Stratená existencia. Nedivím sa. Ľudia sa vždy radšej zamýšľajú nad druhými, ako nad sebou. Teda, nech ma súdia. Čo ma po tom, čo si myslia, že všetko vedia? Moje meno. Na to vám kašlem. Vykričím ho trebárs aj do celého sveta: "Anna. Anna, ktorá bola odsúdená za to, že vôbec bola." I keď bola s vami a patrila medzi vás.
Hodiny tikajú. To by bolo, keby čas zastal. To len tikot slabne čoraz viac, tak ako buchot na dverách oznamujúci príchod Marcela. Čakala som ho už dlho. Je to môj nevlastný brat. Aspoň tak tvrdí. Venuje sa vešteniu. Kto to kedy zažil, aby muž bol veštec? Snáď v dobe tých divných mágov. Vždy predpovedá našu tmavú budúcnosť. Nevymývam si z jeho hatlaninami mozog.
Pravdupovediac, je to jedno. Nerobím nič obvyklé, iba ignorujem nepríjemné alternatívy. Živím sa klamstvami. Vytváraním ideálnej reality. Je to moja profesia. Som luhárkou z povolania. Mojou úlohou je nepremýšľať a opakovať frázy, ktoré mi štepovali od detstva do hlavy. Žiaľ doba sa mení a ja sa musím učiť, aby som nevyčnievala. Nechcem vzbudzovať pozornosť, preto prikyvujem a krútim hlavou, keď sa to patrí.
Občas vyjadrím svoj názor, ten väčšinový. Marcel nie. On je kúzelník. Je presvedčený, že dokáže viac, že to, čo robí je správne. Musím mu klamať, odhovoriť ho od toho. Musí byť ako my.
Všetko je tak dobré, ako je. Načo si to chlapčisko zavára? Len si narobí problémy. Kto nie je s nami, je proti nám. Ak v tom bude pokračovať, môže sa spakovať do truhly. Len kto mu ju preplatí?
"Prejdi na našu stranu," dohováram mu. Ja som už odsúdená za to, že som. On však bude odsúdený aj za to, že ide proti nám. Stojí mu to za to?
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.