druhy umenia – umelecká avantgarda. Spojenie jednotlivcov v tomto združení bolo voľné a často i dočasné. Z um., inokedy politických dôvodov dochádza k rozchodu s týmto progresívnym združením. Vytvorila sa v ňom neobyčajne tvorivá, progresívna atmosféra, kt. umožňovala taký neobyčajný tvorivý kvas v ČL medzivojnového obdobia.
Najprv sa revolučné stanovisko Devětsilu prejavilo v prijatí programu proletárskeho umenia. Programový úvod zborníku Devětsil z r. 1922 tvorí Teigem koncipovaná a Seifertom prednesená prednáška Nové proletářké umění. Za hlavný znak nového proletárskeho umenia považuje kolektívnosť za lidovost, ktorá si zádá zrozumitelnost a zábavnost. Diferenciácia začína okolo r. 1923, keď začínajú do proletárskeho umenia prenikať nové prvky (Nezval: Podivuhodný kouzelník). Už r. 1924 publikuje Teige v časopise Host st. Poetizmus, v kt. sa rozchádza s proletárksym umením a formuluje nový program českej avantgardy. Poetizmus je mu „uměním života, uměním žíti a užívati“. Umelecké dielo je „dar nebo hra bez závaznosti a následku“, kt. umí „udělati ze života velkolepý zábavný podnik“. Revolučnosť z nového umenia nemizne, umelecké dielo tu však nie je obrazom historickej reality, ale predobrazom reality budúcnosti. Poetizmus chce byť strojcom ľudského šťastia, chce, aby sa človek radoval zo života (odtiaľ motív poézie ako hry u Nezvala) chce uvoľniť tvorívú fantáziu, narušiť senzibilitu človeka. Nespája sa s triedne uvedomelými proletármi ako v prolet. po., ale so širokými ľudskými vrstvami. Vyhľadáva ľudové zábavné prvky – prostredie cirkusov, kino. Idolmi sú Charles Chaplin, básnik parížskej periférie Ch. L. Philippe, objavuje sa detská kresba a umenie primitívnych národov. Nie Matisse a Picasso, ale naivný maliar colník Rousseaue a Marc Chagall sú patrónmi nového umenia.
Vďaka tomu, že poetizmus berie na milosť indiánky, sentimentálne romány, chaplinovky, komédie ochotníckeho divadla, cirkusové umenie, ľudové veselice i nedeľný futbalový zápas tzv. populárnu alebo poklesnutú formu zábavy, obohacuje „vysoké umenie“ o nové prvky, „demokratizuje ho“ a sprístupňuje najširším vrstvám konzumentov. Exotika indiánskych totemov a černošských plastík, černošská hudba nemá už funkciu niečoho kuriózneho, tajomného, čo sa stáva príťažlivým pre svoju odlišnosť, ale naopak, stáva sa čímsi blízkym, samozrejmým. Hovorí sa o „všesvetovej jednote ľudstva“, zmenšuje sa vzdialenosť medzi kontinentmi i ľuďmi rôznych rás, rôzneho presvedčenia.
Aktivita Devětsilu r. 1922 vyústila vo vydaní 2 slovníkov Devětsil a Život II., ktoré priamo predznamenávajú spomínanú programovú Teigovu stať Poetizmus z r. 1924. Oblasť umeleckej tvorby sa rozširuje nie len na tzv. okrajové žánre, ale aj na mimoumeleckú sféru techniky a civilizácie. Hlavne zborník Život II. – zborník „novej krásy“ presadzuje konštruktivizmus a civilizmus hlavne v architektúre, prináša náčrty Le Corbusierových projektov, fotografie Eiffelovej veže, newyorských mrakodrapov, lietadiel. Druhý prúd predstavuje Nezvalova Depeše na kolečkách, Teigova štúdia o filme, fotografie Ch. Chaplina, Fairbanksa, Mary Rickfordové a ďalších filmových hviezd. Tak sa už tu, v zárodku črtá polarita princípu konštrukcie (v užitom, výtvarnom umení) a poézie, ktorá sa stáva od r. 1923 – 1929 jadrom činnosti Devětsilu (v divadle spojenie týchto 2 tendencií).
V Teigovom článku Poetizmus, 1924, Host i v jeho aktivite (výtvarník; architekt, organizátor, vedúca postava hnutia) sa prejavili obidve tieto tendencie: služobnosti umenia užitého – zavádzanie najnovších výdobytkov techniky, architektúry do každodenného života človeka, aby sa mohol naplno realizovať v tvorbe.
Ak chcel poetizmus, aby sa stala poézia dostupnou každému, aby si s jej pomocou dotváral vlastný život, musel si zvoliť istý zorný uhol, z ktorého by vnímal život a svet. Po ochabnutí revolučného nadšenia, ktoré odsunulo perspektívu socializmnu do budúcnosti, sa poetizmus sústreďuje na všeobecnejšie hodnoty revolucionárstva – obraňuje ľudské šťastie, radosť zo života a tvorby: „nejvyšší hodnotou lidstva je především člověk sám, jeho individuální svoboda, podřizená kázni kolektivní sounáležitosti, jeho štěstí. Reviduje hodnoty a v době soumraku postavil lyrickou hodnotu jako svuj vlastní a pravý zlatý poklad.“
Poetizmus mal byť len časťou širšieho programu US Devětsil, mal byť doplnením, protipólom racionálneho a funkcionalistického konštruktivizmu, mal pre človeka zachraňovať oblasť nevypočitateľného, zázračného, tak nemilosrdne likvidovanú modernou technickou civilizáciou. Básnická konkretizácia poetizmu sa vyplnila najvýraznejšie v tvorbe V. Nezvala, J. Seiferta a K. Biebla. Podivuhodný kouzelník (1922) a Depeše na kolečkách, 1922 – poetistická hra sú vlastne prvými manifestmi poetizmu v praxi. V Papouškovi na motocyklu a vo Falošnom mariáši podal Nezval aj svoj teoretický výklad poetizmu. Princíp ozvláštnenia pomocou asociácie „v stave hypnózy mezi básnikem a čtenářem“ – to sú základné princípy poetiky poetizmu. Vo Falošnom mariáši (básnická esej) odhaľuje Nezval zdroj básnickej imaginácie v spomienkach z detstva, v sne, v sexuálnej, pudovej oblasti, v tých vrstvách vedomia, ktoré nepodliehajú priamej nadvláde intelektu.
V polovici 20-tych rokov, hlavne po návšteve K. Teiga v ZSSR r. 1925, vychádzajú závažné teoretické knižky K. Teiga: Stavba a báseň, Sovětská kultura, Svět, který se směje a Svět, který voní; Honzlovo Roztočené jeviště, Buriánov Jazz, Václavkova prvá kritická kniha Od umění k tvorbě a Poezie v rozpacích. V tvorivej diskusii básnikov a teoretikov sa vytvára definitívna podoba poetizmu, ktorá smeruje k novej životnej filozofii, k novému poňatiu človeka. Teige a Nezval, vedúce osobnosti Poetizmu, odmietli redukovať človeka na sociologickú alebo ideologickú dimenziu – chápali ho ako konkrétnu bytosť so zložitou, mnohovrstevnou štruktúrou vedomia, ktorej vzťah k svetu je utváraný zážitkami z detstva, citlivým tkanivom podvedomých impulzov. Tento konkrétny človek bol deformovaný, ochudobňovaný, okliešťovaný kapitalistickou spoločnosťou. Poézia sa mala stať dostupnou každému človeku preto, aby s jej pomocou našiel znova stratenú jednotu, aby uskutočnil svoje ľudské dimenzie.
Poetistická tvorba sa utvárala v úzkom kontakte s teóriou, ako nikdy v čsl. poézii dovtedy – lákalo ich všetkých veľkorysosť koncepcie, poetizmus ašpiroval na stvorenie nového sveta, prinášal plán nového životného štýlu a umenia v novej soc. spoločnosti. Práve táto predstava racionálne organizovanej spoločnosti, cítiacej potrebu lyrizmu a poézie ako nevyhnutnej súčasti života, bola po etickej stránke hádam najkrajšou črtou poetistických snáh a zrejme najpevnejším spojivom US Devětsil. Je to zároveň špecifická črta českého poetizmu vo vzťahu k ostatným umeleckým avantgardám 20-tych rokov.
Poetizmus s nimi bezprostredne súvisí, hoci je iný. Najviac ho ovplyvnili: francúzsky kubofuturizmus, kt. najvýznamnejší predstavitelia Guillaume Apollinaire, prekliati básnici od zač. 19. storočia, ku kt. sa hlási Nezval v Moderných básnických smeroch – symbolistická línia poézie od E. A. Poea, Ch. Baudelaira cez Rimbauda, Lautréamonta, Jarryho, neskôr surrealizmus (skôr sa vyrovnával Nezval protirečivo).
Rozhodujúce bolo pôsobenie Rimbauda a hlavne Apollinaira, jeho uvoľnený pohyb predstáv cez asociáciu, uvoľnenie interpunkcie, obrazové básne, tzv. kaligramy. 2. smer – dadaizmus, ktorý nastavoval svetu zrkadlo pomocou absurdity a zároveň ho negoval (T. Tzara, Ribemont Dessaeignes, P. Eluard, Caniballe Picabia). R. 1919 revue Literature, vedená Aragonom, Bretonom a Soupault sústredila všetkých pokrokovo, ľavicovo orientovaných umelcov. Cestu k negácii súčasnej spoločnosti našlo dadaizmus v hre, absurdnosti a provokácii. Jadrom dadaistických prejavov bol na 1. mieste vtip a hra so slovami, 2. strojový automatizmus náhody, mechanické radenie slovných významov často za pomoci rýdzo nebásnických prostriedkov, v kt. mimovoľne zanikali básnické texty.
Z domácich zdrojov nasleduje poetizmus po proletárskej poézii, s kt. exist. najprv paralelne. V zbierke Devětsil vyšiel na jeseň 1922 Nezvalov Podivuhodný kouzelník vedľa Wolkrovej Balady o očích topičových a veršov z Korálového náhrdelníku J. Hořejšího. V podivuhodnom kouzelníkovi sa striedajú pasáže proletárskej poézie s poetistickými. Vladislav Vančura vydáva vo svojej prvotine Dlouhý, Široký, Bystrozraký, proletársky príbeh 2 chlapcov (Cesta do světa), dadaisti satiru (F. C. Ball) a poetistickú rozprávku. Podobná symbióza existuje spočiatku v teórii. Až 2. Nezvalova zbiera Pantomima, 1924 a 3. Seifertova – Na vlnách TSF z. r. 1925 znamenali v umeleckej tvorbe definitívne vyhranenie nového smeru.
Programovú manifestáciou poetizmu sa stala Pantomíma, dovtedy nezvyčajný typ básnickej zbierky, voľná montáž jednotlivých cyklov kratších básní, veľkej básnickej kompozície, vaudevillu, pantomíny, fotografickej báse, programovej eseje. Nezval tu v rôznych žánroch hľadá krajné hranice, možnosti novej metódy a zaznauje tak i rozpätie poetistickej tvorby. Popri pojmovej demonštrácii novej metódy – Papoušek na motocyklu – tu nachádzame aj monumentálnu konkretizáciu nového smeru – skladbu Podivuhodný kouzelník, podľa ktorej je kniha pomenovaná.
V nej došlo v českej poézii k dovtedy nadôslednejšiemu popretiu sujetovosti, logiky a monotematickosti poézie – atribútov, kt. sprevádzali českú poéziu po celé 19. storočie a kt. boli náhle pociťované ako krutá askéza. Nahrádzajú tradičnú lyriku novou, asociatívnou predstavivosťu, nečakane prekvapujúcou, spájajúcou logicky nesúvisiace javy, vytvárajú tak veľkolepú modernú polytematickosť, v kt. sa spája sen so skutočnosťou a s výtvormi fantázie do jednej novej, zmyslovo bohatej a konkrétnej básnickej reality. V českej poézii je tak vytvorený nástroj, umožňujúci v maximálnej skratke zachytiť premenlivosť moderného sveta, prostriedkami adekvátnymi tejto premenlivosti sveta a polyfónii moderného sveta: v kúzelníkových premenách chce Nezval obsiahnuť svet a zároveň ukazuje, že bohatstvo života spočíva v jeho premenách (pásmo).
3. pól poetist. met. predstavuje Abeceda (1926), v ktorej sa uplatnila hravá stránka poetizmu. Tvar jednotlivých písmen (inšp. Rimb. Samohláskami) vyvoláva v Znezvalovi reťaz zmyslovo konkrétnych predsv, zväčša v podobe aforizmov. Anektotický ráz tohto tyu tvorby vrcholí v v Nezvalových Básních na pohlednice (1926) a Nápisech na hroby (1927), umožňuje poetizáciu tých najvšednejších vecí a vytvára neobyčajne intenzívnu citovú atmosféru. Súčasťou hrových postupov sú slovné hry, kalambúry, vychádza z osveta detských rečňovaniek, ľudových popevkov a jarmočných piesní. Túto podobu poetizmu rozvinul v spojení s obdivom exotiky a mod. civ. Jaroslav Seifert, v lyrických anekdotách zb. Na vlnách TSF (1925). Parodicky prevracia Máchov verš, travestuje biblické citáty, mení funkciu obrazovej básne, čím dosahuje spontánnu veselosť. Uvádza do českej poézie anekdotu ako rovnocenný druh ostatných básnbických foriem. Práve teto druh poézie objavil zázraky, ktoré možno robiť pri hre so slovom, objavil jeho dovtedy netušené sémantické a znk. možnosti.
Uprostred medzi oboma pólmi (dlhé pásma – krátke slovné hry) – ďalší útvar z Pantomímy vaudeville Depeše na kolečkách – prototyp poetistických pokusov o avantgardné divadlo, v kt. prvky fantastiky, záľuba v exotike a revolučnej idei sú spojené s prenikaním lyrizmu, metaforickým asociatívnym a protiilusionistickým cháaním divadla. V Depeši na kolečkách – odsentimentalizovanie poňatia sociálnej revolúcie v umení.
Podoba poetistickej prózy je spätá s 2 menami: Vladislav Vančura a Karel Schulz. Klasicky poetistická je pov. Dlouhý, Široký, Bystrozraký, v kt. má hlavné slovo humor a nespútaná fantázia, vyvolávajúca dejové premeny, inšpirované filmo. Týmito prvkami, hl. obraznosťou a rytmizáciou prózy sa narúša opisnosť tradičnej naturalistickej a realistickej prózy, kt. dovtedy v Čechách dominuje. Deštrukcia tradičného typu prózy zasahuje Vančurove rom. Pekař Jan Marhoul, Pole orná a válečná a v nadľahčenej podobe – Rozmarné léto. Lyrizácia prózy pomocou básnickej obraznosti a vtipu je zreteľná i v Robinsonádě (Karla Konráda), i v Nezvalovej próze autobiografického charakteru Kronika z konce tisíciletí – svedčí o žánrovej prevahe poézie, že sa stráca príbeh a rozprávanie.
Roky 1926 a 1927 sú najplodnejšími rokmi poetizmu. K Nezvalovi a Seifertovi pristupuje K. Biebl zbierkami Zlatými řetězy a S lodí, jež dováží čaj a kávu; Nezval vydáva Menší ružovou zahradu, Básně na pohlednice, Nápisy na hroby, Akrobata; Seifert zb. Slavík spívá špatně; Vančura Rozmarné léto. Objavuje sa dvojica „intelektuálnych klaunov“ Voskovec + Werich s prvou hrou Vest pocket revue, Jiří Frejko, zakladal vlastnú scénu Dada, objavuje sa Karel Konrád s Robinsonádou a zb. Abeceda lásky a Idioleon, Adolf Hoffmeister a E. F. Burian. Poetizmus zasahuje po návrate z Talianska aj Josefa Horu a tiež Július Fučík po počiatočnom odmietaní poetizmu nachádza k nemu cestu.
Svoje prvotiny, ovplyvnené poetizmom, vydávajú básnici, kt. v 30-tych rokoch budú tragickým pocitom života tvoriť výraznú antitézu k poetizmu – Fr. Halas: Sépie, Vilém Závada: Panychida, Vladimír Holan: Blouznivý vejíř. Pôsobenie poetizmu sa neobmedzuje len na českých básnikov. Na Slovensku preniká hlavne vcez Novomeského tvorbu – Romboid, ovplyvň. Beniaka – Žofia, Popolec, Reisela – Neskut. Mesto, i oveľa neskôr – jeho stopy u Válka. Poetizmus dozrel, je vo svojej dnes už uzavretej podobe rozvinutéím skrytých možností českého jazyka a možností poézie vyjadriť iné ako logivcké stránky života. V záverečnej fáze – hľadanie „veľkolepej harmónie života“ v jednote významu a tvaru – v Akrobatovi – sa spája ilúzia v životnej moci poézie, o možnosti stvorenia sveta, radosti a šťastia básnickou hrou.
Poetistická éra sa uzatvára využitím prvkov tohto smeru v divadle. Osvobozené divadlo založili mladí režiséri Jiří Frejha a Jindřich Honzl. Hralo avantgardné hry, v kt. nachádza stelesnenie svojej koncepcie antiiluzionistického lyrizmu: Apol. Prsy Thresiovy a Nezv. Depešu na kolečkách. R. 1927 divadlo opustili J. Frejha a E. F. Burián, príležitosť pre študenstské predstavenie dostali V + W. Ich Vest pocket revue, pôvodne študentská hra na divadlo je zmes sviežeho klaunstva, odpozorovaného z film-grotesiek, nečakaný úspech – k založeniu trad. nového lyrického avantgardného divadla, v kt. prvky vtedy moderného muzikálu a jazz (Jaroslav Ježek). Ich komika založená na slovných hračkách, zámene významov, sément. nedorozumení a paródii. Na Vest pocket revue nadviazalo Smoking Revue z r. 1928, v 30-tych rokoch ďalšie revue a filmy Fata morgana a Ostrov dynamickosti. V r. 1929 sa Osvobodené divadlo vyhranilo v politicky aktuálnu, satirick

 Návod

1 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu