V tomto období prenikli aj do slovenskej literatúry nové umelecké a myšlienkové prúdy. Nastupujúce mladé pokolenie zatracovalo predchodcov, odmietalo konzervativizmus a chcelo zmobilizovať vlastné sily na zlepšenie domácich hospodárskych a sociálnych pomerov. Presadili sa netradičné umelecké postupy a nové filozofické koncepcie. Súbor týchto tendencií je označovaný ako slovenská literárna moderna (1900 - 1918) alebo Kraskova básnická škola.
Predstavitelia: Ivan Krasko, Janko Jesenský, Vladimír Roy, Ivan Gall, František Votruba, Štefan Kosorkin, Juraj Slávik-Neresnický, Pavol Bujnák, čiastočne aj Štefan Krčméry a Martin Rázus.
Svoje práce uverejňovali v časopisoch Dennica, Prúdy, Živena a Slovenské pohľady. V novátorských činoch sa obracali na tradície a nezatracovali ich. Inšpiráciu nachádzali v romantických predchodcoch (J. Kráľ, A. Sládkovič, J. Botto) ale neboli ľahostajnými ani voči tradícii Hviezdoslava a Vajanského.
Prejavil sa aj vplyv európskej literatúry - nastala subjektivizácia tvorby, výskyt smutných a pochmúrnych nálad, bytostný zápas medzi životom a smrťou, nostalgia za starým svetom a túžby po novej skutočnosti. Básnici rezignovali na sociálno – ideologické chápanie literatúry, stavali na úprimnosti a autenticite, ich cieľom bolo bytostné sebavyjadrenie. Spisovatelia čerpali aj z diel Byrona, Puškina, Lermontova, Heineho, Poea, Petöfiho a Shelleyho. Obohatili výrazové prostriedky slovenčiny a preniesli ťažisko jej mravného a myšlienkového dosahu z čisto národného okruhu aj na všeľudské pole.
Symbolizmus (ako všeobecný pojem)
Gr. symbolon = znak, náznak
Je to literárne a umelecké hnutie nastupujúce v 80. rokoch 19. storočia vo Francúzsku. Základným prostriedkom na vyjadrenie abstraktného pojmu je symbol, ktorý má zvýrazniť viacvýznamovosť básnikovej výpovede. Symbolizmus priniesol voľný verš a zblíženie poézie s hudbou, do popredia sa dostal individualizmus a skepsa.
1886 - Jean Moréas napísal dielo Manifest symbolizmu (zaviedol v ňom základné znaky symbolizmu)
Stéphane Mallarmé - „Básnik má skutočnosť vyvolávať, sugerovať, nikdy ju nesmie priamo pomenovať, lebo len tak ju možno vnímať ako ‘rozkoš postupného odhaľovania’.“ - spisovatelia využívali viacvýznamové náznaky a obrazy, utvárali ich pomocou metafory, metonymie a personifikácie, nadradili ducha nad hmotu a podvedomie nad realitu.
Zakladatelia symbolizmu: Charles Baudelaire (Kvety zla), Jean Arthur Rimbaud (Iluminácie).
Symbolizmus teda vyzdvihuje básnickú obrazotvornosť, využíva mnohoznačnosť a premenlivosť básnických obrazov. Básnik nepomenúva veci a javy priamo, viac ich naznačuje. Význam prikladá preedstave a asociácii. Básnici používali metaforu, alegóriu, inotaj a kládli dôraz na eufóniu verša.
Symbolizmus využíva symbol, na vyjadrenie abstraktného pojmu (holub - mier) a mal zvýrazniť viacvýznamovosť básnickej výpovede (Ivan Krasko).
Symbolisti sú v opozícii k pozitivizmu, naturalizmu i parnasizmu. Snažia sa preniknúť až k samotnej podstate bytia. Podľa Mallarméa má básnik skutočnosť vyvolávať, sugerovať a nie pomenúvať, pretože „pomenovať predmet znamená potlačiť tri štvrtiny zážitku, ktorý máme z rozkoše hádania tajomného“.
Takisto sa symbolizmus líši od impresionizmu. Zatiaľ čo tu pozorujeme cit a nežné zaobchádzanie so slovom, symbolisti sa snažia zo slova urobiť magický kryštál, v ktorom je zoskupených čo najviac významov vrhajúcich na seba vzájomne oslnivé svetlá, zmysel vyplýva práve z tohoto zrkadlenia. – TOTO SA MI VEĽMI PÁČILO
Kraskova škola
- Zdroje :
- vplyv svetovej moderny (subjektivizmus, pesimizmus, symbolizmus)
- romantizmus (individualizmus; sen x skutočnosť; idea slobody)
- nadväz aj na slov real. tradície
- Verš: prízvučná prozódia (potrojné metrum) - zárodok pre voľný verš
- znaky: -viz. svetová moderna
- prevažuje lyrika; krátke bás. útvary - básne v próze
- zdroje hľadali v dielach romantikov (Kraľ, Sládkovič, Botto)
- inšpirácia z : fran. symbolistických básnikov(Baudelaire, Verlaine), nem. modernej poézie (Rainer Maria Rilke), ruskej literatúry (Blok)
- používali trojslabičné slová s prízvukom na prvej slabike (-uu). Nebolo možné túto zásadu dodržať. Preto sa postrojné metrum nemuselo vyjadriť čistým daktylom ale použitím neprízvučnej slabiky na začiatku daktylskej stopy; napr. dúfal som , veril som ...u-u/-uu
- mnoho príbuzných čŕt s európskym symbolizmom a impresionizmom
Ivan Krasko
- vlastným menom Ján Botto, je zakladateľská osobnosť modernej slovenskej lyriky, vedúci predstaviteľ Slovenskej moderny a slovenského symbolizmu, významný básnik európskeho symbolizmu.
Počas štúdii v Prahe sa zapojil do spolku Detvan. Začal písať melancholické a pochmúrne básne, v ktorých vyjadroval clivosť, používal prírodné motívy a motív samoty a smútku nad postavením národa. V tomto období písal pod pseudonymom Janko Cigáň.
V neskorej básni svoje básne výstižne nazval "vzlykmi nahej duše". Už v časopisecky uverejnených básňach zaujal civilnou piesňovou lyrikou obnaženého privatissima, básňami smutného ladenia vyvierajúcimi z nenaplneného jednostranného ľúbostného vzťahu, z pocitu osudového oneskorenia, premárnenia príležitosti a zo sklamaných očakávaní. Zbierkou Nox et solitudo (1909) nasmeroval slovenskú poéziu na vnútornú problematiku človeka. Jej názov s významovo vzájomne previazanými pomenovaniami noc a samota prináša základnú charakteristiku situácie lyrického subjektu. Nočná situovanosť je síce príznačná iba pre časť básní, častejšie sú básne dňa, ale tie dni sú takmer napospol hmlisté a daždivé, sivé, teda akoby prestúpené nocou. Noc nie je iba časopriestorom, ale aj symbolom. Kraskova samota nie je individualistická, ale solidaristická – lyrický subjekt sa v nej vyznáva z vín voči Bohu, ale aj voči trpiacim "uhneteným". Samotu spôsobuje stroskotanie vzťahov s inými, najmä so ženskými partnerkami a odlúčenosť od domova. Básne majú obyčajne ráz citových drám. Frustrácia inými i samým sebou prechádza do pocitu straty životnej perspektívy. Pritom lyrický subjekt manifestuje svoju otvorenosť voči iným. Osobitnú pozornosť venuje Krasko tematizácii záhad ľudskej psychiky, interpersonálnych vzťahov a bytia. Záhadným problémom nie sú básnikovi iba iní, ale najmä sám lyrický subjekt, jeho duša. Krasko sa dotýka aj jej temných, priepastných stránok. Básnik je frustrovaný i národno-sociálnou situáciou národa – v básni Jehovah, napísanej na spôsob starozákonného zaklínacieho žalmu, na ňu reaguje zúfalým privolávaním pomsty "na vlastné plemä", "nechce-li vedieť, že sa pripozdieva, / že z chmúrnej túrni poplašný zvon hučí". Dôležitým zdrojom útrap subjektu je vlastná pasivita. Niektoré básne prinášajú signály premeny subjektu. Druhá zbierka Verše (1912) je vystupňovaním lyriky noci a samoty a prelomením ich kruhu. Krasko s veľkou intenzitou tematizuje rozpor medzi naliehavo pociťovanou potrebou viery ako existenciálnej istoty a jej nedostatkom. Sledujeme tu zápas medzi skepsou a vedomím mravnej povinnosti voči človeku, premietajúcim sa i v postulovaní nutnosti myslenia a poznania. Zdrojom premeny subjektu je najmä žena. Jej príchod a ľúbostné naplnenie má náboženskú auru. Od pasivity a skepsy subjekt predsa len dospieva k aktívnemu i dôverčivému postoju k životu, hoci ostáva tendencia striedať kladný postoj so záporným. Činný postoj nájdeme aj v básňach s nadosobnou tematikou. Kraskovu lyriku charakterizuje symbolistický náznak, ktorý možno sledovať na obraznej, zvukovej a interpunkčnej rovine, a eufonický verš, ktorý sa výrazne podieľa na utváraní sémantiky básne. V kontexte európskeho symbolizmu je Krasko básnikom verlainovského typu, v jeho tvorbe však oproti P. Verlainovi hrá väčšiu úlohu intelekt a vedomie spolupatričnosti s "úbohými a poníženými", medzi ktorými zaujíma dôležité miesto básnikov národne a sociálne neslobodný národ. Univerzálnosť autorovej poézie sa prejavuje okrem iného v tom, že sa v nej stretáme s prvkami rozličných náboženstiev, pričom základ tvorí cirkevne neohraničená kresťanská paradigma. Svojím psychologizmom, problematikou a typom hrdinu sú Kraskovej lyrike blízke jeho prózy, ktoré majú postrealistický, novoromantický charakter.
Krasko teda napísal 2 básnické zbierky: Nox et solitudo (Noc a samota) a Verše. Premostenie medzi nimi tvorí báseň Jehovah.
Nox et solitudo
Názvom zbierky vyjadril základné postoje moderného básnika. Lyrického hrdinu umiestnil do ovzdušia „búrnej tmavej noci a tklivej samoty“. V zbierke často spomína na vlasť a matku (aj kvôli tomu, že jeho poézia vznikala ďaleko od domova) - napr. v básni Vesper dominicae (Sviatočný podvečer - ukazuje tu rodinné tradície, ktoré udržiava práve matka; vyvoláva pocit pokoja, hlása úctu k matke a mravné hodnoty ako napr. rodičovskú lásku alebo lásku k domovu).
V balade Už je pozde... vyjadruje pochmúrnu náladu. Báseň sa týka Kraskovho osobného smútku nad postavením ľudu a krivdami. Je ovplyvnená impresionizmom - vyvoláva náladu a dojem (už pri predstave neskorého večera - „Veľký mesiac nemý, bledý, | obličaj sťa mŕtvoly“). Autor využíva zvukovú malebnosť slov („Niekde v diaľke hlásnik trúbi | v pozdnú nočnú hodinu“), nevyjadruje sa priamo (dáva priestor predstavivosti) a rozpitváva psychiku pomocou prírodných obrazov.
Kraskov básnický svet je jednotný, patrí doň ľúbostný cit (Plachý akord, Už je pozde..., Aminke), príroda (Zmráka sa, Topole - typický Kraskov symbol bolesti - pohľad na ne vyvoláva smútok), úvahy nad vlastným ľudským osudom (Qia pulvis sum - Pretože som prach) a reflexie o národe, pozemskom bytí a iracionálnom svete. Krasko zachytil drámu moderného človeka a upozornil na mnoho protikladných javov: „Nechceš počuť, nechceš vidieť, | odcudzené vlastnej hrudi: | len sa ženieš, len sa ženieš. | Kam ťa čierne oko lúdi.“ (báseň Srdce moje).
Jehovah
Je to báseň o túrni (o zvonici). Vznikla v období pasivity národa (národ nepochopil, že je čas boja proti národnému a sociálnemu útlaku), básnik naň preto zvoláva pomstu Boha Jehovaha - národ má byť podľa neho stále utláčaný a nemá mať dostatok živobytia.
Verše
V zbierke Verše je už menej smútku a pesimizmu, básnik sa vyrovnáva s bolesťami a sklamaniami. Do tejto zbierky zaradil i niekoľko básní so sociálnym motívom, sú to básne Otrok, Otcova roľa a Baníci. Aj tieto básne sú symbolicky ladené, otrok symbolizuje utrpenie národa, otcova roľa je symbolom domova, baníci predstavujú celý národ.
Básne Ivana Krasku sú veľmi ľubozvučné, farbisté. Hudobnosť verša dosahuje najmä opakovaním rovnako znejúcich samohlások a spoluhlások
V tejto zbierke je v popredí ľúbostný zážitok, ale má viac významových polôh: ľútosť za dávnymi láskami a pocit akéhosi vyrovnania („Dnes sme už pokojní, samota žiadneho smútku už nemá. Minulosť mŕtva je, budúcnosť prázdna a nemá.“) ale je aj neobyčajne svieži a úprimný.
V tomto období prekonával Krasko pasívny postoj ku skutočnosti a vlastnú vnútornú rozorvanosť. Stále viac si uvedomoval nadosobné hodnoty života, takisto jeho osobné smútky sa menili na sociálny žiaľ s celosvetovou povahou - básne Baníci a Otcova roľa (využíva tu návratový motív).
V básni OTROK sa básnik predstavuje ako jeden z trpiacich svojho ľudu : " Som ten, čo dozrieval pod bičom otrokára." Neostáva však pri tomto trpkom uvedomení. Ide ďalej. Burcuje k odporu a pomste za všetky krivdy. V závere vyslovuje vieru, že raz po vykonaní
pomsty krivdy pominú.(pesimizmus)
- OTCOVA ROĽA vyznieva v tom istom zmysle. Básnik tu však vystupuje už ako sebavedomý obranca zotročeného ľudu. Uvedomuje si svoje doterajšie blúdenie a poddáva sa hlasu domova.(nádej).
- BANÍCI - ideovo je to najúčinnejšia báseň. Sociálny a národný utláčateľ tu vystupuje v podobe démona, ktorý chce ľstivým spôsobom každého vlákať do svojich osídiel. Domnieva sa, že svojimi sľubmi a výhodami ľahko dosiahne zradu na národe a spoločenstve pracujúcich. Básnik sa proti jeho zvodom stavia kriticky a so vzdorom. Čaká na slobodu, čaká na súdruhov, ktorí svojím revolučným bojom povalia panstvo vykotisťovateľa a utláčateľa. Báseň vyniká dramaticky napätými obrazmi, ktoré pôsobia hlbokým obsahovým zmyslom. Kraskov symbolizmus je vo vyjadrovaní sa v náznakoch: inotajoch - baníci = slov.národ,
Démon = utláčateľ.
Vladimír Roy
-označuje sa za najsymbolistickejšieho básnika SM, ale zároveň za typ , , receptívneho“ tvorcu (Šmatlák), používal pseudonym Havran, pôsobil ako evanjelický farár na Myjave. Najväčší vplyv na jeho tvorbu mal Poe. Básnické zbierky: Rosou a tŕním, Keď miznú hmly, Cez závoj, Peruťou sudba máva.
Vo svojej tvorbe sa venoval vyjadreniu rozporov medzi svetom a srdcom, snom a skutočnosťou, no taktiež v nej vyjadroval smútok, bolesť, hrôzu, osamotenosť a boj za ľudskejší a spravodlivejší život. V neskoršej tvorbe sa venoval najmä národnej lyrike, kde využíval najmä motívy noci bez luny a hviezd, obrazy mrakov, súmraku, temna a beznádeje, ale taktiež sú pre jeho tvorbu z tohto obdobia typické motívy vzbury a odboja, zamerané nielen proti spoločnosti, ale i proti sociálnym pomerom. Po tomto období prichádza do jeho tvorby prevaha lyriky, a to ako ľúbostnej, tak i osobnej, reflexívnej a prírodnej. Ovládal šesť cudzích jazykov, a tak sa okrem vlastnej tvorby venoval i prekladom poézie, prózy i drámy
Báseň Loď moja zo zbierky Keď miznú hmly súvisí s odchodom do Škótska. Cítiť v nej vplyv Byrona, zvýrazňuje dnešok a zajtrajšok a verí v budúcnosť národa. Symbolicky zobrazuje Anglicko pod názvom Albion. Cítiť tu vplyv romantizmu aj realizmu. Svojskejšie vyznieva báseň Carmagnolet mocnému streštencovi. V nej je dôležitou postavou Fénix (symbol slobody a vlastnej túžby - vták, ktorý vstal z popola a vzlietol napriek tomu, že ho volali späť). Cítiť tu odozvu udalostí francúzskej revolúcie, autor využíva symboly hriechu - biblické mestá Sodoma a Gomora, používa naturalistické obrazy a biblické názvy. Záver vyznieva optimisticky - „A slnce svitne ako svitlo nad Sodomou a Gomorou, keď anjel zhubca smilné panstvo na smoly čierny zmenil rov.“.
Janko Jesenský
- napísal zbierky Verše I. a Verše II., ktorými sa zaradil medzi predstaviteľov literárnej moderny. V jeho tvorbe sa prejavili vplyvy romantizmu aj symbolizmu.
Bol veľkým antifašistom, ale jeho protifašistické verše vyšli až po vojne.
Zbierky: Malomestské rozprávky (kriticko-realistická zbierka krátkych próz), Zo zajatia (básnická zbierka z obdobia 1. svetovej vojny), Po búrkach (zbierka vyjadrujúca radosť zo vzniku Československej republiky), Proti noci, Čierne dni, Na zlobu dňa I./II; zbierky Reflexie a Jesenný kvet vyšli až po jeho smrti.
Revolučné básne: Vyhnali ma (vyjadruje tu nálady zajatca, zbedačeného slovenského národa; vyzýva do boja za slobodu a pomstu, objavujú sa tu motívy z obdobia literárnej moderny), Na janičiara (janičiar = turecký dôstojník; využíva tu tie isté motívy).
Verše
Táto básnická zbierka súvisí s pobytom Jesenského v Pešti (atmosféra mesta na neho pôsobila depresívne). Je to pomyselný most medzi realizmom a modernou, skladá sa z 6 tematických cyklov. Jej hlavnú časť tvoria básne s ľúbostnou tematikou. Jesenského pohľad na ženu je celkom osobný. Vidí v nej rovnocenného partnera mužovi, jemnú a citlivú bytosť, ktorou zmietajú mnohé rozpory. Lásku chápe ako prirodzený ľudský cit a zážitok.
Zachytáva tu aj dojmy z veľkomesta, z kaviarní, parkov, z prostredia plného ruchu, šumu, kde sa žije navonok veselo a bezstarostne, ale kde i radosti majú svoj rub. Takéto porovnávanie cudzieho veľkomestského sveta s domácim prostredím privádzalo básnika k oslave domova, k ospevovaniu jeho krás. Jesenský zobrazoval i sociálne otázky, o čom svedčí najmä báseň: Pieseň poddaných.
Báseň Romantika má ľúbostný charakter, vyjadruje nenaplnenú lásku k žene. Spisovateľ vyvoláva dojem a atmosféru (typický znak pre impresionizmus): „Je večer. Ticho sadá prach. Akoby hviezdy rozsypali na breh a na budínsky svah, sa nočné svetlá zajagali, noriac sa v tmavý vody val, sťa dlhé archanjelické meče.“.
Podobne je napísaná báseň V Pešti (využíva v nej prírodné úkazy, zrakové a zvukové vnemy). Vyjadruje tu pocit samoty a túžbu po domove, hoci atmosféra v Pešti je radostná. Spokojnosť nenachádza ani v citovej oblasti - jeho láska nie je naplnená. Napriek tomu dielo v porovnaní s Kraskom nevyznieva až tak tragicky. Podobne vyznieva aj ďalšia báseň - Anglická záhrada, v ktorej autor vyjadruje túžbu po domove, pretože v Pešti sa cíti veľmi osamelý. Viac si váži dedinu ako ruch veľkomesta.
V piesni Poddaní využíva realistické prvky, 4-veršové strofy a obkročný rým. Hlavným motívom je sociálny útlak a trpký život ľudu. Spisovateľ verí, že vyrastie nové nezotročené pokolenie („semä vzdoru“) a že národu sa podarí vybojovať si slobodu.
Zbierka VERŠE II má 2 oddiely: SONETY a VERŠE PRÍLEŽITOSTNÉ, no tematicky niet medzi nimi veľkého rozdielu. Hovorí sa v nich o cite v zmysle rozporu medzi túžbou a skutočnosťou, je v nich tá istá nostalgia po plnom vnútornom živote. No čoskoro nadobúda Jesenského lyrická poézia iné významové zafarbenie: zosilnievajú v nej tóny ostrého spoločenského a národného kriticizmu.
IVAN GALL
- vlastným menom Ján Halla, mal český pôvod a študoval v Prahe, bol stúpencom klasicistickej ideológie, podieľal sa na príprave Zborníka slovenskej mládeže, publikoval aj pod inými menami (Ján Turčan, Samo Társky).
Znaky tvorby:
-písal poéziu, prózu a epigramy
-publikoval iba časopisecky
-knižne mu vyšlo dielo až po smrti
-tvorba bola jeho sebavyjadrením
-sklon k melanchólii a nostalgii, literárna skúsenosť a tvorivá sústredenosť
-prevláda impresionistická náladovosť, tlmenosť, štylizovanosť, formálna prepracovanosť, artistnosť a hudobnosť
-prevládajú pocity sklamania, citového nenaplnenia a samoty
-jeho tvorba sa približuje k tvorbe Kraska a Jesenského
Tvorba:
Precitnutie; Biela noc
-krátke prózy, ktoré sú psychologickými analýzami ľúbostných konfliktov
Na dušičky
-próza; prináša atmosféru vonkajšieho sveta, autor označuje svoje srdce za cintorín, v ktorom ležia sny nedosnené a piesne nedospievané
FRANTIŠEK VOTRUBA
- predprevratovom období uverejnil len niečo vyše desiatky básní (najčastejšie pod pseudonymom Andrej Klas). Už jeho prvé básne prinášali osobité a nové umelecké kvality, na prvý pohľad to boli prírodné impresie, ale neboli to len opisy, ale predovšetkým evokácie spomienok, túžby, nostalgie, citového naladenia. Príroda v jeho básniach bola spôsobom náznakového, symbolizovaného vyslovovania vnútorných citových osudov a drám. Jeho špecifikom bola slovanská orientácia. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z nemčiny a slovanských jazykov.
Na západe- mystifikačná báseň; básňou sa snaží zistiť, kto sa skrýva pod pseudonymom Ivan Krasko; napodobnil Kraskov štýl a podpísal sa ako Janko Cigáň; išlo o tvorivú hru
Nostalgia - autor zachytáva svoje citové drámy a sklamania
NEOSYMBOLIZMUS
– neosymbolistické texty majú znaky symbolizmu, ale reaguje aj na vojnovú tematiku, väčšina príslušníkov nadväzovala na tradície kraskovského symbolizmu.
Emil Boleslav Lukáč
– svojou tvorbou sa stal vedúcim predstaviteľom neosymbolizmu v slovenskej medzivojnovej poézii. Bol ovplyvnený hlbokým kresťanským presvedčením, ale tiež priateľstvom so slovenským spisovateľom Vladimírom Royom; zo starších autorov ho ovplyvnila najmä tvorba Pavla O. Hviezdoslava či Martina Rázusa.
V jeho tvorbe prevládajú temné, hlboké tóny, tragika a pesimizmus. Popri symbolizme využíval aj meditatívnosť ( hlboké uvažovanie).
Spoveď – vyjadril svoj sklon k sebatrýzni a vyjadrovaniu sa v protikladoch, paradoxoch
Dunaj a Seina – do protikladu stavia domov – svet a dedinu – mesto
Hymny k sláve Hosudarovej - v zbierke sú okrem básní, ktoré zdôrazňujú autorov kresťanský svetonázor a prihlásenie sa k tvorivému odkazu P. O. Hviezdoslava, básne odrážajúce osobné a spoločenské problémy. Zároveň básnik prehlbuje a komplikuje meditatívny a reflexívny charakter svojej tvorby. Zbierka potvrdzuje Lukáčov štýl, používať zložitý autorský slovník, preplnený poetizmami, biblizmami, archaizmami, neologizmami i cudzími slovami.
O láske neláskavej - Zmyslové, erotické motívy, ktoré boli v úzadí, sa dostali do popredia v tejto zbierke. Už v názve naznačil svojské chápanie ľúbostného citu. Emocionálny a myšlienkový dualizmus tu má silnú účinnosť a presvedčivosť, hoci odráža neustálu rozkolísanosť a pochybovačnosť lyrického subjektu.
Križovatky – deskribuje Slovensko alebo situáciu, v ktorej sa ocitla európska civilizácii v medzivojnovom období. V zbierke posilňuje symbolistickú zložku básnického výrazu a zložitú problematiku vtedajšieho sveta. Už v tejto zbierke i ďalších Lukáč vycítil nebezpečenstvo, ktoré ľudstvu hrozilo najmä zo strany silnejúceho fašizmu.
Spev vlkov - básnik čiastočne ustupuje od trýznivej meditatívnosti a posilňuje národnú a sociálnu zložku svojej poézie. Pôsobivá je slovenská príroda, keď sa vracia k básnic kému obrazu rodnej Hodruše a okolia. V tejto tematickej línii využíva aj senzualizmus spojený s vysokou mierou citovej vrúcnosti:
Elixír – Lukáč pokračuje v úsilí básnicky postihnúť predovšetkým nadosobnú, spoločenskú problematiku. V prvej časti využíva už známy spôsob „spovede", zameraný viac na vonkajší svet ako na svoje neustále zraňované vnútro. V druhej časti sa snaží spájať do celistvej výpovede predovšetkým etické a estetické stránky básnickej tvorby. Týmto spôsobom vyjadril aj obhajobu svojho umeleckého sveta, svojej poetiky.
Veľmi vážnym motívom je aj predtucha vojny, ktorú chápal ako zavŕšenie krízy humanizmu a demokracie, odrážajúcu sa v ústupe od trad. hodnôt eur. kultúry, vzdelanosti a filozofie.
Moloch - zbierka v šiestich tematických cykloch zachytáva nielen autorovo odmietanie trag. udalostí, už neodvratne ústiacich do vojny, ale aj jeho svojskú filozofie dejín.
Bábel - odmietanie nacizmu, stanoviská k priebehu vojny
Návod
Komentuj
2 komenty k blogu
1
bassenka
24. 2.febuára 2011 17:43
dobreeeee
Napíš svoj komentár