Moje obľúbené mestá I. - Paríž

Neprecestovala som toho príliš veľa, ale napriek tomu mám svoje obľúbené kútiky. Či už miesta, kam som zavítala len raz v živote a nikdy sa tam nevrátila (zatiaľ), lebo akosi nebola príležitosť alebo miesta, kam sa rada znovu vraciam.
Dnes začnem mestom z druhej skupiny.

Paríž som prvýkrát navštívila v septembri 2001. Bolo to dva dni po útokoch na dvojičky a hoci sme šli autobusom, katastrofa World Trade Centre mala dopad na nás i na ľudí okolo.
Bolo to super. Paríža ma dostal svojím čarom, aj keď to bol typický rýchly poznávací zájazd. Možno to bolo dobrými kamarátkami "po boku", možno to bolo tým, že človeka ako som ja Paríž sklamať nemohol. Možno za to mohla sprievodkyňa Saša, ktorá bola veľmi fajn. Ale to je dnes už jedno.

Druhýkrát (a vlastne aj tretí) som sa do Paríža vrátila v máji 2004. Po maturite sa plno ľudí začalo učiť na prijímačky, no a my so spolužiačkou sme šli na týždňový projekt do mestečka Royan. Cesta tam viedla, ako inak, cez Paríž. Bola to len krátka zastávka v tomto meste, no pre mňa veľmi dôležitá. Oživila som si pár spomienok, navštívila opäť niektoré pamiatky a! - naučila sa cestovať metrom

Štvrtýkrát som bola v Paríži v marci 2007. Prvýkrát bez profesorského dozoru, prvýkrát bez organizácie, ktorá nezávisela na mne. Ja, kamarátka, dvaja kamaráti. Videli sme toho veľa, no počas tých pár dní sme si našli aj čas na obyčajnú prechádzku po Luxemburských záhradách, či nočný život Paríža

Naposledy (zatiaľ) som bola v Paríži na historickej exkurzii z výšky. Skvelá sprievodkyňa alias naša vyučujúca francúzskych a anglických dejín - študent histórie si len ťažko mohol želať viac. Videla som starých známych i úplne nové veci. Na mnohé som sa pozrela novým pohľadom.

A keby som mala deň v Paríži len pre seba?
Ráno by som vstala v malom hotelíku v jednej z bočných uličiek v širšom centre Paríža. Otvorila by som úzke francúzske okno a zistila, aké je vonku počasie a pozrela sa, či je najbližšia pekáreň už otvorená. Vychystala by som sa a vyšla von. Slnko by svietilo (upršaný Paríž má svoje čaro, ale slnko je lepšie), vbehla by som do pekárne a kúpila si strašne dobrý a strašne veľký kus francúzskeho jablkového koláča. Cestou na metro by som raňajkovala a plánovala si cestu. Nasadla by som na metro a zviezla sa do centra, priamo do stredu Paríža a začiatok dňa by som oslávila na Ile de la Cité. Hoci Notre Dame je majestátna, asi by som nešla dnu, bola som tam a množstvá turistov by ma v tento deň nelákali. Ráno a menej ľudí by som využila na inú pamiatku a zamierila by som o kúsok ďalej - do Saint-Chapelle.

Saint-Chapelle, stará priateľka by ma isto privítala s otvoreným náručím. Užila by som to ticho v nej, prezrela jednotlivé vitráže a na moment sa vrátila do 13. storočia a obdobia Blanky Kastílskej a Ľudovíta IX. Svätého. Keďže to nie je veľké miesto, prehliadka by mi netrvala príliš dlho. Rozlúčila by som sa a šla ďalej. Podľa toho, aký by bol deň by som sa zastavila či nezastavila na neďalekom trhu. Niekedy tam bývajú špeciálne akcie, ktoré stoja za to.
Potom by som prešla na druhý z ostrovov v srdci Seiny Ile de Saint Louis a prešla sa jeho uličkami. Má svoju nezameniteľnú atmosféru. Nasledovala by som breh Seiny a prezrela si stánky bukinistov, možno si aj kúpila nejakú peknú skicu. Potom by som nasadla na metro a vybrala sa za ďalším starým priateľom.

Cintorín Pére Lachaise je tak trochu od ruky, no napriek tomu ho odporúčam každému. Či už tam idete vzdať hold Jimovi Morissonovi alebo Edith Piaf, pozdraviť Oscara Wilde alebo LaFontaina, uctiť si československých vojakov, pozrieť si náhrobok princezien a princov rodu Murat alebo len si vychutnať nádheru starých rodinných hrobiek... tento cintorín je dobrým miestom na všetko. Ožívajú v ňom staré príbehy hrdinov i tých menej šťastných, skrýva mnoho šťastia i sĺz. Ale to je už iný príbeh.

Potulky po cintoríne určite trvali dlho, preto by som sa teraz vybrala na Montmartre. Sacré-Coeur žiari doďaleka a Place du Tertre stále obývajú umelci. Pohrdla by som klasickou cestou i výťahom a vybrala sa na kopec bočnými schodiskami. K bazilike by som prišla z inej strany. Najskôr by som sa pokochala výhľadom na Paríž a potom sa vybrala na námestie du Tertre. Prezrela si práce umelcov a možno sa aj nechala namaľovať. Ktovie. Potom by som sa vrátila k bazilike, možno by už bol čas na vešpery. Tichý spev mníšok by sa niesol bazilikou, ktorá má oveľa intímnejšiu atmosféru ako ukričaná Notre Dame. Iste, nie je to gotický skvost, no v "srdci" mám vždy akýsi pocit spolupatričnosti.

Večer sa priblížil, ani som si nevšimla ako. Paríž však ešte nejde spať ešte má čo ponúknuť. Zájdem si do nejakej malej zastrčenej reštaurácie, veď som celý deň poriadne nejedla. Niečo ľahké, trochu syra na záver s dobrým červeným vínom, správna francúzska večera. Ale čo ďalej? Túžim po troche klasického turizmu? Ak áno na výber je toho mnoho. Vysvietené Champs-Elysées, Eiffel Tour v celej vysvietenej kráse. Kedysi som si hovorila, že tam už znovu nepôjdem, ale bláznivosť a snivosť dnešného dňa by ma možno aj presvedčili. A možno nie. Pri pohľade na množstvo ľudí v radoch by som asi dala prednosť posedeniu na tráve na Martových poliach a majestátnu eiffelovku obdivovala len zdola. Potichu a skromne.

To bol len jeden deň. Keby ich bolo viac? Nevynechala by som Panteón, Invalidovňu, Rodinovo múzeum, Louvre, Luxemburský palác s jeho záhradami, dlhú prechádzku Tuilerskými záhradami, Guimet museum, katakomby, kde by som smútila s tými, ktorých revolúcia pripravila o život, štadión Paris St.Germain, Conciergerie, kde by som poľutovala Marie Antoinette. Keby bolo teplo, možno by som sa nechala zlákať na jazdu na koni v niektorom z parížskych lesíkov. A ak by som mala ešte viac času, šla by som do Versailles a deň strávila prechádzaním sa po záhradách kráľa Slnko.

Nuž, uvidíme, čomu dám prednosť 18. apríla, kedy sa s Parížom stretnem opäť

 Úvaha

2 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu