„Má slabý pulz a takmer nedýcha.“
„Stratili sme ju.“
Koľkokrát môže zomrieť telo? a koľkokrát duša?
Siahni si do vreciek až na dno svojich síl. Kým ich nevyčerpáš, kým nevyprchajú.
Prečo sa cesty priateľov rozchádzajú? Prečo detstvo pretečie pomedzi prsty? A potom ten náraz.
Vonkajší interiér zmeníš rýchlo. Ako zmeniť bežné denné návyky? Ako jednoducho, rýchlo a účinne zmeniť seba?
„Nič nie je také zlé, ako sa zdá na prvý pohľad,“ utešovala ma mama, keď som potrebovala nabrať odvahu, aby som požiadala fyzikárku o jednu šancu zopakovať si ešte raz laboratórnu prácu.
Šancu som dostala a opravila som to na dvojku.
Neskôr sme sa pár dobrovoľníkov prihlásili na praktiká z fyziky. Kde som zničila jeden meter a pravítko. Áno, k pravítku sa dobrovoľne priznávam. Ale to s tým metrom na mňa a Niki ušili chalani. A učiteľka nám to nechcela veriť.
Vieš aký je krehký život? Krehší ako motýlie krídla, jemnejší ako snehová slučka. Pretneš niť života. Ticho a tma.
Jedno pondelkové ráno som to zistila. Povedz ako môže život skončiť tak odrazu? Tak znenazdania a rýchlo? Prečo niekto, kto tak veľmi bojuje, nemôže pokračovať ďalej?
Jazmín, španielčina, klavír, latino, telenovely, kožené gate, výstrednosť, dalmatín a červená. Koľko vecí vám môže pripomínať jednu osobu? Chcela byť egyptologičkou. Dievča, ktorému som spievala piesne a ona ma hodnotila. Prázdna stolička predo mnou. Takmer dva roky som to tam nenávidela – deň čo deň. Bez nej mi chýbala motivácia vydržať to. Časť zo mňa pochovali spolu s ňou.
„Vieš, čo som si uvedomila?“ spýtala som Ivany sediac vedľa nej na zemi na chodbe. Obe sme očami hltali účtovníctvo.
„Náš vlastný strach je náš najväčší nepriateľ,“ a pokojne som sa učila ďalej.
Tá uvoľnenosť mi vydržala, kým sa nado mnou nezatiahli mraky. A ja som sa stratila druhýkrát.
A pre koho?
Začala sa to návštevou jednej mojej kamarátky. Bola to spúšťacia páka. Spustilo to vo mne paranoju, depresiu, nespavosť a nechutenstvo. Začalo sa adrenalínové obdobie v mojom živote. Keď mi nezáležalo takmer na ničom a ja som tak veľmi chcela, aby ma z tej strednej vyhodili. Ubíjalo ma to tam. Tá každodenná pretvárka babského kolektívu. Cítila som sa ako v klietke.
Malé dievčatko vystrčilo rožky. A nevadilo jej, že ju majú za blázna. Pohľad na mňa bil do očí. Skúste, ale pomôcť niekomu, kto okolo seba kope. Vtedy som sa presvedčila, že tí, od ktorých by som to čakala najmenej, sa mi snažili pomôcť. Nosila som v taške zošity a knihy z predmetov, ktoré sme v ten deň ani nemali. Jedlo bolo mojim nepriateľom. Zomrelo to vo mne vtedy, keď mnou mama lomcovala a ja som sa mala problém prebudiť?
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
mm47
19. 6.júna 2012 20:08
2
"Dievča, ktorému som spievala piesne a ona ma hodnotila. Prázdna stolička predo mnou. Takmer dva roky som to tam nenávidela – deň čo deň. Bez nej mi chýbala motivácia vydržať to. Časť zo mňa pochovali spolu s ňou." napíš knihu, kúpim si ju!
3
A prežila si to! to je hlavné ideš ďalej!Joj
prežiť musíš v živote ešte veľa zlých vecí!
Keby som si ja mohol vyberať len tie dobré
tak sa nikdy v živote ďalej nedostanem !
prežiť musíš v živote ešte veľa zlých vecí!
Keby som si ja mohol vyberať len tie dobré
tak sa nikdy v živote ďalej nedostanem !
Napíš svoj komentár