Rozhodnem sa radšej ísť do školy na prednášky zo sociálnej psychológie. Cestou sa mi zahmlieva pred očami.
Dva roky s tým bojoval, mal metastázy po celom tele. Mama pred každou návštevou povedala, že sa musíme u nich zastaviť, čo ak ho vidíme naposledy.
Dôjdem na prednášku, no spolužiačky sú v takej dobrej nálade, že sa musím usmievať a nikomu nepoviem, čo sa stalo. Večer vo vlaku cestou domov mi volá kamarátka. Všimne si môj vyčerpaný hlas a zaplaví ma otázkami. Poviem jej, čo sa stalo a začne sa mi ospravedlňovať, že ma nechcela otravovať. Neotravovala, ale bol to fakt dlhý deň.
Na facebooku sa mi ozve "on č. 1", keď zo mňa dostane, čo sa stalo. Tak ma začne balamutiť sladkými rečami. Ako by ma teraz objal. Navrhne mi rande, ktoré vzápätí zruší kvôli tréningu. Jeho návrh v sebe zahrňoval - film a víno.
Ešte stále to však neboli tie skutočné emócie, stále som sa nedokázala tomu smútku na plno podať. Prišiel pohreb, posledná rozlúčka a smútiaca rodina. Vedela som, že pohľad na nich, bude to, čo ma rozplače. Stratili otca a všetci prišli o človeka, ktorý tak ochotne pomáhal svojmu okoliu. Podávam ruku a prajem úprimnú sústrasť, hlas sa mi tak láme - že ma skoro nepočuť.
Deň na to ma prišli vytiahnuť von kamarátky. Dokonca navrhli našu dedinskú krčmu. Ďalší deň prišla kamarátka, s ktorou som sa učila, potom došiel "on č. 2" a ešte ďalšie dve kamarátky - bol to krásny večer.
A čo sa zmenilo po roku? Jeho deti spromovali a jeho najstarší syn by ho spravil túto jeseň dedkom. No ujo, sa tohto nedožil. Kiež by mal o rok viac času navyše. Bol to ujo mojej mamy - či že nie môj, ale aj tak tu chýba. Človek sa naháňa celý život, poctivo pracuje a nakoniec si nestihne užiť ani dôchodok a ani vnúčatá.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
ena233
27. 8.augusta 2011 22:41
keď som si to prečítala nahnali sa mi slzy do očí
Napíš svoj komentár