Druhá brigáda, som na stanici v Novom meste, čakám na električku a zavolajú mi z agentúry. Ukecajú ma, nech idem do Gupressu, že stačí aj na obed na tie 4 hodinky. Smskou dostanem inštrukcie, ako to nájdem. Po skúške z biblioterapie utekám, takže s natočenými vláskami, s čelenkou vo vlasoch a čiernymi korálikmi – vyzerám skôr, ako keby som si pomýlila miesto. Skladám a lepím krabičky, do ktorých budú neskôr ukladané Tesco SIM karty.
Na leto dostanem ponuku robiť v Shirtinatore, avšak cez leto sú internetové objednávky slabé, takže stihnem len jeden týždeň ranné a dvakrát prídem na nočné. Ranná smena o šiestej, pre mňa znamená vstať o tretej, vypiť si kávu a o štvrtej chytiť osobák. So škrabátkom vykrajujeme potlače na tričká, vešiame ich s magnetkami na tabuľu, triedime objednávky a tričká. Občas behnem do skladu a so zmäteným skladníkom sa snažíme nájsť nejaké tričko alebo materiál, ktorý potrebujeme. Vyskúšam si vyrobiť pár odznakov a hrnček. Brigádovala som tu s dievčinou, ktorá študuje medicínu.
V septembri po lete, počas ktorého som veľa nezarobila, sa naskytne príležitosť ísť brigádovať do Slovenskej grafie. Pri vystupovaní z električky oslovím pani, či nevie, kde to presne je. A nasledujem húf ľudí, ktorý ide tým istým smerom, je tma, ešte je len pol šiestej ráno. S neznámou staršou dámou sa chvíľu rozprávam, dnes to bude moje „poprvé“ – teda prvá 12ka. Ona ma pošle za inou ženou a s tou sa dám do reči. Zistím, že je to genetička, ktorá sa brigádou tu chodí len odreagovať. Ako sama povedala, v robote určujú diagnózu a pre ňu je fyzická robota relax, lebo aspoň vypne myseľ. Je veľmi milá a ukecaná. Brigádnikov je však veľa a vyberajú si hlavne tých, ktorý tu už robili. Zostanem medzi tými poslednými, ktorý čakajú na pridelenie roboty. Na dve hodinky nás zamestnajú, všade na vôkol vidím časopisy – módne katalógy, bulvár – ukladáme ich na palety. A po dvoch hodinách, sme pustený domov, mám asi dve – tri hodiny času, kým mi pôjde nejaký spoj domov. Tak si skočím do Mekáču na raňajky – dám si plačku – s vajíčkom, šalátom, šunkou a džúsom. Vytiahnem si knihu a začínam vnímať okolie cez okno.
Podľa agentúry mala táto brigáda trvať týždeň alebo aj dva.
Prídem na druhý deň, tento krát ma nemajú ani zozname. Našťastie teraz sa mi robota ujde. Vkladám návody od lega do stroja, občas stroj „nečakane“ zastane, treba predsa len zrýchliť, aby som nebrzdila, ale potom to už ide. Okrem stálych zamestnancov, sú tú aj dvaja mladí chalani. Jeden múdro dedukuje, že som „Popoluška, lebo vraj aj ona bola blondínkou.“ S druhým na seba občas mlčky pozrieme a keď nevieme, čo od nás chcú, tak pokrčíme plecami. Pripomína mi „Colina Firtha v úlohe Marca Darcyho vo filme Denník Bridget Jonesovej.“ A ja sa zas cítim ako Bridget. Máme prestávku na obed a ja s neznámym si ideme sadnúť a napapať sa. Neskôr zistia, že návody z lega, majú na str. 27 zohnutý roh, a také návody predsa nemôžu pustiť do obehu ! Takže ma zanechajú s dvojníkom „Marca Darcyho“ a zostávame len my dvaja ich triediť. Sadneme si na palete, púšťame sa do toho, zoznamujeme sa. Smejeme sa z fotiek na občianskych preukazoch. Pochádza zo Žiliny, tri roky študoval medicínu, potom šiel na dopravnú a je inžinier. Musí si nejako vypĺňať čas, kým si nájde robotu. Má krásne meno „Martin Jaššo“, hovorím mu, že to priezvisko mu sedí, lebo je fakt taký jašo. V ten som bola chorá, ale ani neviem ako mi tá, moja prvá 12ka ubehla. Môj mobil mi v ten deň exol, Martin mi ponúkol svoj a ja som po zavolaní v agentúre zistila, že ma nenahlásili na celý týždeň, ako to malo byť pôvodne.
Ozvú sa mi z ďalšej agentúry. V piatok idem na rannú do Palmy Tumys – opäť 12ka. Medzi brigádnikmi spoznávam Petranu a Michaelu. V pondelok ma o jednej čaká zápis v škole, utekám vrátiť knihu, ale zistila som, že táto nie je z filozofickej, ale z pedagogickej. Zbehnem do drogérie, kúpim si tabletku na zmiernenie bolesti hrdla, dve farby na vlasy, ktoré mienim použiť v najbližších dňoch. Usadím sa na lavičke, pustím sa do cestovín, keď dopapám – čítam si knižku a napíšem sms @quatrefoil. Som chorá, ale nielen ja, aj Michaela, ktorá miesto večera s priateľom pri fľaše vína, radšej na svoje narodeniny uprednostní 24ku, najprv v Tescu a potom s nami v Palme. V utorok po smene o šiestej ráno, čakáme s Petranou na koženom gauči na personálnom, nech nám niekto potvrdí odpracované hodiny. Som taká unavená, že zaspávam a Petrana je chorá. Od nervov, že máme čakať dve hodiny, jej vyjdú slzy. Čakáme dobrú chvíľu a pár ochotných ľudí sa nám snaží pomôcť, stačí jedna pečiatka a podpis. Asi po hodine sa dočkáme.
Ponáhľam sa na vlak, ale nestíham sa vyspať, mám školenie v Tescu a tak som 30 hodín na nohách. Robia so mnou pohovor, cítim sa trápne, lebo stále ma dusí a kašlem. Rodičia ma berú v aute domov, ja ich počúvam, ale už len zo zatvorenými očami – konečne doma. Vo štvrtok prídem na zaúčanie, v sobotu už idem na ostro. Po konce smeny mi oznámia, že mám 80 Eur manko. Nerozumiem tomu, ako sa to stalo, stravné lístky mi sedia na centy presne, ale chýba hotovosť. Kasu som dostala neprebratú po niekom. Idem domov celá nervózna, nešťastná, že peniaze, ktoré som si odmakala na troch 12kách v Palme, budem musieť dať na manko v Tescu. Rodičia si myslia, že to nie je moja chyba, lebo som už pred dvomi rokmi brigádovala v Kauflande a tam som žiadne manko nemala. Na druhý deň prídem tam. Pozerajú po mne ako po páchateľovi. Po chvíli ticha mi povedia, že prístroj sa pri vážení peňazí zmýlil a peniaze sedeli. Ešte sa im to vraj nestalo, stále sa tvária, ako keby som niečo spravila, pri tom by sa mi mohli ospravedlniť za tie stresy. Keď totiž niekomu chýba 250 Eur na školné, tak nie je sranda povedať, že má 80 Eur manko. Mala som chuť im povedať, že kašlem na nich a idem domov. Ostala som, lebo brigádu potrebujem a som tam až doteraz.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár