Ideme sa baviť o tom týpí. Neviem či je to správne napísané a nechce sa mi otvárať juls.savba.sk
Jebať vol. dva.
Tak si predstavte krajinu srdca, cez hrdlo, okolo tých dojebaných zubov cez ten prefajčený hrdelný otvor neviemkadiaľ, nie som anatóm - piči - anatomik - jebať vol. tri - atóm?, neviem posúdiť. No niekadiaľ cez aortu, Alicka prepadne, cez dieru a padá a padá a padá.
A dopadne. A tam nič, Ale nie, to je druhý príbeh. Dopadne a vidí cintorín. Taký špeciálny - viete ja bývam v Nitre teraz, tam je ten kopčisko, na ňom je tá anténa voľáka, veža. A pod tým cez kopec sú domčeky. A na druhej strane Klokočina tam sú zas paneláky. A v noci neviedieť ani jedny ani druhé - vidieť len svetielka, okná.
Tak keď kráčate popri rieke v tme, tak to vyzerá jak cintorín na dušičky. Akoby horeli sviečky. A za každú sviečku, za každé svetielko mám jednu spomienku. Niektorú boľavú, niektorú radostnú - ale na koncoch to vždy tak býva, že tie boľavé sú vlastne radostné a naopak. Viče verza.
No a za tým cintorínom je les. Veľký tmavý, miestami dojebaný nejakými kalamitami, ale živý les - kopa zverov.
Ale ako viete, v každom meste sú trasy, cez ktoré nechodíte. Ja som napríklad v živote nebola hore na Zobore. Ani na hrade. Tak sú tam aj budovy, aj tam žijú ľudia ale vy ich nenavštevujete, a ani poriadne neviete že sú. Lebo je to od ruky a nemá pre vás ani význam tam chodiť.
Ale Alicka vedela, že keď nevieš kam ideš, všetky cesty ťa tam zavedú. A za tým lesom je taká step. Na vrcholku brala, kde už končí srdce. A tam je také malé prijebané týpí. A nad ním sa drží prúžok dymu permanentne.
No a keď nakukla do toho týpí tak tam sedí. Stále. Teda - vyzerá to ako on. Rozpráva to ako on. Nie je to on, samozrejme. Ale sedia tam vcelku traja. Za ním sedí ona - tá čo už nie je, ale bola mnou. Tá čo sa do teba zaľúbila. A pred ním sedí - sedím? - ja. Tá časť čo ťa ešte stále ľúbi. A medzi nimi - hádam tá časť teba čo ma ľúbila naspať. Asi nechet z palca.
A rozprávajú pekne unisono aby to malo magickú atmosféru.
Dnes si tam bol (nie v tom týpí, ale tu). A na tie dve sekundy mal človek pocit že je späť. Ale oni dve už tam nie sú. Sú v tom týpí. A človek tých troch odtiaľ nevyhodí, sú celkom dôležití. A vlastne je to aj dobré - vedieť že ak sa zatúla cez cintorín až za les, že uvidí prúžok dymu. A niečo stále živé.
Jednoducho sa s nimi treba naučiť žiť. Možno raz zomrú na starobu. Potom si tam pri ich hroboch postavím týpí ja teraz. Zapálim sviečky, vyrúbem les. A z celého srdca bude kontinuálny cintorín.
Raz som napísala, že sa budem vždy modliť (k bohu v ktorého neveríš), aby si bol vždy v teple, aby si mal vždy čo jesť, aby sa ti všetko darilo a aby si bol vždy šťastný a ľúbený,
Ďalšia sviečka horí a prúžok dymu stúpa. Amen.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
31. 12.decembra 2017 17:51
Toto bolo až nečakane dobré, príjemné preqapenie ku koncu roka. Inak nechystáš nejakú párty, kam by som sa mohol pridať?
Napíš svoj komentár