Substantíva – definícia a sémanticko-gramatická klasifikácia. Kategória rodu a životnosti, kategória čísla, skloňovací systém

Podstatné mená (substantíva) sú ohybné slová, ktoré pomenúvajú samostatné pojmy vecí (subtancií) v rámci gramatických kategórií rodu, čísla a pádu. Vo vete sú podmetom a predmetom, alebo sa uplatňujú ako menný prísudok, vetný základ, príslovkové určenie, prívlastok. Substantíva pomenúvajú veci a javy ako samostatné, nezávislé.

Delenie substantív
Substantíva sa delia na tieto lexikálno-gramatické skupiny:
1. konkrétne – abstraktné mená,
2. počítateľné – hromadné (a látkové) mená,
3. všeobecné – vlastné mená,
4. životné (osobné a zvieracie) – neživotné mená

Konkrétne a abstraktné substantíva
V závislosti od toho, či pomenúvajú skutočné substancie (osoby, zvieratá, veci), alebo či príznaky (statické, dynamické), delia sa substantíva na dve základné množiny:
a) konkrétne pods. mená (konkréta): chlap, lev, lipa, smrečina, ihrisko...
b) abstraktné pods. mená (abstraktá): rozlet, chyba, dobrota, veľkosť...

Počítateľné – hromadné a látkové mená
Jednou zo základných čŕt substantív je, že sa môžu používať v jednotnom i množnom čísle, a tak odrážať (imitovať) mimojazykovú skutočnosť, kde sa samostatné veci vyskytujú raz jednotlivo, raz vo väčšom počte.
Základným členom v tomto protiklade sú názvy počítateľných vecí. Tie môžu označovať jednosť i mnohosť a majú jednotné i množné číslo. Patria k nim predovšetkým konkrétne mená: huslista – huslisti, prst – prsty, struna – struny. Ďalej k nim patrí menšia časť abstrákt, pri ktorých sa zvecnil význam: trest – tresty, zločiny – zločiny, úvaha – úvahy, záves – závesy. Používajú sa iba v sg.
Oproti názvom počítat. vecí sa rovnako stavajú hromadné mená (kolektíva) a látkové mená (materiáliá), ktorým chýba vlastnosť počítateľnosti. Hromadné mená (kolektíva) pomenúvajú súbor rovnorodých vecí. Tvoria sa odvodzovacími príponami:
-stvo: občianstvo, študenstvo, vodstvo...
-ina: dubina, jelšina, mladina...
-(č)ie: lístie, tŕnie, malinčie, chrastie...
-ia: aristokracia, honorácia, ...
-ita: generalita, feudalita...
-0: junáč, sedľač, zbojnič, žobrač, červač...
Hromadné substantíva nemajú pl., lebo práve ony konkurujú s plurálom názvov počítateľných vecí: občianstvo – občania, lístie – listy, aristokracia – aristokrati
Materiáliá pomenúvajú veci, ktoré sa nedajú počítať, iba merať a vážiť. Preto nemajú dve čísla. Spravidla sa vyskytujú v singulári. Patria k nim názvy, ktoré pomenúvajú:
potraviny, krm, nápoje, tekutiny: múka, mäso, masť, krv, cukor, mak, med, mlieko, ocot..., lieh, droždie, koňak...
materiál: piesok, cement, betón, uhlie, srsť...
vykopané a vyťažené nerasty: uhlie, urán, olovo, železo, cín...
poľnohospodárske plodiny: pšenica, raž, ovos, kukurica, cesnak, šafrán, egreš, bôb...
chemické a lekárnické prvky a výrobky: kyslík, sodík, síran uhličitý, chlorid sodný...
textilné látky: hodváb, žoržet, zamat, bavlna...
Ak sa pri látkových menách použije pl., tak neoznačuje mnohosť jednotlivých vecí, ale druhy celej masy, napr. soli (draselné a sodné), vína (červené a biele).

Všeobecné a vlastné mená
Jednotlivé pods. mená spravidla pomenúvajú celú množinu vecí toho istého druhu, t.j. pojem danej veci. Môžu pomenúvať aj hociktorú vec daného druhu (v sg.), aj hociktoré množstvo veci toho istého druhu, napr. Pred vilou rástol smrek a jedľa; V úbočí rástli smreky a jedle. Rozsah ich vecného významu sa vyjadruje gramatickým číslom a kontextom vo vete. Sú to všeobecné pods. mená (apelatíva).
Popri apelatívach jestvuje príznaková skupina substantív, ktoré sa vzťahujú na jedinú vec. Preto majú jediné číslo, zväčša sg., zriedkavejšie pl. Sú to vlastné mená (propriá). Vlastné meno označuje jedinečnú konkrétnu vec, zviera, osobu. Keď sa vlastné meno používje v pl., oslabuje sa jeho propriálna funkcia: dvaja Pavlovia, tri Veroniky, dnes majú sviatok Anny.

Gramatické kategórie substantív
Význam substantív ako názvov samostatne existujúcich substancií sa dokresľuje gramatickými kategóriami rodu, čísla a pádu.

Rod substantív
Gramatický rod sa pokladá za najpríznačnejšiu morfologickú kategóriu substantív, lebo ju záväzne majú všetky substantíva. Nechýba ani nesklonným substantívam. Všetky substantíva sa rozčleňujú na tri formálne triedy: mužský, ženský, stredný rod.
K mužskému rodu patria substantíva zakončené v N sg. nulovou príponou, k ženskému rodu subs. s príponou –a, k strednému rodu subs. s príponou –o alebo s príponou –e a jej variantmi. To sú silné rodové prípony.
Z dnešného hľadiska gramatický rod je predovšetkým klasifikačná kategória, slúži na zaraďovanie substantív do istého typu skloňovania a v druhom rade na určovanie formy slov závislých od substantíva na základe zhody. Gramatický rod subst. sa najvýraznejšie vyjadruje protikladom názvov osôb ženského a mužského rodu (sused – suseda – susedka, manžel – manželka, učiteľ – učiteľka, snúbenec – snúbenica, letec – letkyňa). V tomto protiklade je príznakovým aj formálne zdôrazneným členom ženské meno. Mužské meno ako bezpríznakový člen môže označovať aj mužský rod, aj súhrnne príslušníkov obidvoch rodov, napr. učitelia: a) učitelia, b) učitelia a učiteľky.
Okrem rodovo silných prípon v jednotlivých rodoch sú i prípony rodovo atypické. V mužskom rode okrem nulovej prípony vzorov chlap, dub, stroj je vzor hrdina s netypickou príponou –a, ktorá charakterizuje ženské mená.
V strednom rode je dnes atypickou prípona –a, ktorá vznikla historickým vývinom z pôvodne silnej prípony –ä. Prípona –ä zostala iba po perniciach: žiabä, sôvä, chlápä...
V pluráli je atypickou koncovkou druhotná prípona –ce/-ence pri vzore dievča, ktorá vznikla z mužskej odvodzovacej prípony –ec.
Rodová príslušnosť sa slabšie pociťuje pri pomnožných podstatných menách. K mužským patria napr. paberky, zápisky..., k ženským napr. šaty, sluchy, gajdy...V slovách háby, rárohy sú možné dubletné tvary (v háboch/hábach, o rárohoch/rárohách).

Životné (zvieracie a osobné) maskulína
Majú osobitné formálne znaky aj vo vlastnom skloňovaní: a) spoločný tvar v genitíve a akuzatíve sg.
b) osobitný tvar v datíve sg. –ovi: chlapovi, sluhovi, havranovi, jeleňovi...
Množina osobných životných mien sa tvarovo vyznačuje ďalej:
a) nominatívnymi príponami plurálu –i, -ia, -ovia,
b) nominatívnymi príponami plurálu v zhodných závislých adjektívach a adjektiváliách: tí prví ranení vojaci,
c) v kongruentnom tvare základných čísloviek: piati bratia,
Zvieracie životné mená majú tvary plurálu rovnaké s neživotnými menami: tie prvé zastrelené havrany/zajace. Iba slová pes, vlk, vták môžu mať dubletné tvary: psy/psi, vtáci/vtáky, vlci/vlky.
Rod podstatných mien je obmedzený pri názvoch, ktoré sa používajú na kvalifikáciu osôb (bývajú bez ženského náprotivku), napr. bojko, huncút, miláčik, horenos, držgroš, ...

Číslo podstatných mien
Gramatické číslo nie je čisto klasifikačná, ale odrazová kategória. Priamo alebo sprostredkovane poukazuje na počet substanciíí.
Jednotné číslo (singulár) označuje jednu substanciu (osobu, zviera, vec): chlap, stôl, pero, kniha, vrece... Singulár sa používa i vtedy, keď sa nemyslí na jednu vec, ale priamo na celý jeden druh, napr. V našich vodách žije pstruh, šťuka, sumec. Je to tzv. druhový singulár. Používa sa v náučnom a publicistickom štýle. Možno ho nahradiť plurálom. Ďalším stupňom v tomto oslabovaní vzťahu ku skutočnosti je tzv. distributívny singulár. Ide tu o prideľovanie jednotliviny nadradenému množstvu. Singulár sa používa pri názvoch častí tela, častí odevu: Dvíhali sme hlavu...Slnko nám svietilo na chrbát...
Množné číslo (plurál) predstavuje substancie (osoby, veci...) v počte väčšom ako jeden: chlapi, stoly, knihy, okná, vrecia... Sú však niektoré veci, ktoré sa vyskytujú prevažne v množstve. Máme tu viazané množstvo s bežnejším plurálom, tzv. viazaným plurálom, a príznakovým singulárom, napr. vlasy, jahody, čerešne...
Pri javoch, kde sa s jednotlivinou stretneme len výnimočne, alebo vôbec nie, singulár chýba. Máme tu potom výlučný plurál. Podstatné mená s týmto jediným číslom (plurálom) sa nazývajú plurália tantum. Patria k nim názvy:
častí tela: bedrá, útroby, kučery, pačesy, ...
častí odevu: nohavice, šaty, modráky, lyžiarky, otepľovačky, ...
potravín a rastlín: čučoriedky, brusnice, drienky...
odpadkov, zvyškov: odpadky, omrvinky, oprsky, pomyje, splašky, otruby, obrezky, zostatky...
V rámci plurálií tantum tvoria užšiu skupinu pomnožné podstatné mená, pri ktorých odtienok množstva celkom zanikol. Patria k nim názvy:
častí tela: ústa, kríže, šediny, ...
častí odevu, obuvi: gate, háby, nohavice, traky...
nástrojov a zariadení: cepy, brány, hrable, kliešte, nožnice, vidly...
chorôb: osýpky, suchoty...
sviatkov, spoločenských udalostí, časových úsekov: hody, pytačky, oddávky, ohlášky, zálety, fašiangy, prázdniny, Vianoce...

S distributívnym plurálom stoja v protiklade podstatné mená, ktoré majú iba tvar singuláru. Sú to hromadné podstatné mená (kolektíva). Predstavujú množnosť ako ucelenú jednosť, porov. žiaci – žiactvo. Patria k nim názvy:
ľudských kolektívov: robotníctvo, ľudstvo, predsedníctvo; mládež; aristokracia...
zvieracích kolektívov: živočíšstvo, včelstvo; červač, chrobač...
porastov: rastlinstvo; jedlina, bučina; zelenina...
súborov prírodných útvarov, javov: horstvo, vodstvo; vrchovina...
súborov vecí, zariadení: náradie; riad; šatstvo, školstvo; výstroj...
Medzi substantíva, ktoré majú iba tvar singuláru, patria ďalej látkové mená (materiáliá). Pomenúvajú masu, ktorá je prakticky nerozčlenená na kusy. Patria k nim názvy:
potravín, tekutín: mlieko, voda, lieh, likér, krv, lekvár, mäso, tuk, masť...
poľnohospodárskych plodín: bôb, kapusta, mrkva, mak, tráva, osivo...
textílií: zamat, hodváb, tyl, silon, súkno...
úžitkových materiálov: krmivo, hnojivo; slonovina, záclonovina; cement...
prírodných hmôt: hlina, íl, kameň, piesok, žula, prach...
minerálov, kovov: cín, meď, olovo, kyslík...

Plurálovým tvarom látkových mien možno pomenúvať i kusy a presne dávkované množstvá látok. Vtedy sa spájajú i s číslovkami: jedno pivo, dve kávy, štyri minerálky. Používajú sa v hovorovom štýle. Podobný význam (nevymedzeného sg.) ako materiáliá majú aj pravé abstraktá, t. j. názvy:
činností: písanie, chodenie; beh, spev; buchot, chichot...
stavov, citov: slepota, bezvedomie, únava, hlad, žiaľ...
vlastností: skromnosť, lakomstvo, ochota...
zmyslov a duševných schopností: hmat, chuť, pamäť...

Pád podstatných mien
Pád vyjadruje vzťahy podstatných mien predovšetkým k iným členom vety, až potom, sprostredkovane vzťahy samostatných substancií k iným javom skutočnosti. Keďže pády substantív odrážajú chápanie reálnych vzťahov substancií k dejom, vlastnostiam a k iným substanciám mimojazykovej skutočnosti, treba hľadať ich význam v kontexte:
a) so slovesami (adverbálne použitie pádu),
b) s adjektívami,
c) s (inými) substantívami (adnominálne použitie).

Základnou funkciou nominatívu je predstaviť substanciu ako samostatnú, nezávislú. Tú má nominatív v dvojčlennej vete ako podmet a v jednočlennej vete ako vetný základ. Akuzatív ako základnú syntaktickú funkciu vyjadruje priamy predmet, t. j. neobmedzený zásah dejom, neobmedzenú závislosť od deja. Druhotne vyjadruje príslovkové určenie miery, a to miery miesta, času, čistej miery, ktorá nezávisí predovšetkým od prísudkového slovesa, lebo akuzatív mieru vyjadruje aj po nepredmetových slovesách (sedel hodinu, išiel jednu míľu). Genitív má mnoho funkcií. Vystupuje aj ako závislý pád (rozmanito determinuje slovesá i substantíva), aj ako nezávislý pád (vo funkcii podmetu a vetného základu). Všetky tieto funkcie umožňuje a zjednocuje spoločná významová črta: partitívnosť. Genitív je pád obmedzenej (partitívnej) účasti. Pri menách v adnominálnom postavení, je partitívnosť zastretá a rozmanito modifikovaná vecným významom slov.
Datív. Syntaktická funkcia datívu oproti predchádzajúcim pádom je obmedzená a druhotná. Datív ako periférny pád vyjadruje predovšetkým príslovkové určenia: zreteľa, (ne)prospechu. Druhotne, pri vymedzených okruhoch slovies (dať – vziať, povedať – zatajiť, kázať – dovoliť) vyjadruje syntaktickú funkciu nepriameho predmetu. Je to cieľový a vzťahový objekt, porov.: chýbať, stačiť, lahodiť...
Inštrumentál vyjadruje aktívny vzťah k deju, ale pre svoju periférnosť nie ako gramatický podmet aktívnej vety, lež ako príslovkové určenie činiteľa v jej transformoch: v pasívnej vete (Človek bol vykorisťovaný človekom). V aktívnej vete morfologické charakteristiky inštrumentálu vystupujú v príslovkovom určení nástroja a prostriedku, napr. krájať jabĺčka nožom.
Lokál už nie je v plnom zmysle pád, lebo sám, bez predložky nemôže vyjadriť vzťahy k slovesu. Vyjadruje len periférne, príslovkové vzťahy. Syntaktickú funkciu predmetovú má zriedkavo, iba v spojení s predložkou o, ktorá v lokáli stratila miestný význam, napr. vedieť, upovedomiť, hovoriť, mlčať o dačom..., a s distributívnou predložkou po, napr. dať deťom po koláči...

Skloňovanie podstatných mien
Všeobecná charakteristika
Skloňovanie je obmieňanie mien podľa pádov. Menia sa pri tom predovšetkým ohýbacie prípony, niekedy aj základ slova. S pádmi sa súčasne vyjadruje gramatické číslo. Pádov v slovenčine je šesť: nominatív, genitív, datív, akuzatív, lokál, inštrumentál. Podstatné mená obyčajne majú úplnú paradigmu tvarov, t. j. šesť tvarov v jednotnom a šesť tvarov v množnom čísle.
V niektorých pádoch má zasa ten istý pád v tom istom vzore i dve prípony. Vtedy hovoríme o variantných príponách alebo o dvojtvaroch.
Na rozdelenie skloňovania vplýva najmä gramatický rod. Na základe rodu sa celé skloňovanie delí na troje: mužské, ženské, stredné. Až v rámci jednotlivých rodov sa uplatňujú formálne (fonologicko-fonetické) kritéria; popri nich aj významové kritéria.
V mužskom rode ide o vzory: chlap, hrdina (životné, na základe významového kritéria životnosti) – dub, stroj (neživotné); v ženskom rode žena, ulica, dlaň, kosť; v strednom rode mesto, srdce, vysvedčenie, dievča. Okrem týchto živých vzorov existujú neživé vzory s minimálnym počtom slov, napr. prechodný vzor gazdiná.
Skloňovací vzor je množina slov s rovnakým skloňovaním, jedno vzorové slovo, ktoré danú množinu slov ako typický príklad vhodne reprezentuje svojimi (formálnymi i významovými) vlastnosťami.
O zaradení pods. mien do istého skloňovacieho vzoru rozhoduje rod a zakončenie slova alebo tvarotvorného základu slova.
Pádové prípony sú materiálnym jazykovým prostriedkom na vyjadrenie príslušného pádového vzťahu substantíva k iným slovám vo vete alebo v syntagme, a tým sprostredkovane aj na vyjadrenie vzťahov medzi príslušnými javmi v skutočnosti.

Skloňovanie substantív mužského rodu
Podstatné mená mužského rodu sa skloňujú podľa štyroch vzorov: chlap, hrdina, dub, stroj. Zadeľujú sa do vzorov podľa troch kritérií: v prvom stupni podľa morfologicko-sémantického kritéria (ne)životnosti na životné – neživotné vzory (chlap, hrdina – dub, stroj), v druhom stupni podľa formálnych fonologických protikladov zakončenia na spoluhlásku, vlastne na nulovú príponu (chlap, dub, stroj) – na samohlásku (hrdina), v treťom stupni, pri neživotných na základe formálneho protikladu zakončenia na mäkkú spoluhlásku (stroj) – nemäkkú spolohlásku (dub).
Skloňovanie mužských životných substantív

Podľa vzoru chlap sa skloňujú životné osobné maskulína zakončené v nominatíve sg.:
a. nulovou príponou: horár, priateľ, otec, Pavol...
b. samohláskou –o: ujo, Mišo, Ferko, Andrejko
c. v singulári aj zvieracie mená zakončené ako mená pod 1, 2: havran, kôň, Pejo...
V pluráli zvieracie mená majú neživotné prípony, iba slová psi, vtáci, vlci môžu mať i životnú príponu. Pri zosobnení môžu zvieracie mená v pluráli priberať životné prípony: medvedi drevení (popri medvede drevené), smelí orli... Vzor chlap zahŕňa najväčší počet mužských substantív a stále sa obohacuje.

Variantné prípony
1. V genitíve sg. priezvisk zakončených na –o popri základnej prípone –a, napr. Marca Pola, Ševčenka, niekedy aj dvojtvar, napr. Krasku – Kraska
2. Datív sg. popri základnej prípone –ovi má variantnú príponu –u: človeku, duchu, bohu, čertu, pánu. Dvojtvary v slovách duchovi – duchu, bohovi – bohu, čertovi – čertu sa rozlišujú významom.
3. V lokáli sg. slová kôň, koník, koníček, žrebec, somár okrem bežnej prípony –ovi majú (neživotnú) príponu –u/-i v spojení s predložkou na: letieť/niesť sa na koni/koníčku.
4. Vokatívne tvary v spisovnej slovenčine zanikli. Zostali z nich len zvyšky v slovách z domáckeho a náboženského prostredia: bratku, kmotre, otče, synku, priateľu, Kriste, Ježišu...
5. V nominatíve plurálu je primárnou prípona –i.

Sekundárne prípony v nominatíve plurálu sú dve: -ovia, -ia. Majú ju substantíva:
I. 1. so samohláskou –o na konci: dedo – dedovia, sváko – svákovia, maco – macovia...
II. 2. so samohláskou na konci tvarotvorného základu: géni-us – géniovia...
III. so zakončením na zadné spoluhlásky g, h: pedagógovia, chirurgovia...

Okrem toho sa prípona –ovia pridáva v pluráli vlastných mien (rodných i priezvisk): dvaja Petrovia, Štefanovia... Druhá variantná prípona nominatívu pl. je –ia. Je vymedzená predovšetkým sémanticky: majú ju slová s produktívnymi odvodzovacími príponami:
-teľ: zlepšovatelia, ručitelia...
-(č) an: občania, dedinčania, Moravania...

6. V inštrumentáli plurálu je primárna a pre maskulína charakteristická prípona –mi- Variantnú príponu –ami vyvolali formálne príčiny:
a) zakončenie slova spoluhláskou –m alebo spoluhláskovou skupinou, ktorá obsahuje –m-: mímami, ekonómami, lumpami...
b) zakončenie slova na samohlásku –o, poprípadne zakončenie základu na samohlásku: dedo – dedami, ujo – ujami...
c) substantíva s pohyblivým –e-, -o-: otec – otcami, svedok – svedkami...


Vzor hrdina v porovnaní s ostatnými mužskými vzormi je okrajový pre svoje atypické zakončenie na samohlásku –a. Obsahuje malý počet pôvodných slov. Výnimku tvoria len odvodeniny s cudzou príponou –ista.
Podľa vzoru hrdina sa skloňujú všeobecné a vlastné mená zakončené v nominatíve sg. na –a: bača, obranca, darca, husita, poeta, prednosta, kolega... Skloňujú sa aj podľa tohto vzoru české priezviská na –e, -ě, ktoré pochádzajú zo ženských mien, alebo sa tak javia, napr. Krekule – Krekulu...
Sekundárne prípony sú v nominatíve a inštrumentáli plurálu. 1. V nominatíve plurálu popri základnej prípone –ovia vznikla variantná prípona –i. Prešla sem od vzoru chlap k substantívam s cudzími odvodzovacími príponami –ista, -ita, -éta, -ta: slavisti, futbalisti, kozmopoliti... 2. V inštrumentáli popri základnej prípone –ami preniká prípona –mi. Dostala sa k slovám zakončeným na –ta, pred ktorým stojí samohláska, napr. poetmi, husitmi...

Skloňovanie mužských neživotných substantív
Neživotné skloňovacie vzory dub, stroj sa rozlišujú podľa (ne) mäkkosti zakončenia slova alebo tvarotvorného základu. Z tohto kritéria ostala výnimka, iba pri slovách zakončených na –r, -l.
Podľa vzoru dub sa skloňujú:
1. Neživotné pods. mená mužského rodu zakončené na tvrdú alebo obojakú spoluhlásku: most, sud, zvon, kotol, črep, kozub, film..., pomnožné mužské mená na –y: hody, fúzy, lazy, fašiangy, Karpaty...
2. Podľa vzoru dub sa v množnom čísle skloňujú zvieracie mená, ktorých základ sa končí na tvrdú alebo obojakú spoluhlásku: hady, havrany, pstruhy, koníky, holuby...


Variantné prípony
1. V genitíve sg. je primárna prípona –a. Popri nej sa vyskytuje obmedzenejšia sekundárna prípona –u. Majú ju:
a) Abstraktá: odvodené zo slovies: skoku, letu, pojmu, vývinu, začiatku..., abstraktá so zvecneným významom: obalu, obrazu... Cudzie abstraktné mená, najmä s príponami –us, -izmus: ideálu, socializmu, komplexu, cyklu...
b) Látkové mená: maku, chrenu, medu, cukru, octu...
c) Hromadné mená (kolektíva): ľudu, personálu...
2. V lokáli je primárna a najbežnejšia prípona –e, napr. o voze, nose, metre, cukre, futbale, motore.
3. V nominatíve pl. je systémová a pre tvrdý vzor dub typická prípona –y: chleby, hrady, pilníky, motory, mosty, fúzy...
Variantnú príponu –e majú:
a) slová (cudzie i domáce) na –ár, -iár, -ier: snáre, doláre, konáre, komáre...
b) slová cudzieho pôvodu na –r, -l s pohyblivými vokálmi –e-, -o-: liter – litre, sveter – svetre, luster – lustre, kufor – kufre...
c) osamotené iné slová: cóle, peniaze.
4. V inštrumentáli pl. popri systémovej mužskej prípone –mi býva z fonetických príčin druhotná prípona – ami. Príponu –ami majú:
a) slová zakončené na samohlásku: Pejko/Pejky – Pejkami, skarabe-us – skarabe –ami ...
b) slová zakončené aspoň v základe na –m alebo na skupinu spoluhlások, ktorá obsahuje spoluhlásku –m: stromami, rýmami, úlomkami...
c) slová s pohyblivými samohláskami: deň – dňami, čepiec – čepcami, sviatok – sviatkami...
d) ustálené spojenia s plurálovými tvarmi pods. mien: zubami-nechtami, za horami za dolami...
e) slová zakončené na dve šumové spoluhlásky majú dvojtvar: mostami/mostmi, prstami/prstmi...

Vzor stroj tvorí mäkký protiklad ku vzoru dub. Podľa vzoru stroj sa skloňujú:
1. neživotné pods. mená mužského rodu zakončené v N s. na mäkkú spoluhlásku: lúč, dážď, prijímač, strapec, cieľ, kmeň, lampáš, nôž...
2. v pl. mužské zvieracie mená s mäkko zakončeným základom: mravce, jelene, medvede...
3. pomnožné pods. mená mužského rodu zakončené na –e: Ladce, Nemce, Tlmače...
4. cudzie vlastné mená, ktoré sa síce píšu inak, ale vyslovujú sa s koncovou mäkkou spoluhláskou, napr. Cambridge (kejmbridž)...

Variantné prípony sú zapríčinené zväčša významom:
1. V genitíve sg. namiesto systémovej prípony –a má niekoľko slov druhotnú príponu –u. Sú to všetko zreteľné:
a) abstraktá: trucu, žiaľu, bôľu, plaču...
b) materiáliá: čaju, chmeľu, moču; peľu, plyšu...
2. V genitíve pl. namiesto systémovej prípony –ov býva nulová prípona vo vlastných menách miestnych: Tlmače – Tlmáč, Dechtáre – Dechtár...
3. V inštrumentáli pl. namiesto systémovej prípony –mi je druhotná prípona –ami:
a) v slovách s pohyblivými samohláskami –e-, -o-: strapec – strapcami, veniec – vencami...
b) v slovách s dvoma šumovými spoluhláskami na konci základu: dážď – dažďami...

Skloňovanie substantív ženského rodu
- je rozdelené do štyroch vzorov podľa dvoch formálnych protikladov:
a) zakončenie slova na samohlásku –a (žena, ulica) – zakončenie slova na spoluhlásku (vzory dlaň, kosť),
b) v rámci samohláskových vzorov protiklad zakončenia základu na mäkkú spoluhlásku (vzor ulica) – na nemäkkú spoluhlásku (vzor žena).
Vzor žena
- podľa tohto vzoru sa skloňujú pods. mená ženského rodu zakončené v N sg. na –a, pred ktorým stojí tvrdá alebo obojaká spoluhláska: ryba, voda, matka, stodola, noha, budova...; pomnožné ženské subs. s tvrdo zakončeným základom: Tatry, Alpy, Andy, Pieniny... Takto sa skloňujú aj cudzie ženské mená, ktoré sa končia na –ea, -oa, -ua: idea, Andrea, aloa, Nikaragua...
- tento vzor sa stále obohacuje, lebo patria k nemu subs. odvodené produktívnymi príponami –ak, -ina a i.

Sekundárne prípony
1. V datíve a lokáli sg. namiesto systémovej prípony –e majú sekundárnu príponu –í cudzie slová zakončené na –ea, napr. ideí.
2. V genitíve pl. majú namiesto systémovej nulovej prípony v cudzích slovách, ktorých základ sa končí na samohlásku, t. j. v slovách na –oa, -ua, -ea je druhotná prípona –í: aloí, orchideí, ideí...
3. Pri základnej nulovej prípone v genitíve pl. vznikajú rozličné obmeny tvarotvorného základu
Predlžuje sa koreň: ryba – rýb, krivda – krívd, vrana – vrán, ťava – tiav, žena – žien... alebo ostatná slabika základu: povaha – pováh, malina – malín, ak už nie je dlhá sama: tráva – tráv, dráma – drám...

Vzor ulica
- podľa tohto vzoru sa skloňujú pods. mená ženského rodu na –a.
1. s mäkko zakončeným základom: kaďa, baňa, roľa, družica, hrča, šija, chyža... a pomnožné feminína na –e: kiahne, husle, pomyje, kliešte, Teplice, Košice...
2. cudzie prevzaté slová na –ia bez ohľadu na mäkkosť/tvrdosť predchádzajúcej spoluhlásky: demokracia, funkcia, revolúcia, fúria, fúzia... ako aj pomnožné zakončené na –ie: financie, ovácie, textílie, reálie..., cudzie slová na –ya: harpya, Líbya...
Genitív pl. sa tvorí podľa podobných zákonitostí ako pri vzore žena.
1. Systémový tvar genitívu pl. má nulovú príponu a zároveň predĺžený základ: skrine – skríň, kolegyňa – kolegýň, gule – gúľ...
2. O vkladné hlásky sa predlžuje základ slova v podobných podmienkach ako pri vzore žena: čerešňa – čerešieň, mašľa – mašieľ.

Sekundárnu príponu –í majú:
1. subs. so základom zakončeným na samohlásku –i-, -y-: akci-a – akci-í, harpya – harpyí...
2. subst. so základom zakončeným na –j-: šija – šijí, galeje – galejí...
3. subs. na –ňa, ak nepredchádza samohláska –i-, -y-: baňa – baní, predajní, ošetrovní; slová na –yňa/-kyňa, -iňa: kolegýň, sudkýň, poslankýň, skríň...
4. subs. (zväčša expresívne) na –ča, -dža, -ža, -ťa, -ďa, -dza: bagančí, gatí, lyží, kadí...
5. v cudzích slovách na –nca: mincí, šancí...
6. niektoré subs. na –ľa: mandlí, molí, datlí, pištolí...
V datíve a lokáli pl. sa rytmický zákon zachováva: dielňam – v dielňach.

Vzor dlaň
- už svojím zakončením v nominatíve sg. patrí k atypickým ženským vzorom. Napriek tomu zahŕňa pomerne veľkú množinu mien. Ku vzoru dlaň patria: ženské pods. mená zakončené na spoluhlásku ň, č (okrem reč a seč), ž (okrem lož), ľ (okrem mlaď a meď), j, š (okrem myš, voš), m, z, dz, sť a cudzie slová na x: zbraň, tyč, garáž, posteľ, hruď, nádej, zem, prax...
Prakticky sa dá vzor dlaň vymedziť poukazom na sémantiku: tvoria ho predovšetkým názvy počítateľných vecí. Pri vzore dlaň platí v pl. rytmický zákon: (baniam) – básňam, (o baniach) – o básňach.
Slová zakončené na –j majú v datíve a lokáli pl. krátke prípony: koľajam, v koľajach.

Vzor kosť
- je chudobný vzor a v konkurencii so vzorom dlaň stále ustupuje.
- formálne ho možno vymedziť tak, že sa podľa neho skloňujú ženské pods. mená zakončené spoluhláskou –c, -p, -s, -sť, -v: moc – moci, step – stepi, os – osi, hus – husi, masť – masti, radosť – radosti..; ďalej feminína na –r, -ť: zver, chuť, smeť...
Vo vzore kosť ostávajú:
1. zreteľné abstraktá: hrdosť, láskavosť, spoločnosť, rýchlosť, pripravenosť...
2. zreteľné látkové mená: soľ, krv, masť, srsť, prsť...
3. hromadné mená: zver, svojeť. Z názvov počítateľných vecí zostali len štyri mená: voš, myš, hus, os.

Adjektívno-substantívne skloňovanie ženských substantív

Vzor gazdiná
- k tomuto vzoru patria slová: ujčiná, švagriná, stryná, testiná, kňažná, princezná, šľachtičná, kráľovná, cárovná, cisárovná. V genitíve pl. majú tvar s nulovou príponou a súčasným predĺžením ostatnej slabiky základu: gazdín. Ich zdrobneniny: gazdinka, strynka, švagrinka...

Nepravidelné skloňovanie ženských substantív
Nepravidelne sa skloňujú dve subs. ženského rodu: pani, mať. Slovo pani sa skloňuje, keď stojí samostatne. Nesklonné používanie slova pani spôsobom „Stretol som istú pani“ je nespisovné. Slova pani sa neskloňuje vo funkcii prívlastku, napr.: pani susedka, pani susedky, pani susedke...
Slovo mať/mati/mater sa skloňuje tak, že sa základ slova v nepriamych pádoch rozširuje: mať – matere – materi – mať/mater – o materi – materou.

Skloňovanie substantív stredného rodu
- formálne kritériá: zakončenie slova a tvarotvorného základu slova. Na základe ich vzájomnej súčinnosti sa vzory neutier delia na tvrdý vzor (mesto) – mäkké vzory (vysvedčenie, srdce) a miešaný vzor (dievča), ktorý má v sg. mäkké zakončenie základu s mäkkými ohýbacími príponami a v pl. tvrdé zakončenie základu s tvrdými ohýbacími príponami.
Vzor mesto
- podľa tohto vzoru sa skloňujú neutrá:
1. zakončené v nominatíve sg. na –o: pero, tlačivo, chlápätko, chlapisko, nekonečno..., a pomnožné pods. mená na –á/-a s tvrdo zakončeným základom: krosná, bradlá, ústa, vráta...
2. cudzie neutrá zakončené na –um, -on: múzeum, fórum, pasívum...

Variantné prípony
1. Pri augmentatívach odvodených od mužských subs. príponou –isko sú možné dvojtvary s mužskými príponami: v datíve sg. chlapčisku/chlapčiskovi, pl. chlapčiská/chlapčiskovia, dat. pl. chlapčiskám/chlapčiskom
2. Neodvodené subs. typu bremeno, semeno, plemeno...
3. V lokáli sg. z fonetických príčin namiesto základnej prípony –e, druhotná prípona v slovách so základom zakončeným: a) samohláskou: rádi-o: v rádi-u, múze-um
b) velárnymi spoluhláskami: v tangu, bruchu, oku, na Slovensku...
4. V genitíve pl. sekundárnu príponu –í majú cudzie mená, ktorých základ sa končí na samohlásku: múzeum – múzeí, štúdium – štúdií...

Vzor srdce
- podľa tohto vzoru sa skloňujú pods. mená stredného rodu, ktoré majú v nominatíve sg. príponu –e a mäkký základ: slovce, lovište, líce..., pomnožné pods. mená na –ia: pľúca, Lukovištia...
K mäkkému vzoru srdce patrí málo slov. Tvoria ho neodvodené slová a odvodeniny s neživými príponami –ce, -ište. Genitív pl. sa tvorí podobne ako pri vzore mesto: a) nulovou príponou so súčasným predĺžením koreňa alebo ostatnej slabiky základu: vrece – vriec, lovište – lovíšť, pľúca – pľúc...
b) vkladaním vokálu –e- pred odvodzovaciu príponu –ce: drievce – drievec...
Sekundárnu príponu –í majp v genitíve pl. tri slová: morí, polí, ojí.

Vzor vysvedčenie
- podľa tohto vzoru sa skloňujú:
1. neutrá, ktoré sa končia v nominatíve sg. na –ie: svitanie, okutie, zamestnanie, zdravie, poschodie, obilie, Považie, ...
2.miestne a chotárne názvy, ktoré majú v nominatíve sg. tvar druhových privlastňovacích adjektív: Srnie – Srnia...
Pádové prípony vzoru vysvedčenie sú dlhé bez ohľadu na dĺžku základu: ústie – ústia – ústiu – v ústí...

Vzor dievča
- podľa tohto vzoru sa skloňujú pods. mená stredného rodu zakončené v nominatíve sg. na –ä, -a, ktoré pomenúvajú mláďatá zvierat a ľudí, alebo sú expresívami iných mien: húsa, háďa, teľa, prsa, mača, orlíča, holúbä..., pánča, žieňa, ...
Plurál má i sekundárne tvary, ktoré sa tvori zo základu rozšíreného o morfému –c-, resp. –enc-: teľce, teliec, teľcom...Tvary typu prasatá, teľatá, húsatá sa uprednostňujú v odbornom štýle, v ostatných štýloch prevažujú tvary typu prasce, teľce, húsence, mačence, štence.

Skloňovanie cudzích pods. mien
Väčšina cudzích slov sa v slovenčine podriaďuje skloňovaniu podľa domácich vzorov (Marco Polo – Marca Pola – Marcovi Polovi). Neskloňujú sa také slová, ktoré sa svojím zakončením veľmi odlišujú od zakončenia slovenských vzorov v danom rode.
Zo ženských subs. sa neskloňujú osobné mená zakončené na spoluhlásku: miss, madame, girl, Manon..., zakončené na samohlásku i, y, o, e: lady, Inge, Sapfo.., hromadné mená na –y: jury, džentry...
Z mien stredného rodu sa neskloňujú mená zakončené na i, e, é, ó, u: harakiri, finále, komuniké, resumé, negližé...
Osobitné skloňovanie majú cudzie mužské mená, ktoré sa končia na prednú i-ovú alebo e-ovú samohlásku: i, í, y, e, é, ä, o podľa osobitného vzoru kuli: Podľa vzoru kuli sa skloňujú cudzie všeobecné mená: mufti, pony, girzly, dandy, abbé... a vlastné mená: Škultéty, Verdi, Dante, Goethe, Bandy, Attlee...

 Návod

2 0 0 0 0

Komentuj

19 komentov k blogu