Neviem prečo je to tak, ale práve v daždi nachádzam útechu. Pomôže mi s problémami, ktoré na mňa život pripravil. Len jemu sa môžem zdôveriť vediac o tom, že to nikomu neprezradí. Je to naša dohoda. Ja budem počúvať jeho šumivú skladbu, a on mi na oplátku bude uchovávať moje tajomstvá. Spravodlivé, čo poviete?
A tak každú noc, ako aj túto, vychádzam von pred dom a naslúcham melódii. Takej nežnej a uspávacej.
Privrela som oči a začala som si pohmkávať jednu z mojich obľúbených skladieb. V tej istej sekunde sa myseľ začala, ako tomu ja hovorím, hrajkať. V momente som sklamane vzdychla a prestala.
„Spomienky...“ načo sú komu dobré. Povedala som posmešne sama pre seba.
Pri "klebetení" som si povšimla chlapca, ktorý prechádzal ulicou. O pol tretej v noci sa vydal na prieč tmou? Táto myšlienka sa mi nepozdávala. Ale čo keď... Nie! To nemôže... alebo áno? Jednoznačne sa to nedozviem keď tu budem vysedávať. Idem za ním!
S čiernou kapucňou v očiach som sa vydala rýchlim krokom tam, kde práve náhle zastal.
Prekvapilo ma to a tak som sa mu rýchlo otočila chrbtom. Akoby som mu túto prechádzku mohla vysvetliť? Ale veď... ja mu nemusím nič vysvetľovať. Nepoznám ho. A to znamená žiadne otázky a žiadne vymýšľaní odpovedí. Také jednoduché.
Na pleci som pocítila ruku, ktorá ma vytrhla z myšlienok. A bola som tomu aj rada až do tej chvíle kým som si nevšimla, kto to vlastne bol. Bol to on. Chlapec, ktorého som prenasledovala. Nie. To znie hrozne. Chlapec, ktorého som chránila. To znie už lepšie, pochválila som sa v duchu. Ale... čo teraz?
Pokračovanie na budúce ...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár