Tmavé vlasy jej padali do tváre. Vytvárali akýsi závoj, ktorý zakrýval jej oči. Nemohla sa ďalej na to všetko dívať. Sedela nepohnute na studenej lavičke pod mestským svetlom. Vietor jej občas nadvihol tenkú sukňu, ale okrem toho nejavila žiadne známky pohybu. Hlavu mala mierne sklonenú, prsty skrehnuté a prepletené jej ľahko spočívali v lone.
Ľudská nevšímavosť jej priam drancovala srdce. Stíšene a nebadane prikladala ľahostajnosť na rozjatrené rany. Iba necítiť, iba nevnímať, iba odísť, len tu neostať.
Sedela nepohnute. Sklenený pohľad pritvrdila zavretím viečok. Nadýchla sa. Pomaly klesla ešte nižšie. Už to dlho nepotrvá, už ju to nezaujíma, už neujde. Nebude odďaľovať nevyhnutné. Skôr alebo neskôr ju čierny rytier nájde. Niet úniku pred jeho mečom. Pôjde mu v ústrety. Podá mu ruku a bude čakať.
Posledný úder. Sladší a bezbolestnejší, ako ľudské slová, činy, ktoré ju nikdy priamo neudreli. Roztrhali ju, rozštvrtili ako dravce svoju obeť. Posvätný dar na oltári ich vlastnej neutíchajúcej skazy. Ortieľ jej mlčania previl čoraz netrpezlivejší vietor. Kat nadvihol ruky. Noc preťal stlmený výkrik. Pomaly sa začalo rozvidnievať.
Sherylin Lee®
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár