"Elisabeth, choď prosím k tomu poslednému oknu, odhrň záves a nech sa slnečné lúče dotknú malej Cordélie," požiada ma Nicholas.
Poslúchnem ho, aj tak by som sa nemohla odporovať. Odhrniem záves k oknu, im by sa stať nič nemohlo slnečné lúče sú dosť ďaleko, na to aby sa ich dotkli.
"Toto bude náš koniec," pomyslím si. Cordélii slnko nevadí. Bojím sa, cítim ich pohľady.
No, v tom sa malá rozplače a ja si vydýchnem.
"Vidíte vážení, predsa len patrí medzi nás," zdvihne Nicholas čašu na prípitok.
Nerozumiem tomu celkom, myslela som si, že Cordélia je človek po mne a Willovi. Mohla by byť Nicholasovou dcérou?
Podídem k Nicholasovi.
"Zajtra zavŕšim tvoju premenu, doteraz si bola len človekom. Raz som si ťa označil, ale teraz budeš jedna z nás. Potreboval som ťa živú, aby si malú donosila," dáva mi odpovede na nevyslovené otázky.
Akonáhle je po oslave, tak ma navštívi Anna. Porozhliada sa po chodbe. Príde ku mne a veľmi po tichu sa mi prihovorí. Mala si šťastie, ale takto to nemôže trvať večne.
"O čom to hovoríš?" nerozumiem jej.
"Tí hlúpi upíri to možno nevidia, ale ja áno," rozhorčuje sa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár