Otváram ich a zbadám sestru s Martinom. Vyzerá to, že som ich pri niečom vyrušila. "Karin, čo ty tu robíš?" opýta sa nahnevane Martin. "Poslal si mi predsa smsku, že sem mám prísť," odpoviem mu. "Nič som ti neposlal," zvraští čelo a nechápe. Ja sa pozriem na sestru a všetko mi docvakne. "Alexia, to si poslala ty, že?" pozerám sa na sestru. "Myslím, že bolo na čase, aby si videla Martina v reálnom svetle. On by k tebe necítil, to čo ty k nemu. Nie je o nič lepší ako ostatní," dokončí ona.
Táto situácia ma vytočí na toľko, že prídem k nej a strelím jej jednu facku. "Ak si myslíš, že touto fackou to skončilo. Tak sa mýliš, lebo ešte nájdem spôsob, akým ti to vrátiť," hovorím v hneve. Potom sa zastavím pri Martinovi. Pokrútim hlavou a prevrátim očami: "Je mi ťa ľúto, ale ty si si ju vybral." Myslím, že títo dvaja sa budú mať ešte o čom porozprávať.
Doma rozmýšľam, čo spraviť. Idem si nájsť otcove číslo na mobil, zajtra mu zavolám. Teraz je už dosť neskoro, skúsim zavolať Danovi. "Ahoj, kam si zmizla?" spýta sa unavene. "Ahoj, nezobudila som ťa? Musím sa s tebou vážne porozprávať," nalieham na neho. "Stalo sa niečo?" znervóznie. "V podstate aj hej,"odpoviem mu. "Kde sa chceš stretnúť?" reaguje pohotovo. "Daj mi tvoju adresu a prídem k tebe," zakončím túto konverzáciu, rozlúčim sa s ním a prezlečiem sa zo šiat do niečoho pohodlného.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár