literárny druh popri lyrike a epike
základným znakom drámy je zväčša neprítomnosť rozprávača, pretože text je hlavne určený
na divadelnú realizáciu, dej sa má odohrať pred očami divákov. V dráme počíta autor s jazykovou realizáciou svojej hry.( i keď existujú i drámy ktoré neboli písané na divadelnú realizáciu, alebo z rôznych dôvodov ich nieje možné divadelne realizovať). Kým epické dielo je v čase rozprávania uzavreté, ukončené, dramatické dielo predstavuje situáciu v prítomnosti. Pre drámu je príznačná preferencia prítomného času. Ako lit. druh stavia na sujete, má záväzné zákonitosti výstavby textu:
1. expozícia
2. kolízia
3. kríza
4. peripetia
5. katastrofa
z hľadiska štýlu má dráma najbližšie k hovorovosti, o čom svedčí použitie repliky a dialógu ako základných spôsobov rozvoja príbehu a tvorby kompozície. Dialógy sú z hľadiska funkčnosti dvojaké:
1. dramatické (pomocou nich sa predvádza dej priamo pred očami diváka)
2. naratívne ( slúžia na vykreslenie situácie dram. deja a na vykreslenie udalostí nepredvádzaných na scéne)
Námetom býva nejaký vyhrotený konflikt. Pretože dráma nemá možnosť zobrazovať udalosti zo života človeka v celej ich šírke ( čas predstavenia) podáva iba niektoré výseky zo života, musí mať preto premyslenú vnútornú výstavbu. Dej musia tvoriť najpodstatnejšie udalosti a tie sú usporiadané tak, aby mali primeraný spád a aby vyvolávali u diváka vnútorné napätie. vonkajšiu výstavbu zas tvoria dejstvá a výstupy ( dejstvá sa niekedy členia na obrazy)
Základné žánre sú:
Tragédia
Komédia
Činohra
Dramatická tvorba: Dráma vznikla v starovekom Grécku z náboženských osláv Dionýza, boha vína. Na našom území vzniká dráma z rôznych folklórnych, ale aj náboženských zvykov a obradov.
Dramatická činnosť bola u nás v XIX. storočí veľmi skromná, lebo nebolo spoločenských predpokladov na jej uplatnenie. Len potom ako vznikla početnejšia vrstva slovenských remeselníkov, obchodníkov a inteligencie vo väčších slovenských mestečkách, sa začalo organizovať najmä ochotnícke divadlo a vznikať domáca dramatická tvorba. Divadlo vzniklo na podnet vlastencov, ktorí pochopili, že hovoreným slovom sa dá preniknúť do širších vrstiev ľudu, ktorí nevedel ani čítať ani písať. Prvý ochotnícky krúžok založil v roku 1830 v Liptovskom Mikuláši knihár Gašpar Ferejpataky - Belopotocký a začal svoju činnosť hrou Jána Chalupku - Kocúrkovo.
JÁN CHALÚPKA
(1791-1871)
Predstaviteľ klasicizmu - 1. úspešný slovenský dramatik. Narodil sa v Hornej Mičinej a po štúdiách teológie a filozofie bol profesorom na gymnáziu v Ožďanoch a potom v Kežmarku. V roku 1824 sa stal farárom v Brezne, kde pôsobil až do smrti. V Kežmarku spoznal veľmi dobra malomestský život a našiel námety pre svoje veselohry. Spočiatku písal veselohry: Kocúrkovo, Všetko naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš plesnivec.
Potom sa Chalupka takmer na 20 rokov odmlčal a až roku 1854 vydal činohru z povstania 1848 - 1849 Dobrovoľníci. V matičnom období písal znovu veselohry: Huk a fuk, Hrdá pýcha skrotla. Hry boli písané po česky, ale na konci života ich prepísal do slovenčiny. Vyšli súborne ako: Dramatické práce Jána Chalupku.
Vo svojich hrách sa mu podarilo vykresliť typy predstavujúce nevyhnutný zánik feudalizmu. Jeho hry sú humorné i satirické obrazy zo života slovenských mestečiek. Vystupujú v nich predstavitelia drobnej buržoázie (remeselníci, krčmári) a postavy malomestskej byrokracie (richtári, notári). Obraz tejto triedy dokresľuje postavami zemanov. Proti nim uvádza uvedomelú slovenskú inteligenciu, ktorá sa hlási k ľudu. Kritizuje chyby jednotlivcov, rodín i celých tried. Ich nedostatky pramenili zo spiatočníctva a brzdili vývin spoločnosti. Chyby slov. ľudí: konzervatívnosť v osobnom a rodinkárskom sebectve, triedna neuvedomelosť, otrocká poníženosť voči šľachte, malomeštiacke prospechárstvo, neúprimnosť, odnárodňovanie, opičenie sa po cudzích vzoroch, po pánskom živote.
# div. hra Kocúrkovo (dodnes sa aj v našej spoločnosti používa tento termín pre pomery a ľudí s obmedzenými, malomeštiackymi náhľadmi) - zobrazuje život slovenskej spoločnosti v 30. rokoch XIX. storočia. Predstavil tu typ malého mesta, ktorého predstavitelia si o svojom spoločenskom postavení myslia viac ako v skutočnosti znamenajú. Postavy: - zeman - cirkevný inšpektor pán z Chudobíc (predstaviteľ feudalizmu); čižmársky majster Tesnošil s rodinou (predstaviteľ malomestskej buržoázie); učiteľ Sloboda (mladá pokroková buržoázia); starý učiteľ Procházka s dcérou. Obidvaja učitelia boli úzko zrastený s ľudovými tradíciami, vážili si ich a ochraňovali ich. Ostatní lipli na stavovských výsadách, bolo pre nich charakteristické chvastanie, zadubenosť tvorivému činu, túžba čosi znamenať ich núti napodobňovať vyššie vrstvy a poklonkovať, používajú maďarské a latinské frázy.
OBSAH: Voľby nového učiteľa a jeho príchod do Kocúrkova. Učiteľa Slobodu chce získať Pán z Chudobíc pre maďarizáciu a Tesnošil za muža svojej dcéry. Sloboda sa nakoniec oženi s dcérou starého učiteľa Procházku a tým potvrdí svoj nesúhlas s maďarizáciou. Vysmieva sa z nastupujúceho meštiactva, dôležitú úlohu kladie na pokrokovú inteligenciu. V hre je tiež vykreslená nesprávna výchova dievčat (u Tesnošilovcov).
Mená charakteizujú postavy: Tesnošil - obuvník, Kudrlienka - nosila kudrlinky, Ulap - strážnik, Krivosúd - richtár, pán z Chudobíc - hoci bol chudobný, namýšľal si, že má veľkú moc.
Chalúpka je zakladateľom dramatickej tradície, z ktorej vyrastali ďalší úspešný zakladatelia pokrokových diel ako Palárik a Záborský.
JONÁŠ ZÁBORSKÝ
(1812 - 1876)
- narodil sa na Záhorí, vyštudoval teológiu, v Halle sa stretol so Štúrom, ale nesúhlasil s jeho názormi.
- bol protipól štúrovskej romantiky - Štúr staval pred oči vysoké ciele, Záborský upozorňoval na sociálnu skutočnosť - ostro kritizoval vlastný národ a inteligenciu
- bol evanjelikom, ale po vyhorení kostola sa stal katolíkom - pôsobil ako profesor na teologickej fakulte v Košiciach, pôsobil aj na fare v Žubčanoch (23 rokov od 1853)
- bol najostrejším sudcom svojich čias, zo svojich súčasníkov najvýstižnejšie vystihol spoločenské rozpory; kňazom sa stal preto, lebo v tomto povolaní videl najväčšiu možnosť literárnej práce - jeho dielo obsahuje básne, poviedky, drámy, historické diela
- bol spisovateľom, historikom, novinárom, ale hlavne kritikom Bachovho absolutizmu
- písal poéziu, neskôr prózu a drámu, v časopise Černokňažník vydával satirické poviedky, zomrel opustený a nenávidený vládnucou vrstvou na fare v Župčanoch, kde napísal svoje najlepšie diela (32 divadelných hier)
- písal aj bájky pod vplyvom Kollára
- divadelné hry písal najmä s historickou tematikou: - Slovensko - Uhorské dejiny
- Veľká Morava
- Srbsko - Uhorské dejiny
- Ruské dejiny
# div. hra Najdúch - v tejto divadelnej hre autor vyhrotil konflikty medzi ľudom a pánmi a jej prostredníctvom predstavil morálny profil upadajúceho zemianstva. Statkár Kobozy neúmerne nákladným životom utráca majetok. V hre sa stretávame s najrozmanitejšími charaktermi na obidvoch stranách. Rodina Kobozyho predstavuje v spoločenskom i morálnom ohľade nezadržateľný úpadok, ktorý sa prejavuje aj vo vzťahu k ľudu (opovrhnutie). Gejza Kobozy zvedie dedinské dievča - Maňušu a potom ho odvrhne. Odmieta prijať dieťa, ktoré mu zneuctené dievča prinesie na panský dvor. Namiesto pomoci Maňuši ju dá zavrieť do pivnice. Maňušinej matke pri obrane pomáha celá dedina, ktorá sa vzbúri proti Kobozyovcom a zastane sa Maňuši. Ľud sa zhromaždí pred kaštieľom a chce ho podpáliť. Pred vzbúreným ľudom zachráni statkára farár Kozák, ktorého ústami bráni Záborský ľud pred útlakom statkárov. Farár odradí ľudí od vzbury tým, že ich upozorní na osihotenosť.
Záborský vo svojom diele realisticky a kriticky zdôrazňoval vtedajší život, svoju ostrú satiru namieril nielen proti zvyškom feudalizmu a chybám kapitalizmu, ale proti každej prekážke pokroku. Vedel, že národnostné a kultúrne pomery sa môžu zlepšiť iba vtedy, ak sa zlepšia sociálne podmienky ľudu, podcenil však jeho revolučnú schopnosť a myslenie, veril, že vedúcu úloh u v národe má inteligencia.
JÁN PALÁRIK BESKYDOV
(1822 - 1870)
- písal hlavne divadelné hry vyštudoval teológiu, písal pre cirkevný časopis Cyril a Metod - kritizoval cirkev, cirkevné organizácie, žiadal voľby cirkevných hodnostárov, parceláciu cirkevného majetku - dostal sa pre to do cirkevného väzenia a potom žil pod dozorom na nemeckej fare v Pešti
- v Pešti sa stal redaktorom katolíckych novín, požiadavky sociálne aj národnostné, zvyšok života prežil na fare v Majcichove
- pokladal dramatickú tvorbu za vrchol slov. umenia a zdôraznil v nej predovštkým sociálnu funkciu; bol presvedčený, že činnosť divadelných ochotníckych krúžkov zapôsobí na rozvoj národného a spoločenského života
- bol prívrženec novej školy slovenskej, z literatúry si vybral drámu ako najúčinnejší prostriedok národnobuditeľskej práce a svoje myšlienky uplatnil v dielach:
# Prirodzené právo národov Uhorska na svoju existenciu a rozvoj
vo svojich dielach hlásal zmierenie medzi maďarmi a slovákmi, zmierenie medzi ľudom a šlachtou, propagoval návrat šlachty do Slovenského tábora
# Inkognito navazuje na kocúrkovskú tradíciu, maďarizácia násilná a dobrovoľná. V hre sa vysmial odrodilcom mamonárstvu a napodobňovaniu tzv. slov. lepšej spoločnosti. Protiklad: mravná výška ľudu vs mravný úpadok panskej triedy; Zápletka: zámena osôb (situačná komika). Dôležitá myšlienka: Dôležité je, aby mali Slováci svoju národne uvedomelú buržoáziu.
# Drotár - situačný a konverzačný humor. Dej sa odohráva v Pešti, v dome slovenského fabrikanta Rozumného kde komplikovanú zápletku pomohla vyriešiť statočnosť drotára Bubenčíka.
# Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch - hlásal zmierenie medzi Maďarmi a Slovákmi, medzi ľudom a šľachtou ľúbostné vzťahy, maďarské výrazy, zosmiešnenie Maďarov, úloha dostať opäť maďarónov naspať do Slovenského tábora. Vo svojej najlepšej veselohre vyslovuje Palárik myšlienku vzájomnej úcty a porozumenia medzi slovenským a maďarským národom. Okrem toho nastolil otázku vzťahu medzi šľachtou, uvedomelou slovenskou inteligenciou a ľudom. Jeho riešenie má demokratický charakter - vyznieva v prospech ľudu. V hre autor využil princíp dvojitej zámeny osôb, čo mu umožnilo rozohrať množstvo humorných situácií, zápletiek a nedorozumení, v ktorých sa odhaľujú charakterové vlastnosti postáv, ich citový život i vzájomné ľudské a spoločenské vzťahy. Mladý barón Kostrovický sa má stať manželom grófky Hrabovskej. Aby ju bližšie spoznal vymení si úlohy s priateľom - zememeračom Rohoňom. To isté však urobila aj grófka so svojou spoločníčkou Milušou - dcérou učiteľa Orieška. Reťaz zámien sa ťahá až po dožinky na ktorých ľud prevoláva na slávu :„Slovákov i Maďarov statočných”.
Palárik patril medzi popredných predstaviteľov prúdu za demokratizáciu slovenského života. (V rokoch keď v našom živote ochabovali demokratické sily a rozmáhal sa konzervativizmus.) Zastával sa ľudu a rozvíjal úsilie za jeho krajší život. Jeho veselohry sa vyznačujú silou a aktuálnosťou myšlienky.
JOZEF GREGOR TAJOVSKÝ:
(1874 - 1940)
- patril do druhej skupiny slovenských realistov - nezaujímal sa o zemianstvo, zdôrazňoval sociálne problémy = kritický realizmus
- absolvoval učiteľský ústav v Kláštore pod Znievom, Praha - Čsl. obchodná akadémia - spolok Detvan; pôsobil ako bankový úradník v Martine kde bol aj tajomníkom SNS, redaktor Národného hlásnika, za I. svetovej vojny burcoval Slovákov za vytvorenie ČSR
- po vojne - v Bratislave - bol sklamaný pomermi vládnutia v ČSR, odsudzoval nerovnoprávne postavenie Slovákov a sociálne pomery, aktívne protestoval proti streľbe v Košútoch 1939 - proti rozbitiu Československej republiky
Dramatická tvorba: Tajovský dobra vedel, že prostredníctvom ochotníckeho divadla môže pôsobiť aj na tie ľudové vrstvy, ktoré sa k čítaniu kníh dostali len zriedka. Všíma si najmä život na dedine.
# div. hra Ženský zákon - táto veselohra vznikla rozpracovaním jednoaktovky (jedno dejstvo). Celým dielom preniká humor, komická je stavba situácií, charakter dialógov. Mišo Malecký sa zaľúbil do Aničky Javorovie. Ich životnému šťastiu však prekážala hašterivosť oboch materí ako nepísaný „Ženský zákon” dedinského života. Miškova by chcela svojmu synovi nanútiť dcéru miestneho richtára a prostredníctvom toho získať majetok a Aničkina by bola rada keby do domu prišiel chlap. „Ženskému zákonu” (tvrdohlavosti, klebetám, intrigám...) urobil koniec energický Miškov otec a zachránil tak šťastie mladých ľudí. Tajovský chcel v hre ukázať bohatosť ľudového života, morálku dedinského prostredia a egoistické záujmy.
# div. hra Statky zmätky - dráma vznikla v čase Tajovského pobytu v Nadlaku. Autorova dedina tu už nie je Kukučínovou idylickou dedinou kde sa ľudia hádajú pre pletky končiace sa idylickou harmóniou. Tu je dedina diferencovaná. Divadelná hra predstavuje realistický obraz dedinského života. Už sám názov predstavuje, čo je autorovým zámerom. Chcel ukázať spoločenské, morálne i osobné následky honby za majetkom: rozbroje v rodinách, vzájomná nenávisť, rozbitie manželstiev, morálny úpadok.
Hlavné postavy: Ondrej Palčík so ženou Marou - cynickí skupáni, Ďuro Ľauko - parazit, ostatní Ľaukovci - ľahtikári, Zuzka Kamenská - zdravá sila spoločnosti.
Idea diela: - túžba po majetku plodí nešťastie a zlo. Kompozícia: 4 dejstvá.
Dej sa odohráva začiatkom 20. storočia na slovenskej dedine. Starí Palčíkovci už nevládzu robiť a nemajú deti a preto nahovoria Ľaukovcov aby im dali syna Ďurka za vlastného a oženili ho so Zuzkou Kamenských a oni im za to prepíšu majetok. Po svadbe Palčíkovci odmietnu mladým prepísať majetok (chceli do domu len pracovné sily). Palčík naďalej rozkazuje a gazduje a v dome vznikajú mnohé zvady. Manželstvo sa rozpadne - Zuzka chcela lásku a nie majetok. V závere hry sa Ďurko pokúsi dostať sa späť ku Zuzke, ktorá medzitým porodila syna a s láskou ho opatrovala, ale tá sklamaná a ponížená sa rozhodne ísť vlastnou cestou. Odmietla Ďurove prosby o odpustenie so žiadosťou aby sa k nemu vrátila a viedli spolu chudobný, ale poriadny život. Zuzka zakázala Ďurovi hlásiť sa k synovi a rozhodla sa, že pred synom vyhlási jeho otca za mŕtveho a na Ďurovu námietku, že aj tak raz vyjde pravda na povrch povedala:„Nech potom sám súdi nad tebou.” Ďuro Ľauko so svojimi rodičmi je príkladom toho ako aj mnohých ďalších príslušníkov chudobných vrstiev zlákal majetok na nesprávnu cestu. Ale v majetkových zmätkoch nestratil autor vieru v statočnosť prostých ľudí. Tých predstavuje Zuzka a jej otec Tomáš Kamenský.
div. hra V službe - jednoaktovka. Hra bola natoľko revolučná, že podľa slov samotného autora sa ju opovážili hrať len prešporský socialisti. Ide tu o konflikt medzi sluhom Janom a jeho gazdom. Sluha si už uvedomuje vykorisťovanie a svoju triednu príslušnosť, čo vidno aj z jeho slov:
(M) „A keď sa vy gazdovia zbíjate do hŕby, budeme sa aj my, robotníci...”
# div. hra Smrť Ďurka Lansfelda - historická hra 1848 - 1849.
Jozef Gregor Tajovský prispel svojou tvorbou ku demokratizácii a zmodernizovaniu literatúry, zobrazoval jednotlivca aj dedinský kolektív a základnou črtou jeho diela sú triedne rozpory - kruté vykorisťovanie v kapitalistickom systéme
IVAN STODOLA:
(1888-1977)
Napísal satirickú hru Jožko Púčik a jeho kariéra: Jožko je dobrosrdečný, ale naivný pokladník v spolku Humanitas. Ľudia ho preto využívajú. Raz išiel zaniesť peniaze do banky, ale tam zistil, že obálka je prázdna. Začne sa vyšetrovanie a všetci sú presvedčení, že peniaze ukradol Jožko. Preto sa dostáva do väzenia. V opilosti sa ku všetkému prizná, aj keď je nevinný. Všetci sa mu snažia pomôcť, ale iba naoko, aby ukázali svoju ľudomilnosť. Po čase predsedníčka zistí, že peniaze boli v inej obálke a Jožka prepustia z väzenia. Všetci sa o neho prestávajú zaujímať. Jožko odmieta odísť z väzenia, lebo si myslí, že každému zavadzá a nikto ho nemá rád.
Bačova žena: je to tragédia. Bača Ondrej (Evin muž) odchádza pracovať do Ameriky, do bane. V bani však vybuchol plyn. Ondrej stráca pamäť. Eve pošlú z Ameriky telegram, že jej muž pri nešťastí umrel. Eva finančne nezvláda situáciu a preto sa vydá za baču Miša, ktorého tiež ľúbi. Po rokoch sa vráti bača Ondrej domov. Je bohatý a odkupuje panstvo na ktorom žije aj Eva s Mišom. Ondrej si myslí, že keď Eva uvidí jeho bohatstvo, vráti sa k nemu. Eva má však rada oboch a nevie sa rozhodnúť. Dej graduje a Ondrej si chce privlastniť svojho syna. Eva sa ho však nechce vzdať. Nakoniec túto situáciu neunesie a spácha samovraždu.
Ďalšie diela: Čaj u pána senátora, Cigánča, Keď jubilant plače, Mravce a svrčkovia, Svätopluk, Marína Havranová, Básnik a smrť.
JÚLIUS BARČ – IVAN:
( 1909-1953)
Napísal satirickú hru Mastný hrniec: vysmieva sa tu karierizmu, úplatkárstvu a všetkému negatívnemu v malomeštiackom živote. Dej je umiestnený do malého mestečka Ťuťotín – novodobé Kocúrkovo. Komickosť je založená na zámene osôb. Stredoškolský profesor Svätozár Babík je nedopatrením vyhlásený v rozhlase za nového ministra financií. Jeho žena je ambiciózna a pachtí po moci. Celé mesto sa chce votrieť do priazne Babíka, ale hlavne jeho ženy, ktorá je ešte povýšeneckejšia. Všetci sa snažia dostať sa bližšie k “mastnému hrncu“ a vyťažiť čo najviac. Keď sa ukáže, že ide o omyl, všetci sa od Babíka odvracajú, no on je s vývinom situácie spokojný.
Matka
Všetko sa odohráva v izbe baníckej rodiny. Matka Anna sa roz¬práva so susedkou, že sa jej prisnilo, že syn Paľo sa vráti z Ameriky, ktorého vyhnal vlastný brat Jano, lebo mu závidel frajerku Katu a stále si nahováral, že matka ho má radšej. A tak mu prichystáva večeru, akoby mala prísť návšteva. Vtom prichádza domov Jano a keď mu matka povie, čo sa jej prisnilo, Jano sa rozzúri a hovorí, že je bláznivá mater. Nazlostený odchádza, ale po chvíli sa vracia so správou, že Paľo sa vrátil. Matke sa splnil jej sen, a aj to, že sa Paľo vrátil z Ameriky chudobný. Jano mu všetko začne vykrikovať a dáva mu najavo, že nie je spokojný s tým, že sa vrátil. Po privítaní Paľo rozbaľuje darčeky. Matke doniesol modlitebnú knižku a Janovi pravý americký nožík. Ale ten mu matka zobrala, lebo mala sen, že brat zabije brata nožom. Keď sa Paľo vrátil Kata opustila Jana s tým, že ľúbi jeho brata. Jano má ďalší dôvod na to aby nenávidel Paľa. Paľo začal prepíjať svoje výplaty, čo sa nikomu nepáčilo. Raz keď išiel Jano na tancovačku našiel skrytý nožík z Ameriky a začal sa vyhrážať Paľovi. Keď to matka zbadala, začal hrať na Janovu stranu a vyháňala Paľa z domu. Vtom prišla Kata, že aby išiel Paľo k nim bývať. Paľo odchádza a s matkou sa v dedine nikto nerozpráva, lebo nevedia pochopiť ako mohla jedného zo synov vyhodiť z domu kvôli dru¬hému.
Po čase príde Paľo s Katou oznámiť deň svojho sobáša. Matka vy¬háňa Katu, aby už išla domov. Paľa zdržuje ako len vie, lebo čaká kedy príde domov Jano. Matka stále hovorí, že našla cestu pre svojich synov. Vtom prichádza domov Jano a Začne vykrikovať Paľovi jeho budúcu ženu a majetok, do ktorého sa ide priženiť. Jano vytiahne nožík a ide po Paľovi. Vtom matka zhasne svetlo a vykríkne, že je v kúte. Jano raz pichne, ale potom zistí, že to nie je Paľo a tak rýchlo zapaľuje svetlo. Vtom príde susedka a Jano jej povie aby v dedine roztrúbila, že Jano zabil matku. Jano stále nevie pochopiť slová, že v Janovi sa skrýva otec a v Paľovi matka. Bratovi aj tak nič neodpustí a odchádza si odpykať svoj trest, za to, že zabil matku.
V dráme Veža spracoval biblický motív o stavbe babylonskej veže. Ľudia si postavili nové mesto a začínajú stavať „vežu lásky“. Avšak namiesto lásky sa začínajú nenávidieť. Pomocou symbolov prichádza autor k záveru, že noví ľudia, preniknutí vzájomnou láskou, budú žiť až v ďalekej budúcnosti.
– črty expresionizmu má dráma Neznámy. Jej námetom je uskutočnenie božieho kráľovstva na zemi. Túto myšlienku hlása neznámy hlásateľ nového učenia , ktorý príde do mesta. Pretože za ním idú všetci obyvatelia, radní páni sa boja o svoju moc. Hra zobrazuje správanie ľudí v hraničných situáciách.
PETER ZVON:
(1913-1942)
Občianskym menom Vladimír Sýkora. Z pražských štúdií (právo) si priniesol hlavne lásku k lyrickému divadlu. Bol tiež divadelným kritikom ( uverejňoval v Smrekovom Eláne).
Napísal veršovanú drámu Tanec nad plačom: konfrontácia súčasnosti a minulosti. Využíva absurdný humor a skepsu. Dej: Odohráva sa na zámku, kde je maškarný ples. Historické postavy vystúpia z obrazu a snažia sa zistiť, či je terajší svet rovnaký, ako ten starý. V zámku žije generálny riaditeľ Kráľ. Tieto postavy zažívajú rôzne komické situácie a nakoniec pochopia, že svet sa zmenil.
Rukopis komédie Vzdialená zem sa zachoval v rukopisnej podobe v rodinnom archíve.
FERKO URBÁNEK
(1859-1934)
– jeho hry hrali hlavne ochotnícke divadlá. Spočiatku si získal obecenstvo spoločenskými komédiami, v ktorých s humorom zachytil príbehy zo života vyšších kruhov (Za živa v nebi, Diabol v raji manželskom). Koncom storočia sa preorientoval na dedinskú tematiku Škriatok (poverčivosť), Pytliakova žena (alkoholizmus), Krutohlavci (sociálne rozpory), Kamenný kvietok (majetok).
VLADIMÍR HURBAN-VLADIMIROV
– vnuk J. M. Hurbana a synovec Svetozára Hurbana. Známa je jeho dráma Záveje, kde zobrazil prírodné, spoločenské a sociálne protiklady. Jeho druhou hrou je Ľudovít Štúr.
MÁRIA RÁZUSOVÁ-MARTÁKOVÁ
– známa je veršovanou hrou Jánošík
Divadlo v období národného obrodenia
Začiatky slovenskej svetskej drámy, ale už aj organizovaného a uvedomelého divadelného prejavu pozorujeme od 19. storočia. Autormi prvých významnejších dramatických prác na začiatku storočia boli Juraj Palkovič (Dva buchy a tri šuchy) a Štefan Petruš (Rajnoha, zbojnícky hajtman). Sústavné a kontinuitné začiatky novodobej slovenskej dramatiky a divadla s istým organizačným základom sú späté s menom Jána Chalupku (1791-1871). Práve Chalupkovu hru Kocúrkovo uviedol zakladateľ a organizátor prvého slovenského divadelného súboru Gašpar Fejérpataky-Belopotocký a to v Liptovskom svätom Mikuláši v roku 1830. Bol to začiatok súvislého radu ochotníckych divadelných predstavení v reči ľudu zrozumiteľnej (vtedy to bola ešte slovakizujúca čeština), a teda aj začiatok novodobej slovenskej divadelnej kultúry. Na divadelné aktivity Belopotockého v Liptovskom svätom Mikuláši nadviazali potom ďalšie slovenské mestá (Nemecká Lupča, Zvolen, Martin, Brezno, Banská Štiavnica, Myjava, Modra, Sobotište, Smolník a iné, ba dokonca aj Pešť, kde bol iniciátorom predstavení tamojších Slovákov sám Ján Kollár). Táto divadelná aktivita, ktorá sa rozvíjala na ochotníckom základe až do roku 1918, vytvára najvlastnejší predmet slovenských divadelných dejín tohto obdobia, ktorému hovoríme aj národné obrodenie.
V štyridsiatych rokoch 19. storočia pridávali sa k týmto úsiliam iniciatívne aj príslušníci štúrovskej generácie, ktorí nazerali na divadelnú činnosť ako na súčasť svojho národnobuditeľského a ľudovýchovného programu. Štúrovská študujúca mládež miestami spolupracovala aj s predstaviteľmi staršej buditeľskej inteligencie. Napríklad v Sobotišti založili v roku 1841 divadelný spolok, Slovenské národné divadlo nitrianske, kde s príslušníkmi štúrovskej generácie na čele s brezovským kaplánom Jozefom Miloslavom Hurbanom spolupracoval učiteľ a ľudovýchovný pracovník Samuel Jurkovič. V rokoch 1845-1846 vyvíjali v Levoči intenzívnu činnosť študenti, ktorí sem prišli po vynútenom odchode Ľudovíta Štúra z bratislavského lýcea. Repertoár vtedajších ochotníckych súborov sa skladal z českých hier, z hier slovenských autorov, ako aj z prekladov významných diel svetovej dramatiky. Najčastejšie hrávaným pôvodným autorom tohto obdobia bol Ján Chalupka. Okrem Kocúrkova uvádzali sa aj ďalšie jeho veselohry a frašky, ktoré útočili na tienisté stránky vtedajšieho života, hlavne na zápecníctvo a odrodilstvo. Inými autormi tohto obdobia boli Jakub Grajchmann, Mikuláš Štefan Ferienčík, Janko Matuška, Mikuláš Dohnány či Viliam Paulíny-Tóth.
Centrá slovenského ochotníckeho divadla
Bezprostredne po revolučných rokoch 1848-1849 nastal všeobecný útlm divadelnej aktivity. Divadlo sa v päťdesiatych rokoch 19. storočia hrávalo len sporadicky napríklad v Banskej Štiavnici, Brezne, Nemeckej Ľupči či Ratkovej. Až po páde Bachovho absolutizmu mohli naši národovci založiť v Martine Maticu slovenskú (1863) a zriadiť tri gymnáziá so slovenskou vyučovacou rečou, čo vytvorilo priaznivejšie podmienky aj pre rozmach divadelných aktivít. Najvýznamnejšími divadelnými centrami tohto obdobia boli Martin, Liptovský Mikuláš a Revúca. Divadelná aktivita bola aj na západnom Slovensku, na Orave a Horehroní. Ústredným dramatikom tohto obdobia bol Ján Palárik (1822-1870), ktorý nadviazal na tradíciu Chalupkovho kocúrkovského prostredia (jeho najčastejšie hrávané komédie sú Inkognito, Drotár a Dobrodružstvo pri obžinkoch). Palárikovu dramatiku charakterizovala bezprostrednosť a nenútenosť a jeho hry aktivizovali národný ruch, ktorý posilňoval národné sebauvedomenie. Iným významným dramatikom tohto obdobia bol Jonáš Záborský (1812-1876), ale jeho dosť ťažko a zdĺhavo komponované hry sa len veľmi málo dostávali na javisko.
Koncom osemdesiatych rokov si získal centrálnu pozíciu v národnom divadelnom pohybe Martin, kde vyvíjal mimoriadne intenzívnu, umelecky hodnotnú a záslužnú činnosť ochotnícky divadelný súbor Slovenský spevokol. Tento súbor čiastočne suploval funkcie neexistujúceho profesionálneho národného divadla. Prispelo tomu aj otvorenie tzv, Národného domu (oficiálny názov mal Dom, lebo maďarská vláda nepovolila celý názov), kde už bolo solídne javisko s primeraným zázemím. Slovenský spevokol v niektorých rokoch uviedol až päťdesiat titulov a jeho súbor bol schopný zahrať aj náročný repertoár.
Významnými a často hrávanými autormi záveru 19. storočia a prvých rokov 20. storočia boli najmä Ferko Urbánek (Škriatok, Strídža spod hája, Rozmajrín, Krutohlavci, Pani richtárka, Kamenný chodníček a iné), Jozef Gregor Tajovský (Ženský zákon, Statky-zmätky a iné), Jozef Hollý (Kubo), Pavol Socháň (Sedliacka nevesta) a Vladimír Hurban Vladimírov (Záveje). Básnicky aj javiskovo najnáročnejším dielom tohto obdobia je veršovaná tragédia Pavla Országha-Hviezdoslava Herodes a Herodias.
Pokiaľ ide o bábkové divadlo, legendou tohto obdobia sa stal Ján Stražan a neskôr jeho syn Viliam, ktorí so svojím kočovným bábkovým divadlom udržiavali po slovenských mestečkách a dedinách národné povedomie. Vo svojom repertoári mali aj hry slovenských autorov.
Profesionálne divadlo na Slovensku 1920-1938
Po skončení prvej svetovej vojny, po vzniku Česko-Slovenskej republiky, čo bol pre Slovákov aj akt národného oslobodenia, sústredili sa hlavné úsilia na divadelnom poli na založenie a udržiavanie profesionálneho divadla a na vytvorenie jeho umeleckého programu. Založením Slovenského národného divadla poverili v roku 1919 vtedajšie vládne orgány Družstvo SND, na čele ktorého stál Vavro Šrobár, minister s plnou mocou pre správu Slovenska. Družstvo, ako majiteľ koncesie pre divadelnú prevádzku na celom území Slovenska, uzavrelo zmluvu s riaditeľom druhotriednej Východočeskej divadelnej spoločnosti Bedřichom Jeřábkom. Český divadelný súbor začal v Bratislave pod hlavičkou Slovenského národného divadla pravidelnú prevádzku 1. marca 1920 otváracím predstavením Smetanovej opery Hubička. Profesionálny divadelný súbor uvádzal prevažnú časť svojho repertoáru po česky. Slovenské hry sa na repertoári divadla vyskytovali len zriedkavo a navyše hrali ich českí herci. Prvé slovenské profesionálne činoherné predstavenia režíroval český režisér Vilém Táborský a boli to inscenácie hier Hriech a V službe od J. G. Tajovského, Hana od Martina Rázusa, Šrobárova hra Z otroctva vekov a Sedliacka nevesta od Pavla Socháňa. V sezóne 1921/1922 prišli do súboru prví slovenskí herci: Andrej Bagar, Janko Borodáč, Oľga Borodáčová-Országhová, Jozef Kello a Gašpar Arbet. Títo herci stali sa členmi zájazdového súboru SND, známeho pod názvom Marška. Propagačný súbor, s väčšinou českých hercov, navštívil veľa slovenských miest, ktoré zažili prvé stretnutie so slovenským profesionálnym divadlom. Od sezóny 1923/1924 viedol SND skladateľ a dirigent Oskar Nedbal ako súkromný podnikateľ, neskôr Václav Jiřikovský a po tragickej smrti Oskara Nedbala v roku 1931 prevzal SND opäť ako súkromný podnikateľ Antonín Drašar, a to až do roku 1938. V rámci SND pôsobil činoherný, operný a baletný súbor a na svojom repertoári uvádzal aj známe diela dramatickej a opernej literatúry. Významným prelomom bol vznik Slovenskej činohry SND roku 1932 vedenej režisérom Jankom Borodáčom, ktorá však pôsobila paralelne s Českou činohrou SND na čele s režisérom Viktorom Šulcom.
V Košiciach existovala už od roku 1924 do 1930 a po prerušení od 1937 do 1938 ďalšia profesionálna scéna – Východoslovenské národné divadlo. Bol to v podstate tiež súbor zložený z českých hercov, ktorý uvádzal svoje predstavenia (aj operné) väčšinou v češtine. Po okupácii Košíc maďarskými horthyovskými vojskami roku 1938 bol súbor násilne zlikvidovaný. Na slovenskom vidieku ešte kočovala v týchto rokoch Divadelná spoločnosť Otakara Nováka (istý čas pod názvom Vidiecky súbor SND) a koncom tridsiatych rokov krátky čas vyvíjal zájazdovú činnosť aj divadelný súbor Emílie Wágnerovej. Zo slovenských dramatikov v týchto rokoch uvádzali sa najčastejšie hry Jána Chalupku, Jána Palárika, Jozefa Gregora Tajovského, Ferka Urbánka, Ivana Stodolu.
Divadlo v rokoch prvej Slovenskej republiky (1939-1945)
Až v roku 1938, po získaní autonómie Slovenska v rámci ČSR, napokon zanikla v Slovenskom národnom divadle Česká činohra a mnoho českých hercov a spevákov sa rozhodlo odísť zo Slovenska. Ukončil sa proces poslovenčenia SND, a to tak personálne, ako aj repertoárovo. Na programe divadla sa začali uvádzať po slovensky hrané tituly, čo podporil napokon vznik Slovenskej republiky 14. marca 1939. V tom čase v SND už pôsobila dostatočne silná a odborne pripravená generácia slovenských divadelných umelcov, na čele ktorej stáli dve umelecky vyhranené osobnosti – realista Janko Borodáč a s modernými divadelnými prúdeniami oboznámený, invenčný režisér Ján Jamnický. Popri nich viacero predstavení naštudoval aj bývalý herec Ivan Lichard a k režijnej práci boli neskôr prizývaní aj český herec a režisér Jozef Budský a výsostne slovenský umelec Karol L. Zachar. Činoherný repertoár ovplyvňovali dvaja vzdelaní a rozhľadení dramaturgovia – Ferdinand Hoffmann, ktorý často aj režíroval, a Ján Sedlák. Repertoár SND sa orientoval na uvádzanie veľkých klasických diel svetovej dramatiky, ďalej hier domácich, slovenských dramatikov a na uvádzanie významných diel modernej zahraničnej dramatickej tvorby. Zo slovenských autorov uvádzalo v týchto rokoch SND diela našich klasikov (Palárik, Záborský, Tajovský) a tiež diela žijúcich dramatikov (Ivana Stodolu, Júliusa Barča-Ivana, Štefana Králika, Jána Poničana, Márie Rázusovej-Martákovej a Petra Zvona). SND v tomto období predstavovalo umelecky skonsolidovaný kolektív, schopný na vysokej inscenačnej úrovni uvádzať náročné diela domácej a svetovej dramatiky. V 30. a 40. rokoch herecký súbor popri osobnostiach ako Martin Gregor, Jozef Kello, Oľga Brodáčová, Hana Meličková, Andrej Bagar, Beta Poničanová omladili absolventi a poslucháči hereckého konzervatória – o.i. František Dibarbora, Mária Bancíková, Martin Huba, Július Pántik i Viliam Záborský.
Koncom 30. rokov a v prvej polovici 40. rokov vznikli aj ďalšie tri slovenské profesionálne divadlá – v Nitre to bolo Slovenské ľudové divadlo, v Prešove Slovenské divadlo a napokon v Martine Slovenské komorné divadlo.
Intenzívnu činnosť vyvíjalo ochotnícke divadlo, o ktoré sa staralo Ústredie slovenských ochotníckych divadiel v Martine, pod patronáciou Matice slovenskej.
Návod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár