Pri raňajkách mi mama dohovára: „Mala by si viac jesť, zas sa v tom jedle prehrabávaš.“
„Prepáč, nie som hladná,“ sklopím oči. Postavím sa od stola a nedojedených raňajok.
„Volali ti z práce, že im tam chýbaš,“ oznámi mi Alexia.
„To si dali takú námahu, že volali na pevnú linku?“ spýtam sa a uvažujem nad tým, že by tam bolo dobré aj zájsť.
Cestou do školy ma zastaví Martin: „Karin, počul som, že Danov brat je na tom už lepšie.“
„Viem, zvyknem zavolať do nemocnice, ako sa majú. Už nemám ani silu vidieť Dana v takom stave,“ zvláštne, že sa spovedám práve Martinovi.
„Zájdem tam s tebou?“ ponúkne sa mi.
„Vieš, čo nemusíš. Zájdem pozrieť jeho brata a potom aj jeho,“ nie som si istá, či teraz klamem jemu alebo sebe.
Potrebujem nazbierať silu na pondelok. Jediné, čo mi napadá, je skúsiť to v práci. Hudba, zákazníci a kšefty. Víkend prebieha tak nejako automaticky. Pondelok sa nezadržateľne blíži.
Vyšliapavam schody. Ocitám sa na oddelení, ktoré mi je dôverne známe. Sestry sa spýtam, či môžem vojsť na Lukášovu izbu, tak sa totiž jeho brat volá. Otváram pomaly dvere. Podobá sa na Dana, len je taká jeho svetlejšia verzia. Na stoličke pri ňom sedí dlhovlasá blondínka. Pozdravím ich oboch. Predstavím sa. Ona sa s nami pomaly rozlúči a odíde.
„Viem, že som pre teba vlastne cudzí človek,“ začínam tento rozhovor opatrne.
„Pamätám si ťa z bratovej stužkovej a sestry mi hovorili, že si sem zvykla chodiť a volať, ako sa máme,“ usmieva sa na mňa.
„Kto bolo to dievča, čo odišlo?“ premôže ma zvedavosť.
„To je moja bývalá priateľka. Teda istý čas chodila aj s Danom,“ usmeje sa ešte viac.
Vypleštím oči a na chvíľu stíchnem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
onaj123
20. 5.mája 2012 07:59
Je to zaujímavé !
Napíš svoj komentár