kým človek pochopí, kde by to tak mohlo byť. Malo,či smelo.
Tento rok sa v mojich súkromných archívoch určitko uloží ako jedna veľká zmena.niekedy mám pocit, že sa dejú prirýchlo,že všetko je rýchlejšie ako morská vlna...
a možno len ako si mi raz povedal,pamätáš, vtedy keď si mi vravel, že veríš, že keď sa vzdám niečoho ,On mi to vráti na inom. /aj keď si vtedy vravel o fajčení,ktoré si u mňa nemohol zniesť.Kvôli Tebe som vtedy pred rokmi neprestala..až teraz..kvôli sebe./a pamätáš si ma ešte vôbec../
A ja som sa vzdala. Nechala som zo svojho života odísť všetko ťaživé, čo sa len dalo. Ale o inom som chcela.
Pred dvomi týždňami som tam zavítala.Do toho malinkého mestečka medzi horami, kde ma vôňa snehových závejov a mandariniek naučila ľúbiť Vianoce nech sa deje čokoľvek. A horu. A les.
Pila som víno u kamarátky na balkóne a nemohla z tých hôr odtrhnúť zrak. Tento rok je to presne 20 rokov, čo už nie som tam,ale tu. A je zvláštne ako si niekde len proste zvyknete a niekde...nech pôjdete akokoľvek ďaleko... to stále bude voňať po mandarinkách.
A potom, na tej malej stanici, ktorá ešte stále pôsobí ako zo starých slovenských filmov a Frito!! /ak ste nikdy nejedli Frito a poznáte len McDonald, verte, Váš život nemá zmysel!/ , keď som jej rozprávala o tom ako tam je Mexiko s hojdačkami a padacím mostom a tam na tej ulici bolo prvý zvieratkovský shop a mali tam opicu!
a ona sa smiala, že som tam viac doma jak ona.
O dva dni na to,vošiel do izby a povedal "mama, tam by som chcel ísť na gympel" a ja som sa už len usmiala"aha".
V ten istý deň mi na profeske padli oči na skvelú robotu v Žiline.Skvelú proste úplne úplne všetkým.
neviem ešte stále či verím na znamenia.... len viem, že už nemám strach.
Ešte tak pred dvomi rokmi by som ..ach " čo keď ma nevezmú, určite ma nevezmú, a ako sa presťajhujem do iného mesta a zvládnem to "a ešte veľmi veľa ach by tam bolo.)
Tak im tam posielam žiadosť a každý deň aj pri teplote a bolesti drtím dve hodiny anglinu.Lebo plán je plán.
A predstavujem si to.
Ako chodím do roboty, každodennú cestu vlakom, malý podnájom, kde si konečne zavesím tie slnečnicové záclony. Kde budem najprv sama, až kým za mnou nepríde aj on a ako včera povedal, raz si mama adoptujeme ešte číču a Hava.
To malinké mesto,kde som vždy bola Doma.
kde som zbierala gaštany a na jar kašky.Kde je len hora hora a les. Tam, kde sneh ešte vonia mandarinkami.
A predstavujem si to.
Že som po 20 dlhých rokoch konečne DOMA.
A teším.Takým tým pokojom, keď sa vám chce plakať. Taký ten pokoj, aký som mávala pri Tebe...s tebou som si to Doma vedela predstaviť kdekoľvek.Lebo s tebou som tam už tak nejak automaticky bola. Už je to tretí rok, čo o Tebe neviem nič a možno už máš aj ty svoje doma. Možno si našiel všetko čo si hľadal a možno si ešte na ceste ..ais je to tým názvom, že sa mi sme pletieš, takže radšej odbočím
k tripu na ktorý sa chystám.
Vlastne to ani nie je trip,len taká minicesta. Lebo od začiatku leta ma niečo ťahá smer Banská Štiavnica. Len na jednu noc, lebo viac sa nedá.
Po 13 rokoch náš prvý samostatný výlet aj s nocovačkou. A keďže sme to vzhľadom na naše povahy a financie dvojrodiny poňali sockársky,nocujeme v hostely. V takom úžasne krásnom s obriou záhradou, kde chovajú kozy. A ani nemáme presný plán.
Klopačka, mesto,kalvária,jazerá či vyliezť na Sitno.Proste čokoľvek sa nám bude chcieť. Už teraz si závidím proste Lebo viem že to stou Štiavnicou bude ako so Samporom,že to okamžite zacvakne ako puzzle.
Tú noc predtým budú vrcholiť perzeidy a ja už viem, čo si budeme želať.
LEBO DOMOV SÚ RUKY, NA KTORÝCH SMIEŠ PLAKAŤ.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
3. 2.febuára 2019 16:18
Nesedí mi tvoj štýl moc, taký gýčovitý sa mi zdá...
Napíš svoj komentár