Ladislav Novomeský sa narodil 27. 12. 1904 v Budapešti v rodine krajčíra. V roku 1919 sa rodina vrátila z Maďarska na Slovensko do Senice. V roku 1923 Novomeský absolvoval Učiteľský ústav v Modre. V roku 1925 sa stal členom Komunistickej strany Československa. V tom istom roku začal pracovať ako redaktor Pravdy chudoby, potom Pravdy, Proletárky a Munkása. Prispieval do viacerých súdobých, zväčša ľavicovo orientovaných novín a časopisov, najmä do Rudého práva, Rudého večerníka, DAVu, Haló novín, Ľudového denníka a iných. V roku 1927 mu vyšla prvá zbierka básní Nedeľa. V roku 1939 sa presťahoval z Prahy do Bratislavy, kde ho prijali za redaktora hospodárskych novín Budovateľ.
V čase vnútrostraníckej krízy KSČ v rokoch 1928 – 1929 a po V. zjazde strany podporil jej gottwaldovské vedenie. Po nástupe fašizmu v susednom Nemecku (1933) otvorene propagoval antifašistické názory, napr. na trenčiansko-teplickom kongrese slovenských spisovateľov roku 1936, alebo na manifestácii v Košiciach v júli 1938. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil aj do odboja, za čo bol aj väznený.
Po skončení vojny sa stal Novomeský v obnovenej Československej republike stal povereníkom školstva a osvety (1945 – 1950). Ako povereník zodpovedal za prípravu školskej reformy z dielne KSČ.
Kampaň proti tzv. slovenským buržoáznym nacionalistom, odštartovaná začiatkom roka 1950, zasiahla aj Novomeského. Obvinenia s tzv. buržoáznymi nacionalistami smerovali proti konkrétnym osobám (Clementis, Husák, Novomeský a ďalší), súčasne však mali zastrašiť tých predstaviteľov slovenskej inteligencie, ktorí sa odvážili akcentovať slovenské národné záujmy, a aj do budúcnosti eliminovať akékoľvek požiadavky tohto druhu.
Táto kampaň kopírovala vývoj v medzinárodnom komunistickom hnutí, ktoré ju rozpútalo v rámci hľadania tzv. vnútorného nepriateľa. V československých podmienkach túto kampaň pražské centrum spolu s „lojálnym“ vedením KSS zneužilo proti národne orientovanej slovenskej ľavicovej inteligencii a povstaleckému vedenie KSS. Novomeského najprv kritizovali v Predsedníctve ÚV KSS, potom na zasadnutí ÚV KSS a neskôr na IX. Zjazde KSS. Režim zaradil medzi tzv. buržoáznym nacionalistov L. Novomeského preto, lebo ho obvinili z celého radu chýb v školskej politike a bral ho na zodpovednosť za celkový stav školstva. Začiatkom mája 1950 ho odvolali z funkcie povereníka školstva a osvety a poverili dočasným vedením Slovenskej akadémie vied a umení. Jeho nástupcom na funkciu povereníka školstva a osvety sa stal E. Sýkora. Bol to zostup, ktorý predznamenal politický pád. Začiatkom roka 1951 ho zatkli, zbavili všetkých politických funkcií a vylúčili z KSČ i zo Zväzu slovenských spisovateľov. Vo vyšetrovacej väzbe bol Novomeský až do apríla 1954, keď ho spolu s G. Husákom, D. Okálim, I. Horváthom a L. Holdošom postavili pred súd. Vo vykonštruovanom politickom procese ho odsúdili na 10 rokov väzenia. Bolo to pre neho kruté, no v porovnaní s ostatnými sa k nemu súd (na priamy pokyn vedenia KSČ) zachoval „milosrdne“.
Politické byro ÚV KSČ 19. 12. 1955 sa rozhodlo o jeho podmienečnom prepustení z väzenia. Už 22. 12. 1955 mu výkon trestu prerušili na 15 dní a opakovane až do 6. 2. 1956. Pokyn na začatie konania o podmienečnom prepustení na slobodu dostal krajský prokurátor v Prahe od generálneho prokurátora 3. 2. 1956 a komisia pri krajskom súde v Prahe o tom rozhodla o týždeň neskôr. Oficiálne oznámenie o prepustení Novomeského sa však zverejnilo až v máji 1956 a zdôvodňovalo sa jeho údajným vzorným správaním. V. Široký pritom odmietol jeho rehabilitáciu ako aj návrat na Slovensko.
Významnú úlohu v príprave procesu zohral práve Viliam Široký, v tom čase už predseda československej vlády. Podľa niektorých historikov Široký dokonca nadiktoval obžalobu, keď si s ňou nevedel poradiť sám generálny prokurátor.
Viliam Široký obvinil Clementisa, Husáka a Novomeského z toho, že sa zmocnili vedenia strany, aby zachránili pozície slovenského štátu a že túto činnosť vyvíjali Husák a Novomeský podľa pokynov ministra vnútra vojnového slovenského štátu Alexandra Macha. Obvinenie zahŕňalo aj protičeské postoje, priamu spoluprácu s ľudáckou a buržoáznou slovenskou emigráciou a separatizmus. Až do leta 1951 bol proces s buržoáznymi nacionalistami absolútnou jednotkou v rebríčku vyšších záujmov. Príchodom čerstvých poradcov zo ZSSR prevládla nová koncepcia, ktorá potrebovala ešte „väčšie zvieratá“ a najlepšie židovského pôvodu. Tento zvrat nepochybne súvisel so zmenou vzťahu Sovietskeho zväzu k Izraelu. Do čela obrovského sprisahania sa tak dostal Rudolf Slánsky. Proces „jeho skupinou“ sa konal 20.-27. novembra 1952. Viaže sa k nemu veta ako z kovbojky, ktorú údajne vyslovil 13. novembra na zasadnutí politického sekretariátu ÚV KSČ Klement Gottwald: „Dáme tedy jedenáct špagátů a tři doživotí.“
Zo skupiny „buržoáznych nacionalistov“ bol pri vyšetrovaniach najviac nepoddajný Gustáv Husák. Napriek brutálnym metódam sa ho nepodarilo vyšetrovateľom zlomiť. Odmietal podpísať vykonštruované priznania, a ak ich aj podpísal, po zotavení ich odvolal. Stále opakoval, že „v zmysle obžaloby sa necíti byť vinný“. Takéto narúšanie hladkého priebehu vyšetrovania spolu s realizáciou závažnejšieho procesu so Slánskym a spol. spôsobilo, že sa proces so slovenskými buržoáznymi nacionalistami konal až v apríli 1954. To už bol J. V. Stalin rok po smrti, rovnako aj náš prvý robotnícky prezident, dokonca ani vedúci funkcionár sovietskej tajnej polície Lavrentij P. Berija nebol medzi živými. Tieto zásadné vonkajšie i vnútorné zmeny politickej klímy mali nepochybne vplyv na priebeh procesu i rozsudky.
Proces, na rozdiel od Slánskeho skupiny, nebol verejný. Boli tu isté obavy z odbojného Husáka ako hlavného obžalovaného. Na rozdiel od ostatných obvinených, ktorí už boli po troch rokoch dostatočne zlomení, a teda ochotní správať sa podľa želaní svojich manipulátorov, sa Gustáv Husák bránil s priam buldodžou zanovitosťou a narúšal tým plynulý priebeh predstavenia. Znervózňoval všetkých zainteresovaných, no najviac svojich spolusúdruhov, ktorí proces sledovali na balkóne za plentou. Súdruh Rudolf Strechaj, ktorý po Husákovi šéfoval Zboru povereníkov, sa nezdržal a poslal predsedovi senátu lístok: „Drž nakrátko tú sviňu! “
Situácia však už nepriala ďalšiemu trestu smrti pre Gustáva Husáka, a tak politický sekretariát ÚV KSČ - lebo on rozhodoval o výške trestov - na zasadnutí v marci 1954 rozhodol, že nezlomný Husák dostane doživotie (hlavný žalobca v záverečnej reči teatrálne navrhoval trest smrti). Ostatní vyfasovali tiež pomerne vysoké tresty: I. Horváth 22 rokov, D. Okáli 18 rokov, L. Holdoš 13 rokov a L. Novomeský 10 rokov väzenia. Väčšina činov, z ktorých boli všetci obviňovaní, neboli ani podľa vtedy platných zákonov trestné, no súd ich kvalifikoval ako velezradu a sabotáž.
Ako sa z procesu a rokov po ňom poučili hlavní aktéri? Laco Novomeský, napríklad, napísal o tom básne. Možno poznáte zbierku Stamodtiaľ a iné. Tí, čo absolvovali strednú školu v 80. rokoch minulého storočia, sa z nej učili naspamäť báseň Pošušky:
„Bolelo?
Bože môj, nuž bolelo a ako!
A dnes už ani neviem, čo bolelo viacej:
či nehoráznych klebiet popustené liace,
potupné hore - dole kalužou i mlákou,
pohoria ponížení, urážok a hlad,
či smútok po všetkom, čo som mal kedy rád.
Tak sklamali ťa sny?
Bŕŕ, to sú plané slová!
Len zlé, len zlé sa meria iba bolesťami,
a nech aj tak sa stalo, jak sa stalo s nami -
tam, kde sme začínali,
začal by som znova a rád -
jak vedec hľadajúci svoje bacily,
ktoré ho zabili.“
Najlepšie sa však z tohto príbehu poučil súdruh Gustáv Husák, ktorý sa po návrate z väzenia a politickej rehabilitácii skvele uplatnil ako vodca normalizácie.
"Široký nevedel zabudnúť Husákovi a ďalším organizátorom Povstania, že ho koncom augusta 1944 nechali trčať v bratislavskej väznici, hoci bolo dohodnuté jeho oslobodenie, " rozpráva Rašla. "Stále ich podozrieval, že to urobili naschvál a po vojne sa za to všetkým pomstieval, " pokračuje.
Karel Kaplan, známy český historik a člen rehabilitačnej (barnabitskej) komisie zo 60. rokov, má na vec trocha iný názor. Vnútorné spory podľa neho hrali pri politických procesoch svoju úlohu, ale iba čo sa týka výberu obžalovaných. "Nerobme si ilúzie, že keby vtedy boli súdili Širokého, tak jeho rivali v komunistickej strane by sa správali voči nemu inak - taký to bol skrátka režim, " zdôrazňuje Kaplan.
Stále je nejasné, prečo sa proces s buržoáznymi nacionalistami konal až v roku 1954, to už boli obvinení tri roky vo vyšetrovacej väzbe. Podľa Kaplana to mal byť pôvodne verejný proces, obdoba pražského monsterprocesu so Slánskym a spol. Hlavný aktér však "nebol pripravený" na takéto pojednávanie. "Husák vytrvalo odmietal priznať vykonštruované obvinenia, preto organizátori stratili záujem, " konštatuje Kaplan.
A to vlastne Husákovi, ale zrejme aj Novomeskému, zachránilo život. "Keby ich súdili v takomto inscenovanom procese o rok skôr, pred smrťou Stalina a Gottwalda, čaká oboch za podobné trestné činy jedine šibenica, " domnieva sa Pešek.
Novomeský musel ostať v Prahe a pôsobil v Památníku československého písemnictví. Napriek tomu, že žil mimo Slovenska a na periférii oficiálneho literárneho života, bol predmetom pozornosti ŠtB a osobne tajomníka ÚV KSS P. Davida.
A. Novotný a „jeho“ Predsedníctvo ÚV KSČ presadilo aspoň to, že u tzv. buržoáznych nacionalistov v KSS (G. Husák, L. Novomeský) sa potvrdilo vylúčenie z ústredného výboru strany, so zrejmým úmyslom zabrániť im návrat do aktívneho politického života. Vedúcim pracovnej skupiny na prešetrenie procesu so slovenskými „buržoáznymi nacionalistami“ (v rámci tzv. Kolderovej komisie) bol J. Lenárt.
Začiatkom 60. rokov, keď sa medzinárodná a najmä vnútropolitická situácia začala meniť, sa Novomeský vrátil do slovenského kultúrneho života.
Odsúdených prepustili podmienečne na slobodu väčšinou v roku 1960, na základe amnestie prezidenta. Čiastočnej rehabilitácie sa však dočkali až o tri roky neskôr. Kampaň proti buržoáznemu nacionalizmu trvala trinásť rokov a postihla tisíce ľudí na Slovensku. Niektorých len preto, že sa pochvalne zmienili o básňach Ladislava Novomeského.
Recenzia
Komentuj
2 komenty k blogu
1
brokenidea
25. 4.apríla 2009 12:17
toto tak vysypat na mature :/........
Napíš svoj komentár