Čokoľvek, čo robila bolo málo. Neustále sa obzerala a dúfala v to, že ju niekto zbadá. Že ju osloví a pozdraví sa jej. Alebo sa aspoň spýta na to, koľko je hodín. Priala si to zažiť! Chcela vedieť, aké to je, keď nie je duchom doby, v ktorej si každý všíma iba seba. Priala si byť tou,o ktorej rozprávajú, za ktorou sa otáčajú. Tou, ktorá existuje.
"Nie som krásna," preto nevzbudzujem pozornosť. "Som šedá, obyčajná, som nula! Nikto by si nevšimol, ak by som zmizla. Vyparila sa. Každý by šiel ďalej, akoby sa nič nestalo," dumala tisnúc k sebe ťažký batoh.
"Ako ich zaujať? Ako zmeniť tú ľahostajnosť v srdciach ľudí o druhých?"
Ak by sa postavila na most, všimli by si ju. Netrvalo by to dlho, len pokým by tam stála. Potom by všetko utíchlo a jej dni by bežali ďalej ako doteraz. Možno by ju poslali k cvokárke a tá by sa jej venovala hodinu a potom by na ňu zabudla. Do nasledujúcej terapie by bola iba ďalším menom na kartotéke.
Bola stále neviditeľná, hoci žila. Keby sa zhodila z mosta, dívali by sa na jej mŕtve telo. Možno by sa na ňu pár krát spomenulo. Deti by ukazovali na miesto, kde dopadla, na miesto, ktoré ukončilo jej neviditeľnosť.
"Ak by som bola iba pre jedného človeka viditeľná, môj život by mal väčší zmysel," uprela pohľad na starého pána. Uškrnula sa. Nie, on nebol ten pravý na uspokojenie jej priania. Vrásky mu velebili priezračné oči. Duchom už bol inde, pri ľuďoch, pre ktorých býval nepostrádateľným. Teraz už boli preč.
Priala si nájsť niekoho, s kým by dokázala kráčať cestou života. Aj bez slov. Niekoho reálneho, s pocitom vedomia, že je pre neho viditeľná, dôležitá a jediná. Že je tu pre neho, že sú tu pre seba. V dobrom aj v zlom. Vo chvíľach radostí aj beznádeje.
"Ak by stratil svoje krídla a nevedel by lietať, požičala by som mu svoje. Vznášali by sme sa v objatí."
Nemohla sa vzdať. Nemala právo vzdať sa svojich snov, ktoré pre ňu znamenali samotný život. Vyrvala zúfalstvo zo svojich krokov. Hrdo vztýčila hlavu s vedomím, že príde aj jej čas. Nie, nedá sa obrať o svoje nádeje. Raz bude pre niekoho viditeľná, nie len povrchne, ale úplne. Svetlom, ktoré svieti aj keď všade je tma. Za to sa oplatí žiť, bojovať, nepodávať sa!
Nádej nezomiera, ak si ju nenecháme vziať.
Čo na to hovoríte? Oplatí sa bojovať pre sny aj keď nemáte záruku, že sa naplnia?
Sherylin Lee ®
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
myzu252010
1. 2.febuára 2012 22:23
jednoznacne ze sa oplati,som o tom presvedceny...nieco podobne som zazival ked som hladal moju lasku...trvalo to a dost ma to stalo,ALE vytrval som a prave zajtra to bude 21 mesiacov co sme spolu...preto si myslim ze sa oplati bojovat...
Napíš svoj komentár