Pochádzal zo šľachtickej rodiny. V roku 1919 s rodinou emigroval do Nemecka. Živil sa rôzne; hodinami angličtiny, francúzštiny, ruštiny ba aj tenisu.
Získal Guggenheimovu cenu roku 1943 a druhý raz roku 1953. Zomrel vo svojej vile vo Švajčiarsku. Zanechal po sebe rozsiahly literárny odkaz. Dostal pomenovanie “virtuóz jazyka“.
Postavy:
Konstantin Obolenský – je počernej pleti, má purpurovočervené žily, pekne pristrihnuté čierne fúziky a štetinaté nozdry. Je neverník, sukničkár, sám pred sebou obhajuje, prečo podvádza ženu.. neviem posúdiť, či jeho obchody sú ozajstné alebo sú to len zámienky na neveru - teda že si naschvál vybral také zamestnanie, aby mohol mať avantúry. Teda či boli skôr avantúry alebo práca. Doslova sa vyžíva v tom, ako opisuje svoje zálety. Najskôr o sebe rozpráva v 1. osobe plurálu, potom v 3. osobe singuláru. Autor tým chce asi vtiahnuť čitateľov viac do deja, napr. Dnes večer prídeme do zvodného mestečka, ...zajtra uvidíme, Poradíme si, poradíme.
Konstantin najprv odsudzuje „očumovanie“ a pritom on sám robí to isté. Je prefíkaný, možno aj zákerný. Schválne si vybral neznámu dámu. Nadviazal s ňou rozhovor. Snažil sa byť milý, ale sledoval tým svoj záujem - uloviť ju. On sa predstaví, ale jej meno ho už nezaujíma, už dosiahol, čo chcel - namotal ju. Konstantin je falošný. Najskôr súhlasí s neznámou dámou, že ten chlap je prasa. Potom vychvaľuje Rusov, akí sú romantici, a neskôr na ňu pozerá tým istým pohľadom.
Podľa mňa je netypické a zvláštne, že keď Konstantin spomína ako zarezali jeho rodičov pred jeho očami, hovorí to ako bežnú vec.
Dáma bez mena – je brunetka s napudrovanou tvárou, má pohrebný výraz očí, zmyselné oranžovočervené pery. Jej meno nevieme, ale o charaktere čosi vypovedá, ak sa nechá len tak "zbaliť" neznámemu mužovi vo vlaku. Prezrádza mu osobné veci, ktoré sa hovoria len dobrým známym. Možno preto sa tak veľmi rozhovorila, lebo priveľa pila, ako sama spomína. Keď pije pivo správa sa ako chlap, čo je opozíciou k tomu, ako ju Konštantín vykresľuje.
Vedľajšími postavami je Konstantinova manželka, ktorú autor vykreslil ako typ dobrej manželky, chýba jej akákoľvek vášeň, nádherné varí. Vyhovuje mu, že nie je príliš bystrá a preto nežiarli. Pritom Konštantín sám na seba prezrádza, že bol manželke tri razy neverný. Ďalšími vedľajšími postavami sú traja spolucestujúci – pekne oblečený starý pán, ďalší – pôvabne tučný pán, ktorý rozprával o chove prasiat, a tretí muž je arogantný samotár, skrytý za novinami.
Prostredie:
Dej sa odohráva najprv na nástupišti na stanici, neskôr v prostredí kupé vo vlaku. V texte je spomínané Rusko. Konstantin spomína aj Berlín. Autor hovorí o Rusku aká je to veľká krajina. A vyzdvihuje ju nad Sasko: „Náš rodinný statok bol taký veľký ako celé vaše Sasko“ – zveličovanie.
Čas:
V texte nie je udané konkrétne časové obdobie, v ktorom sa príbeh odohráva. Pravdepodobne to však bude povojnové obdobie, v ktorom tvoril a aj žil.
Rozprávač:
Na začiatku príbehu rozprávač začína nezvyčajne. Sám o sebe hovorí v množnom čísle. Neskôr hovorí v 3. osobe jednotného čísla, rozprávanie je prerušované priamou rečou neznámej dámy.
Dej:
Príbeh sa odohráva na vlakovej stanici. Konstantin odchádza na cestu vlakom a vo vlaku stretáva spolucestujúcich - pánov, s ktorými sa rozpráva, neskôr sa zarozpráva s dámou. Dámu považuje za skúsenú tridsaťročnú sexy brunetku. Najprv hovoria o počasí, neskôr Konstantin ponúkne dáme vankúšik na spríjemnenie cesty, čo dáma považuje za veľmi ohľaduplné. Potom Konštantín rozpráva o svojom živote a o zamestnaniach, ktoré vykonával. Potom sa Konstantin snaží zbaliť neznámu dámu s tým, že on je sám, ona je sama, kto by im teda mohol zakázať stráviť niekoľko príjemných hodín v skrytom hniezdočku lásky? Na konci príbehu sa Konštantín pýta dámy na jej meno, ta však povie: „Ále, čo tam po mene? Prečo by mal mať človek meno? “ Jemu je v podstate jedno ako sa volá, ide mu iba o chvíľkové pobavenie sa.
Autor v texte ani neprezrádza kam vlastne cestuje Konstantin a ani neznáma dáma.
Jazykové prostriedky:
Autor používa nemecké slová ako: absolut Marasmus, Galanterie, Gnädiste, kameradeschaftlich, Phantasie. Tieto cudzie nemecké slová používa autor zrejme zámerne, na obzvláštnenie textu. Taktiež používa cudzie slová: aviatiky, pumpky V texte je okrem rozprávania rozprávača použitá aj priama reč. Používa aj archaizmy: lokaj, excelencia, apropo, madam, frizúra, a deminutíva: vecičky, zrkadielka, srdiečko, poháriky, bidielko. Autor používa aj prirovnania: prsia ako dve prasiatka, krásna nahá žena ako morská panna, kabát bol priehľadný ako želatína, metafory: lúč napätého pohľadu, záblesky svetla strieľali po kupé, vôňa obchodných ciest, ticho bolo zvodné, epiteton: správny pohľad, neduživá kytica, prvotriedne pančuchy, drobná babka, starí ľudia.
Štýl písania:
Autor často používa pri písaní apoziopézu, čo je v takom „množstve“ nepotrebné, resp. volí písanie apoziopézy na nevhodných miestach, napr. (Po jedinej noci sa rozlúčime ako lode...). Apoziopéza je nedokončená výpoveď a túto podmienku autor dosť často nespĺňa. Preto mi to použitie apoziopézy príde nadbytočné.
Nabokov použil v texte také množstvo informácií, ktoré som aj očakávala v príslušnej komunikačnej situácii. Text je napísaný jasne, zrozumitešne, všetko je jednoducho vysvetlené, takže citateľ textu veľmi dobre rozumie.
Čo sa týka podania spôsobu napísania textu (príbehu), text je pre čitateľa ľahko dekódovateľný. Štylisticky je napísaný jednoduche, vecne a presne.
Autor hovorí k veci, neodbočuje, venuje sa rozprávaniu, ktoré je začal. Výpoveď autora je pomerne zdvorilá.
Text je oddelený odsekmi, čo napomáha čitateľovi lepšie sa orientovať pri čítaní.
Priama reč je označená úvodzovkami, čo hodnotím kladne, pretože niektoré texty sú písané tak, že priama reč je označená odrážkami a to čitateľa môže rušiť.
Nabokov tvorí vhodné slovosledové postupy (napr. Jej lesklý kabát bol priehľadný ako želatína)
V tomto texte je dodržaná zásada ekonómie, teda text je napísaný stručne a zrozumiteľne. Nič nie je napísané nadbytočne okrem už spomínanej apoziopézy.
Autorov jazykový prejav je veľmi bohatý, používa expresívne slová, napr. (orgie, čiperné prsty, pumpky, špica). Kladne hodnotím aj to, že autorov slovník je pomerne dosť pestrý, nepoužíva blízko seba tie isté alebo podobné slová.
Text je účelný, pretože Nabokov používa čím viac primeraných slov na vyjadrenie myšlienky a tým jeho myšlienka pôsobí silnejšie.
Textový prejav je prehľadný, jasný, ľahko a jednoznačne dekódovateľný, autor adekvátne a prehľadne využíva interpunkciu.
Na začiatku textu som sa trocha strácala kvôli použitiu množného čísla, neskôr mi už bol text jasne zrozumiteľný. Toto dielko mi pripadá ako milá poviedka, avšak bez zápletky. Nič prevratné sa neudeje. Autor dáva čitateľovi priestor na domyslenie si vlastného záveru. Teda či sa vzťah Konstantina a neznámej dámy bude aj naďalej vyvíjať, alebo ju naozaj len odprevadí a už sa nikdy neuvidia?
Recenzia
Komentuj
Komenty k blogu
1
marttina
1. 4.apríla 2009 09:16
hlboko nezaujimave
Napíš svoj komentár