Zobúdzam sa s krásnym pocitom, sen je to síce podivný, ale vcelku príjemný. Oproti pondelku dnes bol otec príjemný, spravil mi hranolky a morčacie medailóniky, zjem polovicu porcie - od včera mám nejaký stiahnutý žalúdok. Potom sa idem chystať, včera som sa rozhodla, že streda bude správny deň pre kožu a čiernu.
Čierna čipkovaná košieľka, čierne boxerky, čierne punčošky, čierna košeľa, čierna kožená minisukňa, čierna kožená bunda, čierna baretka so šiltom, čierny obojok so srdiečkom a naušnice v tvare sŕdc, čierne ihličky siahajúce do tretiny lýtok a na záver veľký čierno-biely prsteň.
Prejdem na omietku tváre – čierne tiene, čierne linky, špirála, rúž Ametyst, nechty mám tmavo-zelené, vyzerajú skoro čierne. Nastriekam na seba „Joy Ride“, ktorú mi vyberal ešte M. – cítiť v ňom melóny a ešte niečo. Celé to zaklincoval krikľavo ružový ruksak.
Na vlak som mala 15 minút a oproti tým 12 minútam v pondelok – to bol „chill out“. Zas ide ten „fajnový novší vlak“ a ja predtým než stlačím gombík na dverách, zistím – že všade niekto sedí. Zhodnotím svoj zjav a pripravím sa na pohľady. Skoro som sa otočila, ale zistila som, že na tej chodbe pred dverami – nie sú tie sklápacie sedadlá. Keď vkročím dnu, tak sa vyhýbam pohľadom. Zrak mi však padne na chalana, ktorý vyzerá ako Ex bývalej spolužiačky z OA. Vzápätí na to nájdem miesto, kde nikto nesedí. Prisadne si ku mne staršia pani. Mám z nej dobrý pocit, nesúdi ma pohľadom. Kýchne si a ja jej poviem: „Nazdravie.“ Usmievame sa na seba. Počúvam hudbu, ako vlastne vždy, keď neviem, čo by som robila.
Na stanici sa skoro šmyknem na schodoch, našťastie som sa zachytila o zábradlie. V električke si spôsobím modrinu na kolene, ako si mi treba docvičiť brzdenie v ihličkách. Na poslednom poschodí čaká jeden môj spolužiak, uvoľní mi miesto a ja si sadnem vedľa neho na lavičku. Prehodíme pár viet a ja pohľadom hypnotizujem holubov, ktorí si skáču na streche. Neskôr vyberiem knihu ako on a čítame obaja. Keď už konečne začnú vychádzať z našej učebne ľudia, tak sa usadím a ku mne si prisadne Niki.
Po prvýkrát naživo zažijem našu prednášajúcu na Základoch psychiatrie. Prednáška ma upútala viac ako napr. štatistika. Dvakrát som aj niečo povedala, čo je netypické pre mňa, keďže nezvyknem moc klásť otázky a vyjadrovať názory na hodinách. Jediná mám skriptá na prednáške, nie že by sme ich tam nejako potrebovali. Najprv kolujú v mojom rade a spolužiak mi navrhne, nech mu ich požičiam, aby si ich prefotil. Keď sa prednáška skončí, zistím že vlak, ktorý mi ide za 14 minút určite nestíham, tak si sadnem o poschodie nižšie na lavičku. V tom prejde okolo brunet so strihom vlasov, aké mám rada. Pozreli sme sa na seba, išiel si pre stoličku, takže prešiel okolo mňa ešte asi dvakrát. V duchu som si povedala, ako rada by som počkala, kým mu skončí prednáška. Len aby som ho videla vychádzať, nech sa môžem pokochať. Aké bolo moje prekvapenie, keď za 10 minút tá prednáška ozaj skončila a on vyšiel, ako inak obkolesený babami – chlapcov na našej fakulte je málo, o to sú vzácnejší.
Cestou vlakom domov zas počúvam rádio a objavím novú pieseň. Nepoučiteľná idem cez naše krivé schodište na stanici, preventívne sa pridržiavam zábradlia. Moje nohy mi doma poďakujú, ako náhle si čižmičky vyzujem. Bol to fajn deň, taký „krásny melancholický“, kým som neprišla domov.
Na záver pieseň, ktorá si ma dnes získala:
I wanna sing, I wanna shout,
I wanna scream till the words dry out.
So put it in all of the papers, I’m not afraid,
They can read all about it, read all about it, ohhhh
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
smajdalf
13. 10.októbra 2011 16:00
Latex ? (muselo to byť nehorázne sexi...)
3
latex jak latex, či už to je lesklé, alebo nie (prepáč, vážne, ale nemôžem si pomôcť
Napíš svoj komentár