V zime 2008 som prvýkrát ochorela a potom sa kolotoč nezdravia spustil opäť v zime 2012. To bol ten posledný dátum, kedy som bola v práci. Ako hovoria mnohí ľudia, kedy som za niečo spoločnosti aj svetu stála , lebo však to je to, čo sa počíta. To ako rada by som riešila to , že bože zas som zaspala a nestíham vlak or som z tej roboty unavená, z kategórie týchto ľudí vidí málokto, ale už im to nemávam za zlé. Pochopila som, že toho len nie sú schopní.
Ale o inom som chcela. Keď som bola v Španej naposledy, pred dvomi rokmi, bola som tam s dvomi francúzskymi barlami a na tie schody sa len dívala. Rovnako, ako som z lavičky na námestí pozorovala tie kopce a snívala a rozmýšľala či vôbec dakedy ešte...
O mesiac na to, štvrtá op chrbta, o osem , piata. Bolesti, zlé obdobie a veľmi dobré. A dva mesiace z tohto roka, keď ma každý pohyb bolel a prešla som sa akurát tak po izbe.
A dni, kedy si pripadáte, že sa nehýbete ani tak inak. Že proste..
Dnes som v tej Španke bola opäť. /Oi o 20 kilo ľahšia. A v hlave aj všade omnoho upratanejšie, yes! /
Zastala som na tých schodoch trikrát a keď som vyšla na posledný ..áno tu má byť kríž..lebo tu sa dá naučiť pokore i byť vďačný.
A nevyšla som len tie schody, vyšla som aj kopček čo ma pred rokmi tak lákal. Ľavá noha mi sic kde tu vynechávala a najbližšie to proste pre lepší pocit bude chcieť trekingovú palicu , akýkoľvek kop/č/ek to bude.).Nevermind..
To miesto na tom kopci, s tým krásnym výhľadom, to je to miesto, kam som sa za tie dva roky posunula.
Nech to komukoľvek a niekedy aj mne pripadalo/dá inak. Čoskoro ma čaká ďaľšia op, aj keď sú to len tie mandle, ale ja mám už z toho celého príliš veľký rešpekt i strach, lebo už viem, aké to môže byť, keď sa operácia jednoducho trošku nepodarí.. a pamätám si i to ako som sa po tej tretej v Rusveltke modlila na Jiske prvý a posledný krát za smrť, lebo takú bolesť som proste nikdy nezažila. A ľudia hovoria, "no vidíš."ale to je práve preto. Ľudia tiež zvyknú vravieť, what does not kill you makes you stronger", už vám ale nepovedia, koľko odvahy, sily, húževnatosti a entuziazmu to stojí.
Ale vďaka dnešku už viem, že nech príde akýkoľvek strach tesne "pred"a bolesť "po" znovu bud eto mietso na kopci, alebo iné na inom.
Tesne po narodeninách som prišla na to, že najviac by som predsa len chcela znovu sedieť na tom detskom koberci v tej škôlke.A tak sa učím. Poctivo každý deň dve hodiny anglinu, pretože mám nový plánosen. Hneď ako sa vyhrabem z tých mandlí, prihlásim sa na skúšky do Helen Doron. ˇUž som chcela minulý rok, ale vtedy som sa toho zľakla, potom mam ochorela na raka a Ocík šiel do neba.
Ale ja už sa nechcem báť.
160 schodov a dva roky mi trvalo, kým som ich vyšla... "stačilo" "len" nezastať.
Prajem všetkým, čo sa hýbu, aj keď je to niekedy zložité, ťažké, tak "už nie!" a aj sama sebe, good luck !
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
Pamatam si ako som bezmocne slzila nad tvojimi blogmi a hladala slova povzbudenia...Dnes slziim opat - a povzbudeniim je pre mna tvoje ""a just""...jedinee, co pretrvaava- chut ta objat !!!
Napíš svoj komentár
!!!!!
Si úžasná žena !