Dostala som pohár, v ktorom toho okrem hrušky bolo ešte viac. Na gauči som s Lenkou viedla rozhovor o ňom, že je taký skvelý, že by som sa s nim aj vyspala. Reč bola o mojej skoro trojročnej platonickej láske. Mala som sedemnásť a cítila som sa pripravená. Ignorovala som chalanov, ktorí tam boli. Do kým ma nezačal naháňať kamarátkin priateľ s jeho kamošmi a nechceli mi pomaľovať tvár. Utiekla som do kúpeľne a zamkla sa tam.
Neskôr som sa tomu aj tak nevyhla. Hrali sme strelené hry. Zrazu som len kľačala na kolenách pred Lenkou a jedným z nich. Jemu ten pohľad robil dobre. Chalani sa so mnou rozlúčili bozkami na líčka. A ja som sa potom od partie oddelila a šla k babke.
Do starých koľají som sa nikdy úplne nevrátila, lebo tú jeseň som sa utrhla z reťazí. Polročné vysvedčenie som posrala, ako sa dalo. Na koncoročnom som si opravila 10 predmetov a anglinu z 3 na 1.
Tretíkrát umieranie bolo pomalé a bolestivé. Bolesť mi zvierala srdce. Hruď mi pritláčala niekde k zemi. Hlava sa mi šla rozletieť. Myšlienky v hlave rozleptávali zdravý rozum ako kyselina.
Dookola som sa pýtala mamy niekoľko nocí po sebe: „Kedy sa im to vráti?“
Vtedy sa to čakanie zdalo nekonečné. Do roka som sa dočkala.
Opakovanie už niekoľkokrát napísaného.
Kto je tá osoba, čo tu so mnou býva? Nasťahovala sa mi sem. Vyzerala byť fajn. Navonok sa väčšinou usmievala. Kým som neodhalila, že čím viac sa navonok smeje, tým viac niečo maskuje. Urobila mu tu poriadny bordel.
A ja sa musím vrátiť späť nájsť tú osobu, ktorá sa mi niekde po ceste stratila. Je načase vytiahnuť dievčatko zo skrine. Ona tu ešte niekde je. Pobehuje tu v okolí.
Občas chytá žaby, pavúkov a zachraňuje včielky v jazierku pred utopením.
Má svojho zeleného papagája na pleci. Polieva mame kvety. V záhrade cíti vôňu kvitnúcej mandarínky. Biele ruže jej stále voňajú ako maliny. Obdivuje farebné muškáty. Teší sa z mladej hrušky, že je obsypaná hruškami. A plánuje si, ako raz upečie hruškové mafiny s nivou.
Život nasávať farbami, vôňami a chuťami. Každému začiatku predchádzal koniec.
Na povale čaká bicykel, ktorému treba dofúkať duše. Čaká nás dlhá prašná cesta. Občas budem potrebovať mačetu, aby som sa presekávala touto džungľou. Inokedy budem potrebovať veľa vody, aby som prežila na púšti. Kým nájdem, to čo hľadám. Kým nájdem pokoj v duši a tú časť zo mňa, čo som stratila.
Miesto, ktoré bolo oázou pokoja. Ma unavuje a vyčerpáva. Ľudia, ktorých som tu mala rada, mi lezú na nervy. Ak máte takýto typ ponorky. Môže pomôcť prestávka.
Kto ma bude hľadať, ten ma nájde. Ja sa totiž vrátim, len neviem kedy.
A nakoniec nezabudni:
Krok za krokom, srdce k srdcu, ľavá pravá ľavá. Všetci padáme ako cínoví vojačikovia
Kúsok po kúsku, roztrhaní na kusy, nikdy nevyhráme, ale pre cínových vojačikov bitka trvá.
A teraz len zmeniť heslo. Napísať ho na lístok a ten niekam schovať.
Milujte sa a množte sa. Neštekajte po sebe a trošku tolerancie a pochopenia pre druhých.
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
mm47
19. 6.júna 2012 20:40
Nechoď
2
@mm47 ty predsa vieš, že to nie je na dobro, je to ako keď si vezmeš dovolenku na mesiac, možno na dva, hlavu hore
4
"Je načase vytiahnuť dievčatko zo skrine. Ona tu ešte niekde je. Pobehuje tu v okolí." Krásne!!!
6
Choď zlatík! Kamkoľvek to tvoje srdiečko ťahá a nájdi to, po čom tak veľmi prahne . Tí, ktorým na tebe záleží ťa počkajú aj keby to malo trvať roky . Treba oddeliť zrno od pliev a zistiť, čo má a čo nemá skutočne cenu... Keby dačo, ozvi sa, číslo na mňa máš
7
toto by som pokojne označila za akýsi úryvok z mojej biografie. a dakujem, že si to napísala.)
9
ach tie tvoje články snívalo sa mi dnes o tebe, velmi zvláštny sen.
ale čo sa vlastne stalo ?
ale čo sa vlastne stalo ?
Napíš svoj komentár