Mám tu pravdu, ktorú som potrebovala mať. Ale stálo to ozaj za to? Toto ma má oslobodiť? Lebo necítim sa lepšie ako predtým. Pozerám sa na neho. Má slzy v očiach a ja som ešte v šoku. Prvé, čo ma napadne, je prísť k nemu a objať ho. Áno, je to divná reakcia odo mňa. Skôr by som sa mala asi hnevať, ale keď vidím, ako ho to trápi. Po chvíli povie:"Ešte som to nikomu okrem teba nepovedal. Išiel som na skútri a Andrea akurát prechádzala cez prechod. Obaja sme čakali, kým prejde auto idúce oproti, ale ona si ma nevšimla a ja som nestihol uhnúť. Narazil som do nej a obaja sme spadli. Ja som bol len doudieraný, ale ona si udrela hlavu, ale bola chvíľu ešte pri vedomí. Zavolal som sanitku a utiekol som. Spanikáril som. Pozerala sa mi do očí a z hlavy jej tiekla krv. Zdvihol som sa a chcel som odísť. Ona sa dotkla hlavy a keď si všimla, že som na odchode, tak sa spýtala, že prečo?"

To bola tá moja posledná spomienka, krv na ruke a otázka prečo? Neviem, ako by som sa zachovala na jeho mieste. Možno by som tiež spanikárila. "Neboj sa nikomu to nepoviem," upokojím ho a rozlúčime sa.

Len čo prídem domov a zbadám Sebastiana na chodbe. Vybuchnem na neho:"Prečo si mi to nepovedal hneď? A prečo práve on? Ja som si fakt myslela, že mi to spravil niekto, kto ma nemal rád." Viem nie je to Sebastianova chyba, ale jednoducho niekde to napätie muselo vyjsť zo mňa von. "Prepáč Andrea, fakt som ti to nemohol povedať. Musela si svoju pravdu nájsť sama, aby si mohla odpustiť a tvoju dušu tu už nič nedržalo," odpovie mi s ľútosťou v hlase.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár