Priateľstvá neexistujú vs. život jedináčika

Povedala ešte dávnejšie moja mama a dnes mi to opäť pripomenula. Aj keď sa snažím myslieť pozitívne. Občas padnem z tej výšky dobre na hubu a realita je niekedy neúprosná. Som naivný jedináčik, ktorý sa fixuje na svojich priateľov.

Ako malá som bozkávala žaby, ale nie preto, že by som chcela princa, ale chcela som brata. Ešte posledná nádej vo mne skrsla, keď cigánka veštila mame z ruky, že budem mať brata - vtedy som mala 10 rokov a chceli sme s mamou, nech to je Dávid. Bola som na prvom stupni a mama ma pripravila na tvrdú realitu. Nikdy nebudem mať súrodenca. Ja som nebola dieťa povolené lekármi a mamin kardiológ o mne 5 rokov nevedel. Riskovať ďalší pôrod by mamu mohlo stáť život. A ja som si povedala, že radšej budem bez súrodenca ako bez mamy. Mala som všetko, čo som ako dieťa mohla chcieť - len som nemala nikoho, s kým by som sa o to mohla podeliť.

V živote som mala veľa kamarátok - niektoré mi boli ako sestry, ale volala som tak len jednu. Mala som aj kamarátov a jedného, ktorého som nazývala bratom. No čím viac nádeje vkladáte do druhých, tým viac zostávate sklamaní. Nikto totiž nie sme dokonalí. Väčšinou sa staráme predovšetkým o seba až potom o niekoho druhého. Veď svoj život žijeme sami za seba.

Keď sa na mňa niekto z mojich priateľov obráti s tým, že potrebuje s niečim pomôcť, vždy sa snažím pomôcť. Častokrát aj na úkor svojho času. Áno, tou svojou ochotou sa nechám niekedy využiť. S tým, že si poviem, že keď budem potrebovať od nich pomoc, tak sa môžem na nich obrátiť. No, niektorí priatelia sú tu aj v zlom a iní by tu "pre vás" boli len keď sa vám darí. V tomto sa mi páči citát v zmysle (pardon ak ho trochu pozmením):"Nepriateľovi nevysvetlíš a priateľ to nepotrebuje." Pre mňa sú skutoční priatelia tí ľudia, ktorí ma berú aj s tým zlým vo mne a nesnažia sa ma zmeniť a prevychovať.

A dnes mi mama otvorila oči. Moji priatelia vedia, že sú u mňa vždy vítaní, ale už cítim, že som pre nich samozrejmosťou. Mám byť vraj sebeckejšia, čo som si doteraz myslela, že som veľký egoista. No už ma nebaví byť tou, na ktorú sa dá stále spoľahnúť. Nechcem niekoho pozývať k sebe a dotyčná osoba mi povie, že nemá čas - ako keby som ho ja mala nadbytok. Prehodila som si priority a odteraz aj ja budem tou, čo bude stále zaneprázdnená - veď tiež mám dosť vlastných starostí so školou. Možno si moji priatelia myslia, že budem stále večne doma a vždy po ruke. No akonáhle si naskytne príležitosť odísť niekam, tak ju využijem. Určite si poradia aj bezo mňa.

Možno priateľstvo neexistuje. No nechápem, prečo mi niekedy záleží na ľuďoch viac ako im na mne. Som vďačná priateľom, ktorí si na mňa vždy spravili čas, lebo je ich fakt málo. No odteraz aj môj voľný čas bude vzácny.

Niekedy som sa utešovala tým, že priatelia mi nahrádzajú súrodencov. No nie je to tak. Inokedy keď sa pozriem, ako si dokážu súrodenci robiť zle, tak si poviem, že mi je dobre takto. Ale zas sú chvíle, keď súrodenci stoja pri sebe a vtedy si poviem - toto je oveľa viac ako hocijaké priateľstvo. Toto je to, čo mi chýbalo a vždy bude chýbať, lebo ak tu raz rodičia nebudú - nezostane mi nikto.

Tento blog nemá výpovednú hodnotu. Možno len toľko, že tí, čo máte súrodencov, vážte si ich. Táto doba spôsobila, že priateľstvá neexistujú.

 Blog

22 0 0 0 0

Komentuj

27 komentov k blogu