V stredu som bola zapáliť kamarátke kahanec na hrob, mala narodeniny o štyri dni skôr. Týmto vždy začínam narodeninové obdobie. Potom mi Lucka v piatok doniesla na štatistiku dva zosvetlovače - ako darček, keby som sa týždeň predtým neprierekla pred ňou, tak možno by som jej ušetrila peniaze. Ale potešila ma. Vo štvrtok ma kamoška pozvala do Pandy, dala som si zapekanú ryžu s krevetami, zbehli sme do Tesca, kde mi kúpila ružový kruh s fialovými kvetinkami a flitrami - ten na točenie okolo pása a bonboniéru pistáciovú. Strávili sme teda aj s ňou pekný deň. V sobotu ráno som sa pobrala k babke a vrátila som sa až nedeľu poobede.
Ráno by sa mi možno vstávalo ľahšie, keby som nemala s kamoškou niekoľkohodinový skype videohovor do tretej rána. O ôsmej ma mama zobudila, ja som sa rýchlo pobalila. Otec ma hodil do mesta na stanicu, nasadla som na autobus a ten šiel do druhého mesta, kde som chodila na strednú. Vychutnávala som si cestu busom, počúvala hudbu, vystúpila som na námestí, kde ma čakal na aute bratranec s kamarátom. Pobehali rôzne obchody s autosúčiastkami a potom ma vyhodili pri babke. Keďže som sa s babkou dohodla, že budeme spolu variť obed a došlo som neskôr ako som plánovala, bála som sa, že už bude mať navarené.
No moja babina počkala na mňa. Vytiahla morčacie mäso, bolo trochu šlachovité a poverila ma krájaním. Koľká dôvera, rodičia mi nikdy nedovolili krájať mäso a babke bolo tak jedno, ako mäso krájam. Na oleji orestovala cibuľku, ktorú vybrala kvôli mne. Ja som pridala mäso, dusila som ho, pridala som nakrájané šampióny a potom som začala experimentovať. Doliala som trocha vody, dala korenie, čo sa dáva na špagety, sójovú omáčku, niekoľko kvapiek tabasca, vegetu a na záver olivy plnené kápiou, ktoré chuťovo do toho nesedeli mojej tete. Ale mne a babke to chutilo. Uvarili sme ešte aj jazmínovú ryžu, ktorá je chuťovo lepšia oproti tomu, čo bežne doma kupujeme. Poprosila som babku, nech mi ukáže a povie ako robí jej šišky, ktoré som v detstve milovala. Keď boli hotové, ozdobila som ich džémom a šľahačkou - boli delové.
Neskôr prišla teta a zorganizovala dámsku jazdu. Rozumej - že tam bolo 5 žien a najmladšia bola odo mňa staršia o 11 rokov a najstaršia o 20. Teta z druhého kolena Andrea, teta Eva mamina prostredná sestra a Oľga,ktorá vyštudovala psychológiu v kombinácii a pracuje na polícii. Oľga ma ako malú vždy balamutila, že v prútenom koši na prádlo má hada - ako 5 ročné decko som jej to verila, keďže kôš som nikdy otvorený nevidela. Hada sme spomínali aj po rokoch. Namierili sme si to do Nitry, kde som strávila sama nejaký čas v Gate, kúpila som si žltú mikinu, boxerky a chcela som aj šiltovku, ale radšej som ju tam nechala. Potom som sa zastavila v Caffe Paris, kde už moje ženy sedeli na káve, spoznala som ďalšie dve ženy. Dali sme si biele víno a dámy si pripili na mňa a moje narodky. Počúvala som ich o čom sa rozprávali, spomínali zamestnania, ako oberali v zahraničí jahody, jablká, olivy v Sicílií, kde ich skoro zožrali komáre. No v tom prešla okolo mama kamaráta, s ktorým sa už dlhšie nebavím a v tom mi to došlo, že spomínal, že robí v Nitre v obchode. Keď už bolo na čase sa pobrať z kaviarne, šli sme do kina na film Všemocný. Pri filme som sa nenudila, mala som veľký balík popcornu a vo filme hral Bradley Cooper, ktorý mal hypnotizujúco modré oči. Po filme už bolo dosť hodín a tma. My sme šli domov, kde nás teta Andrea zavolala k sebe a večer sme zakončili síce bez Oľgy, ktorá hláškami celý deň bola geniálna - v tomto by som chcela byť ako ona, s ňou sa človek nenudí. Zapli sme si Román pre mužov, ktorý však v mojich očiach neprekonal Román pre ženy, ale bol celkom dobrý. O tretej sme s tetou zaspali a ôsmej museli zas vstať do kostola. Keďže sme prišli neskôr, tak sme stáli za dverami a tam počúvali omšu. Prišiel tam neskôr jeden pán a jeden sympatický brunet, s ktorým som si pri časti "Pokoja bratská láska, nech je vždy s nami" podala ruky. Podľa tety to bol najskôr kamarát mojich bratrancov. Po svätom príjmaní sme sa pobrali na cintorín kuknúť dedka, v novembri to bude už dvanásť rokov, čo upadol do kómy a zomrel. Nemohla som sa s ním ani rozlúčiť, keď bol v nemocnici. Teta mi požičala dve knihy, jednu som si vybrala sama - Tajomstvo príťažlivosti sŕdc, kde sa možno dozviem, prečo priťahujem určité typy ľudí a druhú Miluj svoj život, kde je rozpísané, prečo vznikajú z psychických príčin určité choroby.
Resumé: Zablahoželali mi len členovia rodiny a priateľov by som vedela spočítať na jednej ruke, čo je len dôkazom toho, že moji priatelia bez Fb notifikácie sú zábudliví tvorovia. Ale ako minule povedala moja kamoška, že si cení viac, keď sa jej kamaráti ozvú hocikedy cez rok a nie len raz do roka na narodky.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár