Čakanie bude pre ňu dlhým, kým to ticho v jej hlave a okolí prehluší hudba. Každá zastávka jej dáva príležitosť vystúpiť. Má na výber. Každá zastávka sa rovná jednej spomienke. Čo ju čaká na konci? Ako dlho pôjde touto cestou? Jej sklený pohľad sa vytráca v tej tme. Na skle sú kvapky. Neprší a nepršalo. Kde sa tu potom nabrali? Umelé svetlo núti kvapky nenápadne zmiznúť.
Ženské stvorenie má tvár spálenú. Vyžratú od slaných kvapiek, ktoré sa hemžili v bezfarebnej tvári. Rednúce vlasy jej uberajú z krásy. Nedokáže dvihnúť telefón. Nemá, čo by povedala. Nie, teraz sa jej klamať nechce. Nie je ťažké v nej čítať. Každý sme ňou nachvíľu boli. Len sme na to zabudli. Pochovali sme to hlboko a odstránili všetky stopy.
Vozňom sa prediera malé dievčatko. Takto v noci by samé nemalo cestovať. Prisadá si k ženskému stvoreniu. Stvorenie ignoruje svoju novú spoločnosť. Nedokáže odtrhnúť oči od okna.
„Myslíte si, že existuje Boh?“ preruší dievčatko ticho svojou detskou zvedavosťou.
Ticho. Žena loví v pamäti odpoveď, ktorú tak dobre poznala. Spomenie si na odpoveď, ktorú dostala v detstve.
„Vieš, ak by Boh existoval, tak by na zemi nebolo toľko zla,“ preruší žena svoje mlčanie.
Dievčatku zmizne jas z tváre a žena tuší, že jej vzala nádej, tak ako to kedysi spravili jej.
Na chvíľu zavrie oči. Nemôže sa dívať do tváre dievčatka.
Zobudí sa, až keď vlak zastaví a zistí, že dievčatko je preč. Z okna zbadá chlapčenskú tvár, ktorá sa na ňu smutne díva.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár