Prejde pár dní, s prítomnosťou mojej sestry v mojom živote, v škole a v práci sa stal stereotyp. A bohužiaľ takisto som si zvykla aj na prestávku v priateľstve s Martinom. Veď mne už priateľstvo zjavne nejakú dobu nestačí, chcem všetko alebo nič. Za pár dní je tu stužková a ja si musím zohnať nového partnera alebo pôjdem sama. To bude určite skvelo vyzerať.

Je štvrtok a ja sa posadím vedľa Dana do ľavice. A miesto pozdravu, na neho vychrlím:"Nepôjdeš so mnou na nástupe na stužkovú?" Otočí hlavou na bok a tvári sa, že rozmýšľa. V tom sa jemne usmeje a povie:"Tak ty ideš na mňa takto priamo." "Nemám s kým ísť, predtým som sa spoliehala na Martina, ale ten ma nechal v štichu," pokrčím plecami. "Tak dobre," spojí pery a prikývne hlavou. "Ďakujem," usmejem sa na neho.

Pri pohľade dopredu na sestru a Martina v jednej ľavici sa cítim super, už mám parťáka na nástup.
Prídem domov a mama sa ma opýta:"Čo si taká vysmiata?" "Ale v škole bol po dlhej dobe viac ako len dobrý deň," usmejem sa a odídem do izby.

Sadnem si na posteľ a uvažujem o minulosti. S Martinom sme boli najlepší priatelia. Bol tu vždy pre mňa a keď sa tak nad tým zamyslím. Bol akýmsi ideálom pre mňa, takto nejako som si predstavovala toho pravého. Nešlo o výzor, ale o to ako sme si rozumeli a o to, čo všetko sme si hovorili. No zrazu všetok ten náš spoločný čas zahodil kvôli niekomu, koho takmer nepoznal. Úplne na mňa zabudol, ako keby nič z toho predtým nikdy neexistovalo.
Nech už prejde stužková a celý tento ročník, aby som mohla vypadnúť niekam ďaleko odtiaľto, kde by mi nič nepripomínalo minulosť.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár