Vetné členy

Jazykový systém tvorí niekoľko rovín a to: zvuková (fónická)
tvarová (morfologická),
skladobná (syntaktická)
lexikálna + popri nich i štylistická
Syntaktická rovina stojí medzi jazykovými rovinami najvyššie a spolu s morfologickou rovinou tvorí gramatický systém jazyka. Syntaktickú rovinu jazyka skúma osobitná jazykovedná disciplína – skladba, čiže syntax.
Skladba je náuka o konštrukciách, skladoch, vetách a o spôsoboch a prostriedkoch, ktorými sa tieto vzťahy vyjadrujú.
Skladbu delíme na: 1.syntagmatika – náuka o spájaní slov do syntagiem
2.vetná skladba – náuka o vete a VČ
3.polovetná skladba – náuka o polovetných (polopredikatívnych)
konštrukciách
4.súvetná syntax – náuka o spájaní viet do súvetí
Taktiež sa rozvíja i nadvetná syntax ako náuka o spájaní textových jednotiek (ktoré nemusia byť zhodné s vetou) v rámci odseku, kapitoly alebo celého textu ako najvyššej komunikatívnej jednotky. Táto nadvetná skladba je teda predmetom teórie textu a preto patrí viac do štylistiky.
Vetné členy
Veta ako najmenšia samostatná predikatívna jednotka je zostavená z členov sústredených okolo jedného určitého slovesa. Najdôležitejšie sú tie, ktoré tvoria podstatu, jadro predikácie. Do predikačného jadra vstupujú členy nesúce predikatívne kategórie (vyjadrené určitým slovesom), ale i členy, ktoré tieto kategórie nenesú. K prvým patria prísudok a vetný základ. Tieto členy sa pokladajú za hlavné vetné členy, pretože sú nositeľmi predikatívnosti a tvoria konštrukčné centrum vety. Do predikačného jadra, k hlavným VČ patrí aj podmet dvojčlenných viet, hoci sám nenesie predikatívne kategórie, lebo sa zúčastňuje na predikácii priamo. Na jednej strane určuje predikátu formu, na druhej sám patrí k intenčným (a valenčným) komponentom predikátu, ako aktant vyžadovaný významom predikátu vo forme nominatívu substantíva. Podmet s predikátom sú teda vzájomne zviazané, navzájom sa v jadre predikácie predpokladajú.

VČ sú najmenšie časti vety. Každý VČ môže byť:
1.jednoduchý – tvorí jeden gramatický tvar slova, ktorý nie je ďalej určovaný iným slovom, napr.: dobrý žiak, písať úlohu. Niektoré gramatické tvary plnovýznamových slov sú v slovenčine zložené, t. z., že sa skladajú z viacerých častí, pričom iba jednu z nich tvorí plnovýznamové sloveso napr.: bol by som čítal (podmieňovací spôsob), na hodinu (predložkový pád)
2.rozvitý – je vtedy, ak je ďalej bližšie určený iným závislým (podradeným) VČ, napr.: veľmi dobrý chlapec, písať domácu úlohu, ísť do kina Klub.
3.viacnásobný – tvoria dva alebo viaceré funkčne rovnocenné členy, ktoré majú rovnakú vetnočlenskú platnosť, teda i rovnaký vzťah k nadradenému aj podradenému členu. Formálnym znakom tohoto člena je priraďovacia spojka medzi jeho časťami alebo aspoň možnosť spojiť ich priraďovacou spojkou. Ak sú časti viacnásobného VČ spojené bezspojkovo, formálnym znakom je oddelenie čiarkou, v hovorenej podobe je to polokadencia.

Vzťah VČ a SD (dôležité pri vetnom rozbore)
VČ sa vyjadrujú SD. Je medzi nimi istá paralela, ale niet tu absolútnej analógie. Každý plnovýznamový SD má svoju primárnu syntaktickú funkciu. Okrem tejto základnej funkcie má každý SD (prípadne jeho gramatický tvar) rad ďalších funkcií:

Podmet – podstatné meno
- všetko, čo ho zastupuje
- neurčitok
Prísudok – určité plnovýznamové sloveso
- určité sloveso fázové/modálne/limitné + neurčitk plnovýznamového slovesa
- určitý tvar sponového slovesa + podstatné meno (príd. m., zámeno, číslovka, príslovka)
Vetný základ - Slovesný – neosobné sloveso
- neosobný tvar osobného slovesa
- sponové sloveso + príslovka/podstatné meno
- (sponové sloveso) + príslovka + neurčitok
- (sponové sloveso) + neurčitok
Menný – podstatné meno
- prídavné meno
- neurčitok
- príslovka
- častica
- citoslovce
Predmet – podstatné meno
- zámeno
- prídavné meno
- číslovka
- neurčitok
PU – príslovka
- podstatné meno
- neurčitok
- prechodník
Atz – prídavné meno
- zámeno
- číslovka
- slovesné príčastia
- podstatné meno
Atn – postatné meno v každom páde
- príslovka
- neurčitok
- všetko, čo zastupuje podstatné meno
Doplnok – prechodník
- príčastia
- neurčitok
- podstatné meno
- prídavné meno
- číslovka
- zámeno
Prístavok – podstané meno alebo jeho zástupka
- neurčitok

PODMET (subjekt)
Je to hlavný VČ dvojčlennej vety, ktorý vyjadruje činiteľa deja, nositeľa stavu alebo vlastnosti vyjadrenej prísudkom s ktorým vytvára prisudzovací sklad na základe zhody v osobe, čísle príp. menného rodu. Z významovej stránky podmet vyjadruje:
1.činiteľa (agens) deja: chlapec sa učí
2.objekt / predmet – v pasívnych vetách: dom je postavený
3.nositeľa stavu: chorý schudol
4.nositeľa vlastnosti: ruža vonia
5.nositeľa stavu: dieťa má hračku
Základným prostriedkom na vyjadrenie podmetu je podstatné meno v nominatíve. Okrem podstatného mena môže byť podmet vyjadrený akýmkoľvek SD, slovom, spojením, ktoré podstatné meno zastupuje, napr.: prídavné meno, zámeno, číslovka, neurčitok, vzorce, značky, skratky a tiež aj neplnovýznamové SD v pomenovacej funkcii.
Slovosledovo je pozícia podmetu v zásade voľná, podmet podlieha požiadavkám aktuálneho vetného členenia. Vo vzťahu k prísudku je jeho základné postavenie pred prísudkom. Iba vo vetách s vymedzenou sémantickou náplňou je základné postavenie podmetu až za prísudkom napr.: prišla jeseň, začal fúkať chladný vietor

Podľa lexikálno-morfologických prostriedkov sa rozlišuje podmet:
a)nominatívny vyjadrený nominatívom podstatného mena alebo iným pádom či neohybným výrazom, ktorý stojí na mieste nominatívu pods. mena, a prisudzuje sa mu nejaký príznak vyslovený prísudkom: študent študuje, keď je spojka. Veta s nominatívnym podmetom je základným a najčastejším vetným typom. Tento typ podmetu sa v slovenčine nevyjadruje (je zamlčaný), ak je známy z kontextu, zo situácie a jeho vyslovenie sa ani ináč nevyžaduje. Zamlčaný podmet je známy z osobnej prípony určitého slovesa, resp. kontextu.
b)nulový (všeobecný) – ktokoľvek, akákoľvek osoba, ale do vety ho za normálnych okolností nemožno doplniť, a to ani osobnými zámenami. Používanie tvarov osobného slovesa v prísudku vety spolu so všeobecnou platnosťou obsahu takýchto viet predpokladá gramatický a sémantický podmet deja.Prázdne miesto v štruktúte vety nie je štylizačné (aktuálne) ako pri elypse, ale systémové. Podľa typu slovesa v prísudku rozlišujeme dva typy viet s nulovým gramatickým podmetom: s premetom a bez predmetu.
c)genitívny – podmet vyjadrený 2. pádom substantíva. Vyskytuje sa vo vetách, v ktorých 1.má sloveso zreteľný význam množstva, jeho pribúdania alebo ubúdania napr.: pribúda vody naproti pribudla voda, mamy doma nebolo naproti mama doma nebola
2.prísudok obsahuje určenie množstva, alebo je takýmto určením rozvitý napr.: chlapcov bolo päť, ľudí prišlo veľa
3.ak je podmet rozvitý výrazom určujúcim množstvo (okrem čísloviek 1 – 5) napr.: mnoho vody pretieklo od vtedy
d)vyjadrený číslovkou – tri a štyri je sedem
e)vyjaderný rozličnými druhmi zámen – a ty vieš variť? , kto neprišiel? , moja ešte nenapísala
f)vyjadrená polopredikatívnou podmetovou konštrukciou – piť pivo nie je hriech, pozývať zakaždým matku, to nie je riešenie
g)vyjadrený polopredikatívnou prístavkovou konštrukciou – Tomáš, starý sluha, poháňal krásne kone
h)vyjadrený podmetovou vedľajšou vetou – nie je potrebné, aby si to zapísal, kto hlboko orie, (ten) zlato vyoráva, kto nemá v hlave, má v pätách

Podľa výstavby je podmet:
a)jednoduchý – vyjadrený nerozvitým podstatným menom alebo iným SD v úlohe pods. mena napr.:slnko sa ohlásilo…, nebo bolo posiate…, kto ti to uverí? . Jednoduchý podmet vyjadrený pods. menom sa často spája s rozvíjacími vetnými členmi, najčastejšie sú to prívlastky rozličného druhu napr.: za našimi humnami tiekol bystrý hôrny potok, meno Janka Jesenského už niekde počuli.
b)zložený – 1.komplexný – vyjadrený spojením dvoch podstatných mien, ktoré sa vymedzujú ako obsah foriem alebo kvantity napr.: bochník chleba ležal na stole naproti chlieb ležal na stole, uprostred rieky boli kusy dreva naproti uprostred rieky bolo drevo
2.rovnorodý – vyjadrený spojením dvoch alebo viacerých pods. mien, ktoré ozn. jedinú osobu, zviera či vec, ktorej sa prisudzuje nejaký príznak napr.: Poručík Kvet mal posledný deň dovolenku, Kocúr Benko bol vzorným sprievodcom.
c)viacnásobný – medzi viacnásobnými členmi sa priraďovací vzťah vyjadruje pomocou priraďovacích spojok (paratakticky), bezspojkovo alebo podraďovacou formou (nepravou hypotaxou) napr.: kontinenty a oceány, hostia, rodiny a priatelia…

PRÍSUDOK
Je hlavný VČ dvojčlennej vety, ktorý gramaticky závisí od podmetu a spolu s ním tvorí prisudzovací sklad. Prísudok vyjadruje dynamický príznak, ktorý sa prisudzuje podmetu pomocou predikačných (aktualizačných) kategórií spôsobu a času a gramatických kategórií osoby, čísla, menného rodu, príp. gramatickej kategórie slovesného rodu a lexikálno-gramatickej kategórie slovesného vidu. Základným prostriedkom vyjadrenia prísudku je určitý slovesný tvar osobných slovies. Najčastejšími rozvíjajúcimi členmi sú predmet a rozličné druhy príslovkových určení. Slovosledovo je pozícia prísudku v zásade voľná, t.j. prísudkové sloveso sa spravuje požiadavkami aktuálneho vetného členenia. Prísudok sa pokladá za najdôležitejší VČ, pretože sloveso ako centrálna časť vety otvára vo svojom okolí isté valenčné pozície pre sémantické participanty (pomenovania substancií) späté so slovesným dejom, resp. aj vlastnosti a okolnosti charakteristické pre dej.
Podľa sémantických príznakov (akčnosť, dynamickosť, relačnosť) sa delia predikáty na tri základné skupiny: - statické
- procesné
- činnostné
Prísudok môže byť: slovesný / slovesno – menný (menný)
Slovesný prísudok: môže byť jednoduchý alebo zložený. Vyjadruje sa jednoduchým alebo zloženým určitým tvarom plnovýznamového slovesa, napr.: píšem, budem počúvať…
Zložený slovesný prísudok:skladá sa z pomocného slovesa
– fázového / modálneho / limitného - a neurčitku plnovýznamového slovesa.
Slovesno – menný / menný prísudok:je vždy zložený. Skladá sa zo sponového slovesa (najčastejšie byť, mať, ostať, zostať…) a mennej časti , ktorú môže tvoriť: pods. meno, príd. meno, zámeno, číslovka, príslovka či vedľajšia veta.

Pri vetnom rozbore sa možno stretnúť s prísudkom aj ako:
Viacnásobný slovesný prísudok: vyjadruje sa slovesami, ktoré sú synonymicky blízke svojím významom alebo sa opakujú, napr.: ženy plakali a kvílili.
Vyjadrený ustáleným slovným spojením: ktorý sa skladá z kategoriálneho (mať, vysloviť, vyjadriť, robiť, urobiť, vykonať, dať, podať…) a podstatného mena. Takýto prísudok má zvyčajne jednoslovný ekvivalent a časté je metaforické vyjadrenie napr.: mal pocit - cítil,
robil žarty – žartoval…
Vyjadrený frazeologizmom: neprišlo na um (nepomyslel), dala mu košom (odmietla ho)…
Nešpicifické morfologické prostriedky: neurčitok v rozkazovacích a podmieňovacích vetách napr.: Stáť! , Nebyť teba, nezvládol by som to a zvukomalebné citoslovcia a useknuté slovesné základy na pomenovanie nečakaného, rýchleho deja napr.: váza bác na zem
Vyjadrený doplnkovou polopredikatívnou konštrukciou (druhotný prísudok): napr.: videla som mestskú ženu, dosť pekne oblečenú.
Vyjadrené prísudkovou vedľajšou vetou: naša učiteľka je taká, že nám vždy pomôže.
Vyjadrená prístavkovou polopredikatívnou konštrukciou: boli to Medze, obecný majetok dediny.
VETNÝ ZÁKLAD
Je jediný hlavný VČ jednočlennej vety. Vyjadruje aktualizovaný príznak, ktorý sa vzťahuje priamo na mimojazykovú skutočnosť. Môže byť:
- slovesný
- slovesno – menný
- neslovesný (menný)
Slovesný vetný základ: je vyjadrený určitým neosobným tvarom slovesa:
1. neosobného – bezpredmetového: patria tu atmosferické deje a javy: prší, mrzne, blýska sa
2. neosobného – predmetového: mrazí ma, odľahlo mi
3. osobného v zvratnom bezpodmetovom tvare: všade sa hovorí, zajtra sa nepracuje
4. osobného v neosobnom tvare (3. osoba str. r.): v lese voňalo fialkami, v zámku straší
Slovesno – menný vetný základ: má tieto časti:
1. neosobný tvar sponového slovesa
2. vetná príslovka (modálna alebo stavová), príp. substantívum
3. neurčitok plnovýznamového slovesa
Menný základ: môže byť vyjadrený: podstatným menom, prídavným menom, príslovkou, neurčitkom, časticou, vokatívom alebo citoslovcom. Menná časť slovesno – menného vetného základu môže byť v rámci podraďovacieho súvetia vyjadrená aj vedľajšou vetou.
VEDĽAJŠIE (ROZVÍJACIE) VČ:
Do vetnej stavby sa zapájajú určovacím vzťahom. Môžu rozvíjať hlavné VČ, vetný základ alebo ostatné VČ na ktoromkoľvek stupni vetnej stavby. Patrí tu: predmet (O), príslovkové určenie (PU), prívlastok (At)
Vedľajšie VČ sa rozlišujú podľa toho:
1. aký SD rozvíjajú
2. akým spôsobom rozvíjajú nadradený VČ (väzobne / neväzobne)
Pri charakteristike (určovaní) VČ je potrebné brať do úvahy gramatickú (formálnu) i významovú (sémantickú) stránku.

PREDMET (OBJEKT)
Vedľajší VČ, ktorý rozvíja predmetové sloveso alebo prídavné meno a viaže sa naň pevnou väzbou (reakciou). Predmet je záväzným doplnením každého predmetového slovesa / adjektíva, ktoré bez tohoto doplnenia, nie je významovo úplné. Na základe intečnej štruktúry sa všetky plnovýznamové slovesá delia do 4 skupín:
1.neosobné predmetové slovesá – robiť, čítať…
2.osobné nepredmetové slovesá – chodiť, sedieť…
3.neosobné predmetové slovesá – brata zabilo…
4.neosobné nepredmetové slovesá – prší, blýska sa…
S O sa spájajú slovesá patriace do 1 a 3 skupiny, s PU 2 a 4 skupiny.
V slovoslede sa O riadi požiadavkami aktuálneho členenia vety, najmä O prísudkového slovesa reaguje na zákonitosti významovej stavby vety. Predmet prísudkového slovesa je teda slovosledovo voľný, no vo vzťahu k podmetu a prísudku jeho miesto je za týmito VČ. Z hľadiska sémantického prístupu O sa pokladá za základný VČ, sloveso bez O doplnenia je sémanticky neúplné a neplní komunikatívnu funkciu: Deti navštívili kamaráta / Deti navštívili.
O delíme na – priamy a nepriamy
Priamy O: je v bezpredložkovou akuzatíve alebo v pádoch, ktoré sú s ním synonymné, alebo ho môžu nahrádzať napr.: podaj mi vody/podaj mi vodu, dostali sme po jabĺčku/dostali sme jabĺčka
Nepriamy O: je v ostatných nepriamych pádoch a v akuzatíve s predložkou. Tu rozlišujeme 5 sémantických typov O:
1.zásahový – ozn. vec , ktorú slovesný dej zasahuje, premiestňuje, mení, privádza do iných okolností napr.: rúbať drebo, dotknúť sa plota
2.výsledkový – ozn. veci, javy, tvary… ktoré slovesný dej utvára, produkuje alebo zapríčiňuje napr.: variť obed, písať román, sálať teplom
3.obsahový – podáva obsah slovesného deja, najmä obsah reči, myslenia a vnímania napr.: hovoriť o filme, počul otca kašlať
4.cieľový - ozn. vec, ktorú dosahuje, (ne)má, (ne)môže dosiahnuť napr.: túžiť po šťastí, žiadať si dovolenku
5.vzťahový – ozn. toho/to, na koho/čo sa dej vzťahuje napr.: podobať sa hrdinovi, schopný niečoho
O býva najčastejšie vyjadrený podstatným menom okrem nominatívu a môže sa vyjadrovať aj prídavným menom, zámenom, číslovkou, neurčitkom (je takmer vždy cieľový O) či vedľajšou vetou

PRÍSLOVKOVÉ URČENIE (ADVERBIÁLE)
Vedľajší VČ, ktorý rozvíja neväzobne sloveso, prídavné meno, príslovku, príp. celú vetu a vyjadruje vonajšie okolnosti alebo kvalitu nadradeného príznaku.
PU delíme na 2 skupiny: okolnostné (miesto, čas, príčina) a vnútorné/vlatnostné (spôsob)PU, ďalej na statické a dynamické
Vlatnostné:
Príslovkové určenia spôsobu- určujú kvalitu alebo kvantitu a intenzitu slovesného deja.
1.určenie spôsobu: vyjadruje kvalitu deja na otázky ako? Akým spôsobom?
2.určenie miery:vyjadruje mieru, intenzitu deja, vlastnosti, okolnosti na otázky koľko? Nakoľko? Do akej miery?
3.určenie účinku: sa dotýka s PU miery, s jeho odtienkom maximálnej, hraničnej miery pri predložkách do a na
4.určenie výsledku: preniká s určením miery a účinku. Vyjadruje sa s predložkami na, do s G a predložkou v s A.
5.určenie nástroja a prostriedku: pomenúva prostriedok, nástroj na uskutočnenie deja alebo dej modifikuje. Odpovedá na otázky čím? Pomocou/prostredníctvom čoho?
6.určenie pôvodu a látky: vyjadruje sa prostým inštrumentálom alebo predložkovými pádmi s ním synonymnými napr: páchnuť stuchlinou/páchnuť za stuchlinou
7.určenie pôvodcu:vyjadruje sa G s predložkou
8.určenie sprievodných okolností za ktorých prebieha dej. Ide o okolnosti, v ktorých sa nachádza osoba, zviera vec v pozícii podmetu alebo predmetu.
Okolnostné:
PU miesta- odpovedá na otázky kde? , odkiaľ? , kade? pokade? ...
PU času- odpovedá na otázky kedy? ako dlho? , odkedy? , dokedy? ...
PU príčinnosti- zahŕňajú všetky odtienky okolnostných určení a to
1. PU príčiny: vyjadruje dôvod, ktorý jav vyvolá, z čoho vyplýva…, odpovedá na otázky prečo? , začo? z akej príčiny? ...
2. PU účelu: udáva chcenú príčinu (cieľ), s ktorým konáme istý cieľ. Odpovedá na otázky načo? , s akým cieľom? ...
3. PU podmienky: vyjadruje hotovú príčinnú súvislosť. Na podmienku sa pýtame otázkami za/bez akých podmienok? ...
4. určenie prípustky: vyjadruje prekonanú napriaznivú podmienku, napriek ktorej sa uskutočňuje alebo trvá dej. Odpovedá na otázky napriek čomu? , pri akých podmienkach? ...

HRANICE MEDZI O a PU:
Predmet:1.predmet je záväzné doplnenie v jedinom tvare (prípadne jeho variante)
2.na predmet sa možno opýtať iba pádovou otázkou
3.predmet nemožno nahradiť príslovkou
4.predmet môže rozvíjať iba predmetové sloveso alebo prídavné meno
PU: 1.PU je zväčša nezáväzné doplnanie slovesa a môže stáť pri tom istom slovese v rozličných tvaroch
2.na PU sa okrem pádovej otázky možno opýtať aj otázkou na príslovky
3.PU v predložkovom páde pods. mena možno nahradiť príslovkou alebo prísl. výrazom tam, vtedy, preto…
4.PU môže rozvíjať každé sloveso a prídavné meno, dokonca i príslovku

PRÍVLASTOK (ATRIBÚT)
Vedľajší VČ, ktorý rozvíja podstatné meno alebo výraz, ktorý zastupuje podstatné meno na ktoromkoľvek stupni vetnej stavby. Vyjadruje nesamostatný príznak nadradeného substantíva. At môže rozvíjať substantívum v podmete, predmete, prísudku, vetnom základe, PU, doplnku a nadradenom prívlastku.Prívlastok nie je záväznou súčasťou gramatického jadra vety. Prívlastok nevstupuje do vety ako jej člena samostatne, ale iba spolu s nadradeným podstatným menom.
Podľa toho, akým spôsobom vyjadruje prívlastok svoju syntaktickú závislosť na nadradenom substantíve, sa rozlišuje: prívlastok zhodný a nezhodný
Zhodný prívlastok:preberá od nadradeného člena gramatické kategórie rodu, čísla a pádu. Základným prostriedkom na vyjadrenie je prídavné meno.
Sekundárne prostriedky na vyjadrenie Atz sú: 1.adjektívne:
zámená, číslovky, slovesné príčastia, neohybné adjektíva
2.substantívne: pomenovania živých bytostí, názvy miest, všeobecné pomenovanie a jeho hodnotenie, pomenovanie vecí alebo živočícha na základe vzťahu rod – druh a prívlastok so spojkou ako napr.: susedia prišli ako svedkovia
Nezhodný prívlastok:svoju závislosť nevyjadruje zhodou, ale pevným postavením za nadradeným podstatným menom. Prostriedkom na vyjadrenie vzťahu býva primkýnanie, zriedkavo väzba. Základným prostriedkom na vyjadrenie je substantívum v akomkoľvek prostom alebo predložkovom páde, sekundárnymi môžu byť prirovnávací prívlastok so spojkou ako, neurčitok, príslovka, akýkoľvek výraz, ktorý má platnosť podstatného mena, resp. má pomenovaciu funkciu.
Podľa výstavby sa rozlišuje prívlastok:
a)jednoduchý- s nadradeným podstatným menom tvorí jednoduchý sklad
b)zložený- ba)rozvitý- s nadradeným pods. menom sú prívlastky vo vzťahu prehlbovanej
závislosti
bb)rovnorodý- s nadradeným pods. menom sú prívlastky vo vzťahu vetvenej
závislosti
c)viacnásobný-s nadradeným pods. menom sú prívlastky vo vzťahu násobnej závislosti spojené priraďovacími spojkami alebo bezspojkovo.
OSOBITNÉ VČ
Vyčleňujeme ich na základe toho, že sa do vety zapájajú polopredikatívnym vzťahom. Polopredikácia je prisudzovací vzťah, ktorý nie je vyjadrený príslušnou formou, určitým tvarom slovesa. Polopredikácia sa vyjadruje neurčitými tvarmi slovesa – prechodníkom, neurčitkom, príčastím a sekundárne SD, ktoré môžu byť mennou časťou prísudku.
Polopredikatívne konštrukcie- sú syntaktické konštrukcie, ktoré v rámci jednoduchej vety vyjadrujú sprievodnú, nevetnú predikáciu. Aktualizovaný príznak, ktorý PK vyjadruje, platí v tom časovom a modálnom rámci, ktorý vytvára prísudkové sloveso vety, v ktorej je PK vložená ako jej VČ.
DOPLNOK:
Osobitný VČ, ktorý vyjadruje druhý, nevetný prísudok a viaže sa zároveň k slovesu a podstatnému menu, ktoré je buď podmetom, alebo predmetom. Doplnok zhusťuje vetnú stavbu. Môže stáť na ktoromkoľvek mieste vo vete.
Doplnok delíme na 1.podmetový, 2.predmetový
Prostriedky na vyjadrenie
1.slovesné- prechodník, príčastie, neurčitok
2.neslovesné- substantívum, adjektívum, číslovka, zámeno

PRÍSTAVOK:
Je menná polopredikatívna konštrukcia, ktorá vyjadruje aktuálne stotožnenie. Formálnym znakom prístavku je jeho grafické a intonačné odčlenenie od vety, v ktorej stojí. Je novým pomenovaním toho istého, čo už bolo pomenované nadradeným podstatným menom.

PRÍVLASTKOVÁ PK:
Tvorí ju zhodný adjektívny prívlastok, ktorý stojí za podstatným menom. Jeho základom býva najčastejšie slovesné príčastie činné alebo trpné, zriedkavejšie je to prídavné meno alebo iný SD, ktorý má tvar adjektíva.
PK môže byť:1.voľná- vyjadruje nepodstatný príznak nadradeného pods. mena
2.tesná- vyjadruje príznak, bez ktorého by veta zmenila alebo stratila význam

PRÍSLOVKOVÁ PK:
Tvorí ju slovesný prechodník (holý alebo so svojimi rozvíjacími VČ), ktorý vyjadruje dej neprebiehajúci súčasne s prísudkovým dejom.

NEPRAVIDELNOSTI VO VETNEJ STAVBE:
1.nepravidelnosti gramaticky nesprávne – anakolút (vybočenie z vetnej stavby)
- kontaminácia ( kríženie väzieb)
2.nepravidlenosti štylisticky príznakové – apoziopéza –výpovedi chýba koniec
- proziopéza – výpovedi chýba začiatok
-prerývaná výpoveď- intonačná línia je prerušená
-vložka - slovo, ktoré sa vkladá do inej vety
-elipsa – vynechanie istého VČ

PRÍZNAKOVO ZAPOJENÉ VČ:
Voľne zapojený VČ: ostala stáť bez slova, opretá a stenu.
Pričlenený VČ: Doneste mi limonádu - ale studenú.
Osamostatnený VČ: Pán Aurel tu píjaval čaj. Horký.

 Návod

1 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu