Píše sa v nej:
"Ja som ti chcel minule povedať, aby si si dávala pozor na Dana, aby ti neublížil."
Čo sa tak zrazu o mňa stará? Viem, že sme sa s Danom predtým tri roky viac menej ignorovali. Ale čo je zlé na tom, že si teraz rozumieme?
Počkám, kým príde záverečná. Neprezliekala som sa, aj tak idem s Danom domov. Iba si oblečiem koženú bundu.
"Vyzeráš, že si dobre v nálade," prihovorím sa mu.
"Zdanie môže klamať," usmeje sa.
"To zdanie ťa sledovalo z baru a nalievalo, to čo si si objednával," nenechám sa obalamutiť.
"Dano, potrebujem sa s tebou vážne o niečom porozprávať," načnem opatrne.
"Myslíš o nás dvoch?" zareaguje pohotovo.
"Si ešte priamejší ako som si myslela. Už mi nie je jasné, čo sme? Sme priatelia alebo sme niečo viac?" chcem to počuť od neho.
"Karin, nechcel som ti to povedať teraz, lebo sa mi to zdalo príliš skoro," dostáva sa pomaly k veci.
"Čo si mi to nechcel povedať?" moja zvedavosť ma asi zabije.
"Ľúbim ťa," dve slová, ktoré dokážu na chvíľu zastaviť čas, a z ktorých mi práve naskočila husia koža.
Som ticho, bojím sa čokoľvek povedať. Vidí môj strach.
"Povedz mi ešte stále ma vnímaš ako kamaráta?" spýta sa a vyzerá, že potrebuje moju odpoveď.
Čo mu len poviem?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár